Tento nadpis určite každému pripomenie „neriešiteľnú“ úlohu z matematiky, čo je v tomto prázdninovom čase odo mňa čistá nehoráznosť, avšak písmenko „B/b“, ako uvidíte, môže mať aj celkom iný význam. Béčkom sa často označujú osoby alebo veci horšej kvality v porovnaní s kvalitnejšími áčkami, možno preto, že v slovenskej abecede stojí na druhom mieste, ale pri lepšom skúmaní zistíme, že to až také béčko nie je. Zistila som o ňom viacero zaujímavých faktov. Napríklad v matematike, pri aplikácii Pytagorovej vety, označuje odvesnu pravouhlého trojuholníka a v mnohouholníkoch označuje „b“ stranu medzi vrcholmi B a C. Svoje využitie našlo aj vo fyzike, kde je značkou používanou pre vektor magnetickej indukcie a logaritmickú jednotku bel. V chémii je to značka prvku bór, ktorý je vo svojej kryštalickej forme druhý najtvrdší prvok, hneď po uhlíku (diamante) a pri horení ho rozpoznáte podľa jasného zeleného sfarbenia plameňa. V medicíne sa týmto písmenkom označuje skupina dôležitých vitamínov B (B-komplex), ktoré pomáhajú udržovať zdravý metabolizmus, premieňajú živiny na energiu a podporujú funkcie nervov, pečene a zdravie kože. Nemenej dôležité je béčko pri označovaní krvnej skupiny, ktorú má 15% slovenskej populácie a o ktorej som sa dočítala, že jej nositelia majú mimoriadne silný imunitný systém, ale aj problémy s nespavosťou a poruchami pamäti, na druhej strane sa vyznačujú veľkou oduševnenosťou až rebéliou. Majitelia krvnej skupiny B vraj zdedili gény kočovných predkov a doteraz sa ľahko adaptujú na zmeny prostredia i stravovania, v rámci ktorého sú pre nich vhodné napríklad orechy, kefír, ovsené vločky, zemiaky, cvikla, karfiol, banány, zázvor, zelený čaj a olivový olej. Veru – vedela by som si predstaviť tieto maškrty aj na mojom tanieri, hoci ja som nula - teda hrdá nositeľka  krvnej skupiny „0“. Naozajstná nula som v rámci mojich „schopností“ v oblasti informatiky, ktorá béčku mimoriadne praje, pretože malé béčko označuje najmenšiu jednotku informácie bit, veľké béčko zasa bajt, väčšiu jednotku informácie. Zároveň označuje tučné písmo (bold) a s milými zobáčikmi <B> to isté dokáže aj v jazyku HTML. Dočítala som sa tiež, že B:\ označuje aj druhú disketovú jednotku v niektorých operačných systémoch, toto je však už rozhodne nad rámec môjho chápania. Je tiež zaujímavé dozvedieť sa, že béčko sa využíva aj v astronómii alebo v doprave, kde je značkou áut pre Belgicko, na českých autách znamená Jihomoravský kraj, na nemeckých značí Berlín a na lietadlách označuje Taiwan. Nebola by som učiteľka, keby som nespomenula, že v anglosaskom vzdelávaní je to nadpriemerná známka ekvivalentná slovenskému „chválitebný“ a tiež rad formátov papiera, ktoré sú zväčšeným formátom papierov radu A. No a nebola by som gurmán, keby som nevedela, že v potravinárstve sa béčkom označuje akostná trieda vajec a estery mastných kyselín, ktoré sú využívané v sypkých zmesiach na pečenie, v práškovej šľahačke a v pekárenských výrobkoch - niežeby som o takéto béčka veľmi stála.

Ak si kladiete otázku, čo preboha má tá ženská s tými béčkami, dlhujem vám vysvetlenie. Na mojich potulkách krajom sa mi v jeden deň podarilo obísť tri mestá začínajúce práve na B a ich spojnice tvoria trojuholník, ktorého stranu b síce nevypočítam, ani keby ste mi na hlave stáli, ale tento trojuholník dokáže parádne plniť gurmánske sny. Rada sa s vami podelím o dobroty, začínajúce, ako inak, na písmeno „b“, ktoré by ste v týchto mestách rozhodne nemali minúť. Poďme sa teda stratiť v tomto bermudskom trojuholníku pri dobrom jedle - poďme spolu navštíviť Banskú Bystricu, Bratislavu a Brno.

Banská Bystrica bola kedysi nazývaná pažravá pri Zvolene, mám však podozrenie, že pôvod tohto pomenovania asi nesúvisel s gastronómiou. V ten deň som ale bola pažravá najmä ja, keď som si nevedela vybrať z ponuky skvelých burgrov vo fast foodovom stánku Whoper burger. Chcela som ich ochutnať všetky. Moja voľba nakoniec padla na burger s hermelínom a brusnicovou omáčkou. Whoper burger na Štefánikovom nábreží má povesť miesta, kde servírujú najlepšie burgre v Banskej Bystrici a ja dávam povesti všetkými desiatimi za pravdu. Všetkých desať prstov je treba aj pri jedení burgrov, pretože počet vrstiev a ich výška zďaleka presahujú možnosti 4 prstov. Tie ostatné budete potrebovať na prichytenie všetkých skvelých ingrediencií schovaných v poctivej domácej žemli. Ak si zvyčajne nedávate slaninku do burgera, tu tak rozhodne urobte. Je veľmi upokojujúce a sľubné sledovať, ako sa tenké plátky slaninky pražia do chrumkava priamo pred vašimi očami. Sledovať môžete vlastne prípravu celej svojej objednávky a potom si ju vychutnať pod stromami priamo pri stánku alebo ísť burgrovsky hrešiť do svojho auta, keďže stánok sa nachádza pri veľkom parkovisku neďaleko múzea SNP s výhľadom na Urpín. Odporúčam pozrieť si aspoň ich menu na internete. Už len pohľad na fotky spôsobí, že sa vám rozbehne v ústach proces nekontrolovateľného slintania, čo nepochybne podporí váš úmysel vybrať sa tam.

Z Bystrice sa do Bratislavy po R1 presuniete raz-dva. Tu sa črtá skvelá príležitosť na fyzikálny výpočet príkladu, ktoré som neznášala na strednej škole. Auto prejde 200 km za 2 hodiny, vypočítajte jeho priemernú rýchlosť. Podľa mojich odhadov by vám malo vyjsť 100 km/h. Či už stovkou alebo rýchlejšie, do Bratislavy sa určite oplatí zájsť a to konkrétne k Balzacovi (Chez Balzac). Hoci nájdeme aj iných slávnych spisovateľov začínajúcich sa na B (Bacon, Baudelaire, Botto, Brontëová), iba po tomto francúzskom spisovateľovi je pomenovaná bratislavská pekáreň a reštaurácia, ktorá uspokojí chuť na ikonickú francúzsku bagetu (viď obrázok hore) a to s parížskou eleganciou a v chic prostredí. Ďalším miestom v metropole Slovenska, kde sa oplatí zájsť na „b“ dobrotu, je Fresh market, v ktorého priestoroch nájdete okrem farmárskej tržnice aj neuveriteľnú zmes reštaurácií svetovej kuchyne. Okrem tradičnej slovenskej, českej, maďarskej a talianskej vás môže vďaka neodolateľným vôňam zlákať aj kuchyňa japonská, gruzínska, havajská, indická, iránska, thaiská, mexická, ale nezabudlo sa ani na švédsku a belgickú. Práve posledná menovaná dokonale reprezentuje to najlepšie z belgickej kuchyne v Bratislave v podobe Bramm fries. Áno, reč je o hranolkách, o ktoré sa Belgicko už desaťročia sporí s Francúzskom, lebo obe krajiny súperia o prvenstvo v ich vynájdení. Paradoxne tento spor spôsobil zmätok aj v rôznych jazykoch – my považujeme belgické hranolky za vyššiu, kvalitnejšiu a chutnejšiu triedu „vyprážaných zemiakov“ (pommes frites), ako ich volajú Francúzi a v Amerike ich nenazvú inak ako francúzske vyprážaniny (French fries). Faktom je, že príprava francúzskych a belgických hranoliek sa líši. Tie pravé belgické sú vždy z čerstvých zemiakov pražené na dvakrát v tuku s hovädzou masťou a tie francúzske môžu byť kľudne mrazené, pražené čo najrýchlejšie v oleji. V každom prípade, v Bramm fries servírujú pravé a poctivé belgické hranolky, ktoré sú základom každého jedla z ich menu. K nim si môžete dať dusené hovädzie alebo bravčové mäsko, kurací šalát, vyprážanú rybku alebo tradičný syr, ale chybu neurobíte ani s bohato naplnenými sendvičmi s kopou chrumkavých hranoliek. Ak nemáte veľký hlad, skúste aspoň samotné hranolky s domácimi omáčkami, ktoré sú také dobré, že by som ich dokázala jesť aj samé. Ak máte radi väčšiu exotiku, určite zájdite do kórejského bistra Banchan, kde si pochutnáte na kórejských jedlám ako v samom srdci Soulu. Za pokus určite stoja typické a skvelé bulgogi pripravené z originálnych kórejských ingrediencií.

Burger, hranolky, zatiaľ to na veľmi zdravú jazdu nevyzerá, ale môžete to vylepšiť v Brne, ak sa zastavíte v cukrárni BezCukru na Novobranskej, ktorá pečie naozaj bez cukru, ale rozhodne nie bez chuti. Ich zdravé maškrty stoja za zastávku. Ak ale mám hrešiť sladkým ja, tak v Brne poznám jediné miesto, kde to stojí za to, hoci odborníci na výživu by asi mali iný názor. Ich názor vám ale môže byť komplet ukradnutý, pretože tak dobré zákusky ako v Bukovský café na Minskej ulici jednoducho stoja za nutričný hriech. Nielenže sa na ne dobré pozerá, ale ich chuť je proste bezkonkurenčná. Na výber máte zákusky z poctivej českej klasiky po vysoko umeleckú a sofistikovanú francúzsku patisserie. Jediným vaším problémom bude vybrať si len jeden, čo je podľa môjho názoru nemožné a preto odtiaľ vždy odchádzam s krabičkou so sebou. S béčkami v Brne ale ešte nekončíme, pretože k Morave patria aj tradičné buchty a ich dokonalú podobu nájdete na Štefánikovej v kaviarni Buchta B, kde sa okrem buchiet podávajú aj skvelé raňajky. S ich buchtami v batôžku by som po výborných raňajkách kľudne vyrazila do sveta, ako to robil každý Honza v českých rozprávkach. V Brne sa navyše môžete nechať zlákať do ktoréhokoľvek bistra alebo baru, každé jedno z nich má originálny dizajn, kreatívne menu a hlavne jedinečnú brnenskú pohodu.

V tomto texte som dokopy napočítala 90 slov začínajúcich na B. Takže môj príklad z nadpisu, b na tretiu, vychádza 729 000, ktoré keď vynásobíme Boltzmannovou konštantou (ďalšia dôležitá vec začínajúca sa na B), dostaneme číslo blížiace sa nule, čo sa ani zďaleka neblíži počtu možností jedla na B, ktoré môžete ochutnať: napríklad bryndzové halušky, bublanina, bábovka, banán v čokoláde, bonboniéru, bratislavské párky, či zdravšiu brokolicu, brusnicu, broskyňu, baklažán alebo bôb. Celé sa to dá zapiť Budvarom, burčiakom alebo borovičkou, ktoré jednoznačne tvoria brutálne silné b³. Ak k tomu pridáte ešte Becherovku, bude to už celkom iný príklad, ale aj parádna opica. Prirodzene že v Banskej Bystrici, Bratislave aj Brne nájdete aj iné dobroty začínajúce na iné písmená, ale abecedný gastrozemepis nepustí a keďže ma celkom baví, zrejme v ňom budem pokračovať. Ktohovie kam ma slovenská abeceda zavedie nabudúce:)

1.3.2024

Paríž je miesto, kde sa moje telo i myseľ dostanú do budhistickej nirvány, kde vône a chute nadobúdajú anjelské rozmery, kde prichádza pocit pravého domova, kde sa vesmír skrátka dostáva do správnej rovnováhy. Niekedy sa mi zdá, že mám veľa spoločného s psíkom Buckom, v ktorom sa ozýva volanie divočiny v rovnomennom románe Jacka Londona. Aj vo mne sa často ozýva volanie, ktorého nástojčivosť je priamo úmerná času, ktorý uplynul od mojej poslednej návštevy francúzskej metropoly. Keď volanie prehlušuje všetko ostatné, jednoducho musím ísť.

Ktosi sa ma raz opýtal, kam vedú moje kroky ako prvé, keď už po neviem koľký krát vstúpim na pre mňa posvätnú parížsku pôdu – na Eiffelovku, do Louvru, Versailles? Skutočnosť je oveľa prozaickejšia. Moje kroky vedú prosto do pekárne. Až s croissantom a bagetou v ruke som naozaj v Paríži a až po tom, ako s očami zažmúrenými od blaha skonzumujem svoj prvý croissant, som ochotná pripustiť existenciu vyššie spomínaných ikonických miest nezdravo obliehaných turistami a hľadať k nim alternatívu. Rokmi parížskych skúseností som totiž zistila, že slávne parížske atrakcie majú schované v úzadí svoje alter ego, ktorých krása a pôvab sú na nerozoznanie od ich slávnych proťajškov a pritom vám doprajú pokoj a pohodu, ktorá turisticky frekventovanejším parížskym pamiatkam chýba. Vo väčšine prípadov majú tieto menej známe parížske poklady ešte jednu obrovskú výhodu. V ich bezprostrednej blízkosti sa totiž ukrývajú aj utajené gastronomické poklady, kde ochutnáte tú pravú podstatu majstrovstva a jedinečnosti francúzskej kuchyne, ktorá je jedným z najdôležitejších dôvodov mojich početných návštev Paríža a príčina onoho volania.

Začnem slávnymi Tuillerijskými záhradami pri ešte slávnejšom Louvri. Hlava na hlave, ikonické zelené stoličky v záhradách do poslednej obsadené, rady pred vstupom do múzea niekoľkokrát zatočené okolo presklenej pyramídy a k záujemcom o umenie treba pripočítať lovcov perfektných Instagramových záberov - kto nemá fotku s prstom na jej špici, ten akoby na sociálnych sieťach v Paríži ani nebol... A pritom stačí prejsť cez cestu a rovnakú nádheru flóry hýriacu všetkými farbami v každom ročnom období a zároveň božské ticho nájdete v záhradách kráľovského paláca Palais Royal. Obchodíky a kaviarničky pod arkádami, ktoré obkolesujú tieto romantické záhrady, dodávajú celému miestu jedinečný luxus parížskej noblesy. Len kúsok od tohto fotogenického parku nájdete iné kúzelné miesto, ktorému dávam prednosť pred okázalými a preplnenými bulvármi – prekrytá nákupná pasáž Galerie Vivienne. Nikdy neodolám vrátiť sa do až gýčovito autentického antikvariátu s tým najroztomilejším a najantikvariatovatejším predavačom, akého si viete predstaviť. Či si kupujete vzácny knižný poklad za stovky eur alebo len malú pohľadnicu, je k vám rovnako úslužný a vďačný za váš nákup. Je zážitkom ho chvíľu pozorovať a sledovať jeho nadšenie a oddanosť svojej práci v krásnom obchodíku, ktorý je zážitkom sám o sebe. Nielen ducha však treba živiť a tak padne vhod posilniť sa v typickom parížskom bistre, napríklad v tom pri vchode do tejto čarovnej nákupnej pasáže s rovnakým názvom. Bistrot Vivienne vám ponúkne menu, ktoré už francúzskejšie ani nemôže byť: vajcia mimóza, cibuľová polievka, slimáky, canard confit, gratin dauphinois, tarte tatin, crème brûlée a môj milovaný chrumkavý vanilkový mille-feuille. Pre milovníkov čokolády, len pár krokov od bistra, ponúka čokoládový obchodík Alaina Ducassa nielen útočisko pre hlukom a ruchom veľkomesta, ale aj zdroj praliniek s fantastickými príchuťami a nebesky lahodnými náplňami tak jemnými, že sa vám nebude chcieť veriť, že je možné nejakú hmotu pozemskými technológiami urobiť tak hladkú a chutnú.

Ak napriek mojim ódam na tieto miesta predsa len odoláte a tvrdohlavo sa postavíte do nekonečného radu pred Louvrom, spríjemnite si čakanie aspoň maškrtami z malého tmavozeleného kiosku, ktorý už desaťročia sídli v Tuillerijských záhradách, kde momentálne dostanete sladké aj slané dobroty od Erica Kaysera – môjho posledného objavu parížskej pekárskej scény. Chrumkavé, dokonalé nadýchané a vychutené na jednotku – to je pečivo od tohto sympatického pekára, ktorý si podmaňuje mesto za mestom v celom Francúzsku. Ak budete mať čas, keď sa budete motať po intelektuálskej Latinskej štvrti, vojdite do starodávnej budovy, kde už storočia pôsobia pekári v naozaj nádherných historických priestoroch na ulici Monge. Dnes tam kúpite chrumkavé a nadýchané dobroty práve od Erica Kaysera. Čokoľvek si v jeho pekárňach kúpite, vás uchváti a pri najbližšej návšteve Paríža budete mať aj vy jasno, čo ako prvé v Paríži navštívite – pekáreň a najlepšie pekáreň Erica Kaysera.

Vráťme sa ale k Louvru, kde ešte stále stojíte v rade, ale kde našťastie nájdete ikonickú reštauráciu s kaviarňou Café Marly. Ak prídete pred otváracími hodinami múzea, počkajte na jeho otvorenie pri fantastických raňajkách práve na tomto mieste, odkiaľ máte výhľad na slávnu sklenú pyramídu – upozorňujem však, že pri ich nadýchanej omelete sa vám ľahko môže sa stať, že premeškáte otvorenie, ale vlastne vám to ani nebude vadiť...

Spomínaná Latinská štvrť, kde vás ako turistov láka veľkolepý Panthéon, Luxemburské záhrady, sídlo prestížnej univerzity Sorbony, či nedávno zrekonštruované múzeum stredoveku Cluny, má v zálohe aj niekoľko gurmánskych potešení. Ja osobne si nikdy nenechám ujsť obedňajšiu prestávku v Luxemburských záhradách s bagetou od Paula a knihou od Gibert Joseph, ktorých pobočky nájdete na neďalekom bulvári Saint-Michel. Naposledy sme ako skupinka piatich slovenských turistov, všetci s farebnými baretkami na hlavách, vzbudzovali úsmevy na tvárach okoloidúcich, pretože sme s tými baretkami a bagetami vyvolávali dojem, že súťažíme v nejakej bláznivej TikTokovej súťaži o prvenstvo o najrýchlejšie zjedenú bagetu v srdci Paríža. V Luxemburských záhradách bude na vás z neďalekých ulíc žmurkať aj slávny Panthéon, miesto posledného odpočinku velikánov francúzskej histórie, vedy a kultúry a miesto, kde sa už desaťročia odohráva spektakulárny fyzikálny pokus Foucoldovho kyvadla. Hoci samotná návšteva nepochybne stojí za to, ani tu sa nevyhnete dlhým radom a čakaniu a tak pre obnovenie síl odporúčam zájsť do reštaurácie Perraudin, ktorá je od neho vzdialená len pár krokov. Po tom ako prekročíte prah, ocitnete sa uprostred sveta, kde vládne kvalitné domáce jedlo, milá obsluha, to všetko korunované spokojnou vravou ešte spokojnejších klientov. Práve tu zažijete gýčovité a predsa pravdivé klišé typickej francúzskej reštaurácie – bielo-červené kárované obrusy, malé prestreté stolíky, naleštené poháre, veľké zrkadlá a lákavá vôňa toho najlepšieho, čo francúzska gastronómia vymyslela – konfitovaná kačka, hovädzie na červenom burgundskom víne, foie gras, gratinované zemiaky a nebesky dobré čokoládové dezerty.

Latinská štvrť zaručene vždy pohladí moje srdce bijúce pre kvalitné jedlo i kvalitné kultúrne zážitky a stačí sa odviezť len pár zastávok metra a ocitnete sa v inej štvrti a v úplne inom svete – na ďalekom východe. Parížska čínska štvrť má všetko, čo by ste očakávali od návštevy ďalekej Ázie. Skvelé jedlo, množstvo ľudí, preplnené trhovisko, nízke ceny a tovar od výmyslu sveta a aj taký, ktorý by ste ani pri najuletenejšej fantázii nevymysleli. Mám na mysli najmä exotické ovocie a potraviny, pri ktorých máte možno trošku pochybnosti, či to vaša európska tráviaca sústava správne pochopí a zvládne spracovať. Až sa vám hlava zatočí od vôní z toho množstva reštaurácií: vietnamské, čínske, sečuánske, japonské, thajské, laoské, kmérske, či kórejské a práve posledne menovaná kuchyňa nás naposledy zlákala čistotou a vôňou, a chuť už iba potvrdila, že náš výber bol ten najlepší, aký sme mohli v tejto štvrti urobiť. Mali sme tu absolútne výnimočné kórejské kurča s doteraz najlepšou kávou, ktorú len tak niečo neprekoná a čerešničkou na torte boli hranolky zdarma za to, že nám doniesli časť objednávky o minútu neskôr ako ostatné, pričom my sami sme si ani nestihli všimnúť, že niečo chýba, pretože našu objednávku nám priniesli priam expresne rýchlo, ešte sme ani poriadne za sebou nezavreli dvere.

Keď sa nabažíte Ázie, jej vôní a chutí, stačí zahnúť za roh, a akoby šibnutím prútika ste späť v Paríži. Tá zmena je taká rýchla a nečakaná, že máte pocit súbežnej existencie rôznych paralelných svetov, kde nejakým kúzlom môžete prechádzať z jedného do druhého. V tom parížskom sme už potom zostali, lebo čo si budeme rozprávať, Paríž je Paríž a práve táto jeho obľuba má za následok priam tragicky vysoké počty turistov, takže ani nemáte príležitosť si v kľude vychutnať známe parížske krásy. Ak sa však vzdáte tých top, objavíte práve to, v čom parížske čaro spočíva – pohodu, romantiku, nadpozemskú krásu pozemských vecí.

Skúste napríklad oželieť Versailles, kde prehliadka v nevhodne zvolenú dobu môže byť čistým utrpením predierania sa cez davy fotiacich turistov, a vyberte sa radšej do neokukaného a predsa úchvatného parku Sceaux. Rozľahlosť záhrad, nekonečnosť upravených vodných plôch, malebnosť zámočku a v ušiach len parížska francúzština samotných Parížanov – to je odmena, ktorej sa vám dostane. Je to navyše ideálne miesto pre piknik, ktorý by ste si vo Versaillských záhradách, bez hrozby mastnej pokuty, rozhodne nemohli dopriať. Bageta, syr, hrozno a víno, deka a splyniete s originálnymi parížskymi rodinami a zaľúbencami v záhradách, ktoré sú rovnako úchvatné ako tie kráľovské.

K mojej návšteve Paríža patrí aj cielené bezcielne túlanie sa parížskymi ulicami, kedy chcem len nasávať jedinečnú atmosféru, vôňu a neúspešne sa snažiť odolávať množstvo voňavých a chutných lákadiel. Aj tu má návštevník na výber – buď sa vyberie po známych a tým pádom preplnených uliciach, akými sú Rivoli alebo Champs-Elysées, kde síce zažijete luxus tej najvyššej triedy, počítajte ale s čakaním v dlhých radoch pred vstupom do každej reštaurácie či kaviarne. Pravdou však je, že to čakanie aspoň raz za život stojí za to, pretože na jeho konci vás čaká zaslúžená odmena, hodna toho čakania, ako je napríklad horúca čokoláda so šľahačkou v luxusne okázalej čajovni „Angelina“ na ulici Rivoli, či pestrofarebné, krehké a ľahučké makronky v cukrárni „Ladurée“ na Champs-Elysées. Vyskúšajte napríklad nugátové, celé vykúpané v mliečnej čokoláde a garantujem, že práve ony budú pre vás dôvodom pre návrat.

Lákadlá parížskych ulíc si však radšej vychutnávam na uliciach, ktoré majú svoju vlastnú históriu i život. Vždy sa budem rada vracať na ulice  Monge, Mouffetard a Montorgueil a to pre ich uvoľnenú atmosféru, množstvo dobrého jedla a jednoduchej radosti z každodenného života ich obyvateľov.  Voňavé palacinky, pouličné trhy a nádherne naaranžované výklady obchodíkov s ovocím, syrmi, rybami, veselá vrava a radosť žitia to sú dôvody, prečo sa tu rada vraciam a prečo tu radi nakupujú a korzujú samotní Parížania. Nie je nič výnimočné vidieť ich tu pod vplyvom vnútorného šťastia tancovať, smiať sa, užívať si jedinečné okamihy dňa či noci.

Mám také tušenie, že už onedlho sa opäť ozve parížske volanie, ktorému neodolám a zasa navštívim toto mesto, ktoré určite ešte skrýva starostlivo chránené poklady, ale ja som pevne odhodlaná ich objaviť.

1.9.2023

Ak by som si mala vybrať len jedno miesto na zemeguli, kde mi chutí, tak by to bol určite Paríž, pretože v Paríži sa snúbi to najlepšie z tradičnej francúzskej kuchyne, ktorá je pre mňa sama o sebe najlepšia, s tým najlepším z moderných kulinárskych trendov. Treba však vedieť, kam nasmerovať svoje kroky. Základné pravidlo znie – preč od notoricky známej parížskej turistickej klasiky, pretože Paríž svoje gurmánske poklady schováva pre tých, ktorí s ním už majú čo-to odžité a sú ochotní odbočiť od sprievodcami odporúčaných trás. Potrebujete mať za sebou niekoľko selfie s Louvrom, Eiffelovkou, Versailles a spol., aby mohol prísť čas, kedy ich s ľahkým srdcom prehliadnete a sústredíte sa na samotnú podstatu Paríža – jeho vôňu, vlastný biorytmus a jedinečný pokoj. Tento je pre mňa záhadou a nazývam ho parížskym paradoxom, lebo napriek tomu, že okolo mňa neustále prúdia desiatky trúbiacich áut a autobusov a obchádzajú ma stovky turistov, Paríž ma napĺňa kľudom, vyrovnanosťou a vnútornou spokojnosťou. Myslím, že ten reálny hluk je prehlušený ostatnými neopakovateľnými zmyslovými vnemami až do tej miery, že oslabujú iné nepríjemné vnemy a vám ostáva len pocit šťastia, že ste tam. Presne takéto pocity som mala aj počas môjho posledného krátkeho, ale o to intenzívnejšieho pobytu v tejto mekke gurmánov.

Jedným z miest, kde si na dopravný ruch v Paríži ani nespomeniete napriek tomu, že budete priamo na vlakovej stanici, je reštaurácia „Le Train Bleu“ na stanici Gare de Lyon. Bola otvorená ako luxusný staničný bufet v roku 1901 a svoje meno dostala po slávnom vlaku premávajúcom medzi Parížom a francúzskou riviérou. Dodnes tu prichádzajú vlaky TGV z Nice, či Marseille, ktoré privážajú stovky dovolenkujúcich zo slnkom zaliatych pláží späť do reality. Vďaka tejto ikonickej reštaurácii však návrat z luxusu a noblesy azúrového pobrežia môže byť veľmi plynulý, pretože "Le Train Bleu" ponúka obojo plným priehrštím. Pri vstupe vás čaká milý obsluhujúci personál, ktorý vám nájde miesto podľa vašich preferencií, pomôže s batožinou a potom sa už len necháte hýčkať kreáciami tamojšieho kuchára. Ja som prirodzene neodolala môjmu obľúbenému croque monsieur (zapečený sendvič so šunkou a syrom), ktorý tu servírujú luxusne stočený do roládky a štedro plnený kvalitnou parížskou šunkou. Keďže teplotný rozdiel medzi Nice a Parížom bol citeľný, vhod mi padla aj šálka čaju, ku ktorému mi priniesli madlenku. Priznávam, že toto malé sladké čajové pečivo nepatrí k mojim obľúbeným, ale tu som naplno pochopila, čo myslel Marcel Proust vo svojom románe tým, že ho jedna nevinná madlenka dokáže preniesť späť do detstva. Pokiaľ ochutnal takúto madlenku, ani sa nečudujem. Odteraz už aj mne bude vôňa a chuť madlenky navždy pripomínať Paríž a túto chvíľu, kedy som sa nič-netušiac zahryzla do jemného a nadýchaného koláčika a zažila scénu ako z filmu, kedy sa hlavnej hrdinke doširoka otvoria oči v úžase nad dokonalosťou niečoho tak malého a úplne stratí reč. Práve tu, na Gare de Lyon, v „Le Train Bleu“, obklopená všetkou tou prepychovou nádherou, som zobrala na milosť tento koláčik, ktorý aký je malý, taký je dobrý. Samozrejme za predpokladu, že ho nevybalíte z plastového sáčka napakovaného umelými prísadami a sladidlami, ale necháte si ho priniesť na striebornom podnose čerstvo upečený s pravou vanilkou presne tak, ako to robia v tomto exkluzívnom staničnom bufete.

Ďalšou parížskou gurmánskou zastávkou s príbehom, ktorá snáď už ani nemôže byť na rušnejšej križovatke a ktorú napriek tomu vrelo odporúčam, je „Bouillon Chartier“. Tu sa hluk z ulice dokonca ešte znásobuje hlukom, ktorý v nej prirodzene panuje a predsa sa tu oplatí zájsť, ak túžite uspokojiť svoje zmysly bažiace po intenzívnom zážitku. „Bouillon“ je typ priestrannej francúzskej reštaurácie, ktorej pôvodný zámer bolo ponúkať tradičné kvalitné jedlo rýchlo a za prijateľnú cenu širokej mase ľudí, pričom sa rovnaké menu ponúkalo na viacerých miestach a tak vlastne vznikol koncept sieťovej ľudovej jedálne. Prvú reštauráciu tohto typu otvoril v roku 1854 mäsiar Adolphe-Baptiste Duval, ktorý vtedy varil zamestnancom tržnice jedno mäsité jedlo meniace sa každý deň a vývar. Ten nikdy nechýbal a jeho francúzsky názov „bouillon“ dal názov pre celý typ týchto reštaurácií. Takýto spôsob stravovania si rýchlo získal obľubu a v roku 1900 existovalo v Paríži takmer 250 „bouillon“. V tom období sa v Európe šíril umelecký smer Art Nouveau a obľúbené reštaurácie, vznikajúce ako huby po daždi, chceli ísť s dobou a svoj interiér luxusne zdobili práve v tomto štýle. Dnes z nich existuje v Paríži už len pár, ale všetky si zachovávajú dobovú atmosféru vďaka nádherným priestorom a nezmenenému spôsobu obsluhy i varenia. Prvá reštaurácia „Bouillon Chartier“ bola založená v roku 1896 na ulici Faubourg-Montmartre a odvtedy nepretržite ponúka svoje stravovacie služby. Neskôr k nej pribudli pobočky na bulvári Montparnasse a na ulici Racine. Druhá menovaná prešla v roku 1996 kompletnou rekonštrukciou a je považovaná za ten najkrajší príklad tohto stravovacieho konceptu vďaka precíznej práci majstrov a umelcov, ktorí oprášili dávno zabudnuté remeslá. Budova je dnes na zozname parížskych historických budov a zdá sa, že tieto reštaurácie zažívajú svoju renesanciu, pretože postupne pribúdajú ďalšie miesta, kde sa rozhodli obnoviť tradíciu rýchleho, lacného a kvalitného stravovania s príbehom, o čom svedčia dlhé rady pred nimi. Jednou zo zásad týchto reštaurácií je, že neprijímajú rezervácie, a ak sa tam teda chcete najesť, musíte v tom dlhom rade počkať, kým budú mať pre vás miesto. Keďže sú otvorené počas celého dňa, do neskorých nočných hodín, 7 dní v týždni a všetko sa v nich deje strašne rýchlo, nebude to dlho trvať. Rýchlo vás usadia, rýchlo obslúžia, ešte rýchlejšie donesú jedlo a raz-dva aj účet. Určite vás nadchne, že váš obsluhujúci čašník, ktorých sú tam desiatky, si vašu objednávku poznačí ako za starých čias na papierový obrus na vašom stole, kde vám nakoniec vyráta, koľko ste dlžní, ale inak si všetky objednávky nosí v hlave. Títo čašníci sa k vám správajú ako k starým známym, popýtajú sa na vašu rodinu, hoci vás vidia prvý a posledný krát v živote. Vybrať si bude treba tiež pomerne rýchlo, lebo času tu nie je nazvyš, vonku predsa čakajú desiatky ďalších hladných krkov, čo vám uľahčia neveľkou ponukou, medzi ktorou však nájdete jedlá zo samotného jadra francúzskej kulinárskej tradície. Určite sa môžete tešiť na cibuľovú polievku, slimáky, hovädzie na burgundský spôsob alebo choucroute (kyslá kapusta s klobáskou a viacerými druhmi mäsa a údenín) a samozrejme dobrý poctivý vývar. Bola by určite škoda nenavštíviť tohto predchodcu McDonaldu, pretože tu na 100% zistíte, že táto francúzska historická verzia lacného fast-foodu je to najlepšie, čo môžete svojim chuťovým bunkám ponúknuť. Ja som im dopriala číru francúzsku klasiku –confit de canard (konfitovanú kačku) a ako dezert crème caramel (pečený karamelový krém). Oproti mne pri malom stolíku sedel pán, ktorý si dal spomínanú kapustu a pohár červeného vína a očividne to bol stály zákazník, lebo náš čašník na neho iba žmurkol a povedal: Ako vždy v nedeľu? Vedľa nás sedeli pre zmenu blonďavé turistky z Litvy a tie to zobrali pekne od podlahy – objednali si všetko! Čašník s vrtuľou v zadku im nosil jedno jedlo za druhým a ony ich postupne rad radom ochutnávali. Pri slimákoch a krevetách trošku zneisteli, ale statočne ochutnali aj tie. Celkový ten frmol a hluk bol zážitok už sám o sebe, a jedlo bolo výborné, za naozaj ľudové ceny. Napriek tomu, že všade okolo mňa panoval obrovských ruch a ja som pri stole nestrávila viac ako pol hodinu, moje zmysly naplno vnímali vôňu šíriacu sa z kuchyne, úsmevy úslužných čašníkov v dobovej uniforme, krásu interiéru odrážajúcu sa vo veľkých zrkadlách, výnimočne zdobené stropy, to všetko zajedané mäkkým kačacím mäskom rozpadajúcim sa na jazyku s jednoduchou zemiakovou prílohou, na záver osladeným maslovou chuťou domáceho karamelu. Myslela som si, že intenzitu tohto zážitku len tak ľahko niečo neprekoná a predsa... Paríž dokáže prekonať aj neprekonateľné.

Predchádzajúci historický kulinársky zážitok bol na ďalší deň zatienený večerou na inom ikonickom mieste parížskej gastronómie. Ak by ste chceli nájsť v Paríži iné miesto, kde zaženiete hlad a zároveň sa prenesiete v čase vďaka historickým priestorom a jedinečnému príbehu, potom by vaše kroky mali určite viesť do Latinskej štvrte, na ulicu Rue de l’Ancienne Comédie, do kaviarne Le Procope. Snáď neexistuje historickejšie a autentickejšie miesto ako u slávneho Prokopa, ktoré nesie meno po svojom zakladateľovi – šľachticovi sicílskeho pôvodu Francescovi Porcopio dei Coltelli, u Parížanov známom ako François Procope. Táto kulinárska inštitúcia bola založená v roku 1686 ako vôbec prvá kaviareň na svete, ktorá po prvýkrát začala ponúkať kávu ako nápoj, k nej teplé jedlo a zákusky a zároveň sa stala miestom stretnutí, duchaplných rozhovorov i tvorivých nápadov, veď na jej stoličkách sedávali snáď všetci velikáni svojej doby: Balzac, Hugo, Robespierre, Voltaire, Benjamin Franklin aj sám veľký Napoléon, o ktorom sa traduje, že tu vtedy nemal čím zaplatiť, tak ako zálohu nechal svoj slávny klobúk. Kaviareň, ktorá nepretržite funguje už viac ako 300 rokov (aj keď dnes je to skôr reštaurácia ako kaviareň), si uchovala po celé tie stáročia interiér, ako ho vytvoril jej zakladateľ – mramorové stoly, nástenné zrkadlá, krištálové lustre, strieborné svietniky, tapisérie na stenách a veľkolepé maľby na strope. Historické priestory sú naplnené duchom genia locci, ktorý vás ovládne hneď pri vstupe. Do tejto reštaurácie je ale potrebné mať vopred rezerváciu, bez nej vám vstup umožnený nebude. Dá sa to urobiť pohodlne online na ich stránke a potom sa už len dostavte načas k uvítaciemu pultíku, kde sa vás ujme obsluha a usadí na vopred pripravené miesto. Určite na vás urobí dojem zdržanlivý nádych luxusu strieborných svietnikov a riadu, ako aj servilná úslužnosť čašníkov a čašníčiek, ktorí vám ochotne poradia s výberom jedla a odporučia k nemu vhodné nápoje. Ja som pri výbere nezaváhala ani na chvíľu, pretože ich kohút na víne, servírovaný v medenom hrnci a kávová tortička, ktorú tu pripravujú od samého vzniku, sú jednoducho ikonami v parížskom gastronomickom svete s celosvetovým renomé. K tomuto výberu sa mi hodilo víno Chablis, ktoré pijem výlučne v Paríži, a tak bolo dielo gurmánskeho pôžitku dokonané. A že bolo aj dokonalé, o tom rozhodne netreba pochybovať. Kohúta na víne mi čašníčka naložila na tanier v malej porcii, ale ponechala zvyšok v medenom hrnci na stole a možno to aj nemala robiť, lebo noblesa-nenoblesa, ten kohút bol taký dobrý, že som bezostyšne do dna vytierala oný medený hrnček bagetou a nenechala v ňom ani trošku. Myslela som si, že nejaká kávová tortička ma už po tej dokonalej chuti nevyvedie z miery, ale opak bol pravdou. Krehké cesto naplnené jemnou a nadýchanou kávovou penou, ozdobenou kávovou šľahačkou ma vyniesli do nebeských výšin a jednoducho som nemohla uveriť, že niečo tak lahodné je vôbec možné vytvoriť ľudskou rukou. Je treba uznať, že obe jedlá pripravujú podľa nezmenených receptov už viac ako 300 rokov a mohli by už teda mať aké-také skúsenosti s ich prípravou, ale majstrovstvo sa terajšiemu kuchárovi uprieť rozhodne nedá. Tentokrát som sa s jedlom neponáhľala a ani ma nikto nenaháňal, všetci hostia v tichosti žuli a žasli nad skvelou chuťou svojich porcií, čašníci snáď chodili po špičkách, lebo v celej reštaurácii bolo zvláštne ticho, až ste mali dojem, že v diaľke počujete hlasy dávnych slávnych hostí. Neopakovateľná atmosféra, kedy vám dejiny doslova padali do taniera, len umocňovala čarovnú, priam nadpozemskú náladu miesta, ktorého príbeh sa začal písať, keď v Paríži ešte vládli králi, v jeho uliciach sa zabávali mušketieri a spriadali sa nebezpečné intrigy meniace chod dejín.

Zdalo by sa, že bude nemožné k tejto svätej trojici pridať ešte nejaký ďalší gurmánsky zážitok z kategórie jedinečných, ale verte mi, Paríž dokáže prekonať sám seba a to vďaka tomu, že popri historickej tradícii sa nebráni ani moderným a novátorským trendom. V absolútnom protiklade k impozantným historickým priestorom predchádzajúcich troch reštaurácií sú moderné cukrárske butiky (boutique patissier) súčasných majstrov cukrárov. V sklenej vitrínke sa nachádza pár ukážok ich posledných kreácií, v stroho a čisto minimalisticky zariadenom interiéri malého klimatizovaného obchodíku nájdete okrem dezertov, z ktorých mnohé majú neuveriteľné tvary na nerozoznanie od skutočného ovocia, aj pár krabičiek alebo vrecúšok s trvanlivejšími dobrotami, akými sú pralinky, čokolády, makronky, či madlenky... Ako príklad uvediem butik sympatického cukrára, ktorý sa preslávil ako porotca vo francúzskej verzii šou o pečení, ktorú u nás poznáme pod názvom „Pečie celé Slovensko“ -  Christophe Michalak. Christophe má v Paríži niekoľko butikov, ja som navštívila ten v štvrti Le Marais, na ulici Rue de la Verrerie a odchádzala som odtiaľ s krabičkou, v ktorej sa skrýval marhuľový zákusok z odpaľovaného cesta (choux abricot). V maličkom, takmer sterilne čistom butiku nie sú totiž stoly, kde by ste dezert mohli ochutnať a tak vám ho zabalia do luxusnej krabice, podobne ako topánky vo vedľajšom butiku, a k nej pribalia aj lyžičku, aby ste si ho mohli vychutnať na nejakom vhodnom mieste. Usúdila som, že takýmto vhodným a zároveň dôstojným miestom pre Michalakov marhuľový dezert budú neďaleké Tuilerijské záhrady pri Louvri, ktoré sú pre leňošenie a mlsanie ako stvorené vďaka nádherne zakvitnutým záhonom, zurčiacim fontánam a stovkám pohodlných zelených stoličiek. Marhuľový zákusok bol samozrejme výborný, ale musím kacírsky priznať, že marhuľový zákusok od Martina Devečku z Liptovského Mikuláša, ktorý svoje skúsenosti tiež získal vo francúzskej michelinovskej reštaurácii, mi chutí viac, akurát, že si ho nemôžem vychutnať s Louvrom za zadkom.

Iným príkladom moderných cukrárskych butikov sú tie pod hlavičkou Pierre Hermé – kráľa makroniek, jemných čokoládových praliniek a sofistikovaných dezertov. Jeho obľúbenosť dosiahla takú mieru, že jeho butiky nájdete aj na letiskách a vlakových staniciach, takže i v tomto prípade ide spomínaný parížsky hluk dopravy ruka v ruke s intenzívnym chuťovým zážitkom. Ja som ale zvolila jeho butik v odľahlej ulici, čo by kameňom dohodil od Trocadéra. Keď som sa nabažila pohľadu na Eiffelovku, ktorý ma z tohto miesta nikdy neomrzí, vybrala som do bočnej ulice, kde sa nachádza jeden z jeho stovky cukrárskych butikov. Ich dominantnou časťou je presklený pult s makronkami s takými odvážnymi príchuťami, že ich ani neviete vysloviť a nemáte ani najmenšie tušenie, ako môžu chutiť. V ponuke majú aj pár kusov z jeho už na pohľad dokonalých dezertov a určite vás zaujmú aj poličky s bonboniérami s jeho prémiovými pralinkami. Pre všetky jeho produkty je charakteristické, že spája na prvý pohľad nespojiteľné chute a ich intenzita vás nenechá na pochybách, že pracuje len s tými najkvalitnejšími surovinami. Ak má jeho čokoládová pralinka jahodovú príchuť, môžete si byť istí, že tam bude v podobe intenzívnej chute jemného jahodového želé z naozajstných jahôd obaleného v dokonale hladkej kvalitnej čokoláde. Nech už si v butiku Pierra Hermé kúpite čokoľvek, pripravte sa na intenzívny chuťový zážitok, ktorý sa vám vryje do pamäti a určite si ho budete chcieť zopakovať pri najbližšej možnej príležitosti. Keďže húfne otvára svoje pobočky po celom svete, budem dúfať, že sa jeho slávne PH objaví čoskoro aj v našich uliciach, či železničných staniciach.

Nové trendy si aj v Paríži našli svojich priaznivcov, o čom svedčí príklad siete kreatívnych boulangerie Bo&Mie plnej cheesecakov, muffín, donutov a newyorkských roliek bohato poliatych farebnou polevou doplnených o poctivú francúzsku klasiku croissantov a skvelých dezertov vytvorených pod taktovkou Christopha Carrého, vyučeného u spomínaného Pierra Hermého. Všetko, čo na pultoch týchto pekárstiev nájdete, je vyrobené z kvalitnej múky z mlyna Moulins de Chars s viac ako storočnou tradíciou mletia. Od ostatných pekárstiev ich však neodlišuje len jemne zamerikanizovaná ponuka, ale najmä ich spoločensky zodpovedný koncept podnikania, pretože používajú ingrediencie výlučne z produkcie udržateľného poľnohospodárstva s pozitívnym dopadom na odlesňovanie, pričom dbajú na minimalizáciu uhlíkovej stopy. Ich eko zodpovednosť sa prejavuje aj v tom, že svoje výrobky pečú  bez aditív a umelých prísad, pri dezertoch rešpektujú sezónnosť použitého ovocia a 72% ich produkcie predstavujú vegánske a vegetariánske produkty. Samozrejmosťou sú aj recyklovateľné obaly a sú súčasťou tzv. TOOGOODTOGO, čo je hnutie proti plytvaniu, vďaka ktorému podporujú asociácie pre ľudí v núdzi. Veru, aj toto ponúka noblesný Paríž – skvelú chuť s dobrým pocitom, že ste spravili niečo pre planétu a pre ľudí, ktorí sú skúšaní osudom.

Nádhernou a nečakane farebnou bodkou môjho krátkeho pobytu bola čajovňa L‘Ébouillanté v šarmantnej uličke Rue des Barres, založená v roku 1977 maliarom Gali, ktorá pôvodne slúžila ako ateliér, kde svojim známym, tiež maliarom, ponúkal čaj a niečo malé na zahryznutie. V súčasnosti je čajovňa hodná svojho mena, pretože ponúka naozaj širokú škálu čajov vysokej kvality znalecky pripravených erudovanou obsluhou. Okrem čajov tu stále nájdete aj niečo malé na zahryznutie, v čase obeda každodenne sa meniace malé ľahké menu zložené napríklad z polievky a omelety so šalátom. Rokmi sa pôvodné menu obohatilo aj o recepty od návštevníkov, ktorí precestovali svet a boli ochotní sa podeliť o delikatesy iných krajín. Avšak to, prečo sa tu najčastejšie chodí, je ich domáci prevrátený jablkový koláč Tarte Tatin servírovaný teplý s hustou kyslou smotanou (crème fraîche). Sediac na ich terase v tichej uličke, pár krokov od Seiny, v tieni gotického kostola Saint Gervais, absolútne zabudnete na hluk dopravy, ktorá sa ženie len pár metrov ďalej a jednoducho si užívate priam vidiecky pokoj. Keď prídu chladné dni, môžete si tento pokoj a šálku ich slávnej horúcej čokolády vychutnať vo vnútri pri stolíku na prízemí alebo na poschodí, ktoré je vyzdobené plagátmi z umeleckých výstav, s nevtieravým podmazom klasickej hudby. Táto čajovňa sa vám skrátka dostane pekne pod kožu v ktoromkoľvek ročnom období a je neuveriteľné, že sa táto oáza pokoja nachádza priamo v srdci tohto živého veľkomesta.

Môj trojdňový skok v Paríži by mohol určite ašpirovať na rekord v intenzite zážitkov. Už teraz sa ale teším na ten ďalší, lebo viem, že Paríž mi ešte neodkryl všetky svoje poklady. A keby aj, stále je kam sa vracať, pretože v Paríži mi jednoducho chutí:)

17. augusta 2023

Po internete už dlho kolujú vtipy o „milých“ ľuďoch vo francúzskom meste Nice, ktoré sú založené na anglicko-francúzskej slovnej hračke. V angličtine „nice“ (čítaj najs) znamená „milý“ a francúzske „Nice“ (čítaj nis) označuje mesto na azúrovom pobreží. Spojiť tieto dve slová v reálnom živote však ide niekedy len ťažko. Naopak, veľmi ľahko sa vám stane, že tu na vás nebudú veľmi milí v obchode, v reštaurácii, na pláži, v električke, vo vlaku a dokonca ani v múzeu. Skúsenosť s tým, že v Nice to nie je vždy nice, má už veľa turistov, mňa nevynímajúc.

Našťastie, napriek všeobecne rozšírenému názoru o nepríjemnom chovaní obyvateľov Nice, netreba pochybovať o tom, že toto mesto si vás úplne podmaní svojimi farbami, vôňami a chuťami. Ako teda chutí toto hlavné mesto azúrového pobrežia? Morsky, ľahko a taliansky. Blízkosť Talianska sa rozhodne prejavuje nielen v architektúre, ale i na tanieri, hoci s jemným francúzskym nádychom, čo jedlám dodáva ten správny šmrnc a robí z nich chic stredomorské delikatesy. Zároveň si však Nice necháva v talóne zopár svojich vlastných jedinečných lahôdok, kvôli ktorým sa tu určite oplatí zavítať.

Ako sa vraví, ráno robí deň, a ráno v slnkom zaliatom Nice, ako v akomkoľvek inom francúzskom meste, sa začína v boulangerie (pekárni). Nech budete bývať na akejkoľvek ulici, môžete si byť istí, že najbližšie čerstvé pečivo je od vás vzdialené maximálne o ulicu ďalej. Nájsť najbližšiu pekáreň nebude ani trošku náročné, jednoducho choďte za nosom, za vôňou masla a čerstvo upečenej bagety. Tých sa vo Francúzsku denne upečie neuveriteľných 12 miliónov a bez bagety sa nezaobíde žiadne jedlo. Niet divu, že je jedným zo symbolom tejto krajiny a dostala sa dokonca na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Pravá francúzska bageta je nadýchaná, ľahká ako pierko a neuveriteľne chrumkavá. Ráno si zvyknú Francúzi kúsok z nej rozkrojiť a natrieť maslom a džemom – vtedy dostáva meno „tartine“, cez deň ju často konzumujú plnenú pod názvom „sandwich“ alebo je neoddeliteľnou súčasťou obeda či večere. Ak nechcete pri stole spôsobiť faux-pas, pamätajte si, že bageta sa nekrája, ale odtŕha a jej kúskom sa zajedá akékoľvek jedlo, vytiera omáčka z taniera a prihrýza sa aj ku syru, ktorý je pomyselnou bodkou za jedlom. Skrátka – bez bagety ani na krok. Tú najlepšiu doteraz som jedla práve neďaleko Nice – v Mentone, v meste na francúzsko-talianskej hranici. Nečakajte tam však žiadne noblesné priestory, nablýskané vitríny prehýbajúce sa pod množstvom rôznych druhov pečiva a zákuskov, ako je to zvykom v bežných pekárňach. Tu, po pár schodíkoch zídete do pivničnej kuchyne s pecou, vo vitríne nájdete len pár druhov sladkého pečiva, ale opantá vás vôňa práve dopečených bagiet, ktoré tu priebežne pečú počas celého dňa (s krátkou obedňajšou prestávkou), a preto sú vždy čerstvé a vždy teplé. K tomu milá pani, priateľské ceny a o gastronomický zážitok máte postarané. Garantujem, že nič iné, ako kus tejto bagety, pohár pravej čerstvej citronády z mentonských citrónov na lavičke pri mori nebudete k dokonalému občerstveniu potrebovať.

V bežný pracovný deň Francúzi raňajky vybavia pomerne jednoducho a rýchlo – káva a sladké pečivo. Ikonický croissant alebo čokoládový chlebíček (u nás známy ako čokoládová rolka), prípadne nejaké iné sladké pečivo z desiatok rôznych druhov – jeden lepší ako druhý, všetky krásne chrumkavé, plné masla a originálnej náplne. Keby ste chceli každé ráno vyskúšať niečo iné, musíte počítať s pomerne dlhou dovolenkou. Ja nedám dopustiť na mandľový croissant (croissant aux amandes) a jablkovú taštičku (chausson aux pommes), ale nepochybujem, že by vás zlákali aj pistáciové, hrozienkové, vanilkové či orieškové kreácie miestnych pekárov. Alternatívou je už spomínaná „tartine“ – kúsok bagety natretý maslom a džemom. Každá boulangerie má určite aspoň pár stolíkov, pri ktorých si tú chrumkavú dobrotu môžete vychutnať a pozorovať pri tom desiatky Francúzov, ktorí si ráno skočia ku svojmu pekárovi po čerstvé raňajkové pečivo, buď ležérnym krokom s novinami pod pazuchou, alebo odbehnú z naštartovanej motorky či auta, alebo si vyzdvihnú svoju sladkú dobrotu a kávu cestou na električku alebo metro. Pobavilo ma, ako som udivila jednu milú dámu, ktorá vedľa mňa v boulangerie jedla svoju tartine  s kávou, keď som si na tácničke priniesla na raňajky aj tartine s maslom a džemom, aj mandľový croissant, aj kávu, aj pomarančovú šťavu... Pri pohľade na opulentnosť mojich raňajok a na moju útlu telesnú konštrukciu vtipne poznamenala: „Madame est optimiste“ (Madame je optimistka). Jej údiv ešte vzrástol, keď som obsah tácničky vyprázdnila do poslednej omrvinky (ono to bolo tak dobré, že to ináč ani nešlo), ale to mi už iba s úsmevom popriala pekný deň. Na bohatšie raňajky prichádza vo Francúzsku čas cez víkend, napríklad v niektorej kaviarni – káva, croissant, tartine, čerstvé ovocie, ale v ponuke majú aj vajíčkové variácie s omeletou alebo opečeným francúzskym toastom... a potom hybaj na trh...

Byť vo Francúzsku a nebyť na trhu sa rovná ťažkému hriechu porušenia jedného zo základných gurmánskych pravidiel. Francúzsky trh je totižto  neopakovateľný zážitok chutí, vôní, rozhovorov a všeobecného nadšenia, skrátka je to spoločenská udalosť, ktorej nemá človek nikdy dosť. Vo Francúzsku sa viac ako inde vo svete riadia pravidlom sezónnosti a lokálnosti. Ročné obdobie a región zásadne ovplyvňujú, čo nájdete v daný deň na trhu a teda čo budete mať na obed na tanieri. V Nice to v lete bude určite slávny šalát Niçoise, ktorého zloženie sa líši od domu k domu, od reštaurácie k reštaurácii. Základ však vždy tvoria zemiaky, tuniak alebo ančovičky, vajíčka, paradajky, olivy a olivový olej. Celoročne si v Nice pochutnáte aj na výborných morských rybách a iných potvorkách a nesklame vás ani cibuľový slaný koláč pissaladière či miestna špecialita socca - placka z cícerovej múky, do ktorej som sa toto leto doslova zamilovala. Pečie sa na obrovskom železnom pekáči v drevom vyhriatej peci, po upečení ju trhajú drevenou špachtličkou a na trhu ju dostanete teplú, čerstvú, zabalenú v mastnom papieri, v reštaurácii zasa pekne spôsobne na tanieri s príborom. Soccu dostanete prakticky v každej reštaurácii v Nice, avšak na soccu s príbehom choďte do reštaurácie Chez Theresa, kde túto špecialitu pripravujú od roku 1925 podľa starého rodinného receptu. Ich prenosnú pec nájdete aj na hlavnom trhu v Nice na ulici Cours Saleya, z ktorej sa autenticky dymí a pri ktorej sa v dobovom oblečení zvŕta milá pani s autentickým úsmevom. Verte mi, socca od nej vám bude chutiť, aj ak nemáte v obľube pouličné občerstvenie a táto milá pani vám pritom ponúkne aj inú tradičnú špecialitu rýchleho občerstvenia – pan bagnat (v preklade namočený chlieb), bohato plnenú žemľu. Jej náplne sú naozaj rozličné – tradične by v nej mal byť schovaný vyššie spomínaný niceský šalát, ale fantázii pekárov sa medze predsa nekladú – a v Nice už vôbec nie. Dôležité je, aby bola žemľa zvonku chrumkavá a zdnuka šťavnatá. Vraj najlepšiu dostanete u Tintina (Chez Tintin) na námestí generála de Gaulla alebo u Jeannette na avenue Augusta Verola, mne ale chutili všetky, na ktoré som v niceských uliciach narazila:)))

Aj keď vplyv Talianska je v Nice evidentný, vplyv Francúzska je nespochybniteľný, a preto si aj v Nice vychutnáte francúzsku kulinársku klasiku: gignot d’agneau, crème brûlée, nadýchanú omelette, ľahučké crêpes a sýte galettes a nesmie chýbať ani slávny zapečený sendvič croque monsieur, na ktorý som sa nechala zlákať v záhradnom bistre múzea Chagall. Zapečený sendvič bol výborný, ale bolo sa treba povzniesť nad nevrlosť obsluhujúceho pána, ktorý sa evidentne drží pravidla „Nice nerovná sa nice“, keď mi s akýmsi nepochopiteľným opovrhnutím túto dobrotu priniesol na stôl do tieňa pod voňavými stromami.

Aby som ale tomuto mestu napravila reputáciu, je na čase opísať ešte jeden gurmánsky zážitok z kategórie jedinečných a opakujúcich sa len raz za život. Drink v legendárnom hoteli francúzskej riviéry „Le Negresco“, na slávnej anglickej promenáde (Promenade des Anglais). Tento päťhviezdičkový hotel má viac ako storočnú históriu ponúkania tých najkvalitnejších služieb a v jeho priestoroch sa nielen kráľovsky vyspíte, ale aj kráľovsky najete a to doslova a do písmena. Okrem dvoch reštaurácií, z nich jedna je ocenená michelinovskými hviezdičkami, sa môžete občerstviť v salóne Versaille, kde vás uchváti pôvodná tapiséria z roku 1683. V originálnom prostredí vám odporúčam ochutnať originálny drink, ktorý vytvoril prvý barman v tomto hoteli pán Saporta a ktorý je namiešaný z čerešňového likéru, jahodovej šťavy, šampanského Blanc de Blanc, pomarančovej kôry a jedlého zlata. V menu ho hľadajte pod názvom „The Legend Royal Ngresco“. Ja som tento emblematický drink doplnila o degustáciu makroniek, bez ktorých si svoj pobyt vo Francúzsku neviem ani predstaviť, a tieto boli tak úžasné, že by ich na milosť zobrali aj ich úhlavní odporcovia. Pripravovali a piekli ich priamo pre mňa, až po tom, ako som si ich objednala, pričom sa prišli uistiť, či nemám alergiu na žiadnu z ich ingrediencií. Boli to určite najčerstvejšie makronky, aké som kedy jedla – vláčne, krehké, s bohatou náplňou – jednoducho dokonalé. A dokonalé prostredie luxusu a francúzskeho šarmu s vľúdnou obsluhou, ktorá bola pripravená splniť všetky vaše priania, celý zážitok len umocnilo.

Na záver už chýba len sladká bodka. Ak sa náhodou nebudete vedieť rozhodnúť, ktorý zo skvelých dezertov si vybrať z vitríny alebo jedálneho lístka, dajte si tzv. „café gourmand“, kedy dostanete nielen šálku silného expressa, ale k nej aj výber aspoň troch minidezertov, ktoré majú v ponuke aj v normálnej veľkosti po jednom kuse. Väčšinou budete môcť ochutnať „crème de la crème“ daného podniku– teda to najlepšie z ich ponuky. Pri výpočte špecialít azúrového pobrežia nesmiem ale zabudnúť na jeden slávny dezert „Tarte Tropezienne“, ktorý si určite dajte v životnej veľkosti. Pochádza z neďalekého Saint-Tropez a jeho základom je brioškové kysnuté cesto plnené žĺtkovým krémom. Po prvýkrát ho upiekol cukrár Alexander Micka v 50-tych rokoch 20. storočia podľa receptu svojej starej mamy – Poľky. Meno mu dala slávna Brigitte Bardot, ktorá si ho zamilovala pri natáčaní filmu „A Boh stvoril ženu...“ odohrávajúci sa práve na francúzskej riviére. Ja by som jeho názov trošku parafrázovala: „A Boh stvoril gurmánsky raj na zemi a nazval ho Nice...“, pretože v tomto meste vaše chuťové bunky jednoducho nemôžu byť sklamané.

Pod toskánskym slnkom...

28.7.2022

... je názov americkej romantickej komédie o tom, že Toskánsko dokáže vyliečiť boliestky sklamaného srdca a prinavrátiť radosť do aj zo života. Hoci som nepotrebovala liečiť zlomené srdce, lákalo ma zažiť toskánsky sladký život a ničnerobenie na taliansky spôsob a tak som za tohtoročnú letnú destináciu rodinnej dovolenky zvolila práve Toskánsko. Po prekonaní viac ako 1200 km, ktoré nás, šťastných obyvateľov chladnej Oravy, delí od tohto všetkými cestovnými agentúrami ospevovaného talianskeho regiónu, som zistila, že to toskánske slnko dokáže prekliato silno hriať. Teplota počas celého týždňa neklesala cez deň pod 40 a v noci pod 30, takže sme v skutku s láskou spomínali na naše 20-stupňové oravské leto. O to viac, že v našom prázdninovom domčeku nebola klimatizácia a jeho kamene do seba nasávali toto božské teplo naozaj intenzívne. Náš domček bol súčasťou prázdninového komplexu, kde si dávali záležať na udržateľnom turizme a priateľskom prístupe k prírode, čo je nepochybne ušľachtilý cieľ, ale zistili sme, že zaobísť sa bez niektorých vymožeností modernej doby nie je pre nás celkom samozrejmosť. Okrem vyššie spomínanej klimatizácie našim tínedžerom priam bytostne chýbal poriadny telefónny signál, ktorý bol nevyhnutnou podmienkou pre dáta a teda prístup na internet. Žiadny z prázdninových domčekov nemal televízor, ani rádio, wifi bola dostupná len na recepcii a jej okolie bolo preto systematicky okupované predovšetkým tínedžermi a to nielen tými našimi. Našla sa medzi nimi rôznorodá zmes jazykov, čo potvrdzovali EČV vozidiel zaparkovaných pred jednotlivými domčekmi, z ktorých väčšinu tvorili Holanďania, Nemci, Dáni, Švédi, Francúzi a Švajčiari. Vyššie uvedené „mrzutosti“ však boli niekoľkonásobne vykompenzované božským kľudom a pokojom, nádhernou vôňou pínií, eukalyptov, rododendrónov a inými zážitkami, medzi ktorými prím nepochybne hrali tie gastronomické. Podobne ako hlavná hrdinka spomínaného filmu i ja som akosi často mala nutkanie kúpiť si tam dom a dať zbohom chladnej všednosti oravských dní, pretože v Toskánsku je každý deň, ba okamih, výnimočný. Robí ho takým klíma (keď si na ňu zvyknete), všeobecná pohoda, ľudia a samozrejme jedlo. A tentokrát mi Taliansko navyše pripravilo zopár poriadne šťavnatých gastronomických lekcií.

Ráno sa v Taliansku začína kávou, ktorú si dáte na stojáka pri bare alebo si ju dôkladne vychutnáte s mliekom a sladkým croissantom pri stolíku pod slnečníkom na terase kaviarne. Nevedela som sa dočkať, kedy ochutnám slávnu taliansku kávu a tak som hneď na prvej talianskej benzínke, na ktorú sme sa, podľa dôkladne vypracovaného cestovného plánu, dostali v ideálnu rannú hodinu, dostala prvú taliansku gastronomickú lekciu. Zabudnite na espreso/ristreto/lungho/macchiato/latté a spol. , ktorými sa hrdo pýšia naše prestížne aj tie obyčajné kaviarne. Teta pri pokladni bola naozaj nekompromisná a moje vopred pripravené špeciálne druhy káv, ktoré som chcela ochutnať, rozdelila len do týchto dvoch kategórií: káva a kapučíno – teda bez mlieka alebo s mliekom. Potešujúce bolo, že kávu vám neurobí žiadny automat, ale pekne poctivo živý barista a to na poriadnom stroji, takže káva aj kapučíno boli expresne a excelentne pripravené a ich chuti sa nedalo nič vyčítať. Káva bola silná a pena hustá, servírované v poriadnych šálkach a žiadnych papierových pohároch – žiadne „to go“, pretože káva zohráva v živote Talianov dôležitú úlohu a nezaslúži si, aby ste ju odbavili pri chôdzi alebo v aute. V našom prázdninovom mestečku mal kaviareň/bar pod palcom milý starší pán, ktorý tiež rozlišoval len kávu a kapučíno, podobne ako obsluha v ktorejkoľvek ďalšej kaviarničke, do ktorej sme zavítali pri našich návštevách malých, ale o to autentickejších mestečiek stredného Toskánska. Nedalo sa nevšimnúť si posmešky, ktoré si vyslúžili turisti, keď si kapučíno objednali po obede alebo nedajbože po večeri. Kapučíno sa v Taliansku pije zásadne doobedu. A musím priznať, že vám ho perfektne pripravia aj na benzínke, aj v tej nazastrčenejšej kaviarni v ešte zastrčenejšom mestečku, kde nás doviedla asi meter široká cesta s ostrými zákrutami v povážlivom stúpaní a kde okrem onej kaviarne a kostola už bol len podpivničený zámok a pár domov s dychberúcimi výhľadmi na toskánsky vidiek s typickými štíhlymi stromami, vinicami, píniami a nekonečnými lánmi obilia. Okrem perfektnej kávy sme tu dostali aj koláčik, ktorý v ten deň upiekla mama majiteľa a ktorý sa oň s nami celý rád podelil. A ja som mu za to neskutočne vďačná, pretože dokonale doplnil dokonale napenené lahodné cappuccino, ktoré sme si vychutnávali v tieni stromov na ľudoprázdnom námestíčku za zvuku cikád – no proste ťažká pohoda. Tradične si však v Taliansku ku rannej káve ľudia dávajú „cornetto“ – na prvý pohľad klasický sladký croissant, ktorý sa však od toho francúzskeho líši nielen odlišným cestom, ale aj špecifickou a v Taliansku všade prítomnou citrusovou príchuťou. Obľúbená je marhuľová alebo nutelová plnka, ktorá, keďže pochádza práve z Talianska, tu chutí naozaj výnimočne. Zistili sme, že na Slovensku asi dostávame len nejaké druho až treťotriedne náhrady, pretože Nutella v Taliansku neobsahuje žiadne umelé tuky, ani umelé sladidlá či konzervanty, len kvalitné lieskové oriešky, kakao, cukor a rastlinný olej. Po zistení, že nie je Nutella ako Nutella, nakúpili sme si pre istotu pár veľkých balení tejto dobroty do zásoby. Ja som si k rannej káve obľúbila cereálne cornetto s medom, ktorý má tiež citrusovú príchuť, alebo akúkoľvek formu slaných sendvičov (panini) plnených najčastejšie šunkou a syrom.

O talianskej šunke a syre by sa dalo napísať niekoľko blogov, či dokonca kníh a tak len stručne skonštatujem, že talianske prosciutto cotto alebo crudo v kombinácii s mozarellou je jednoducho všetko, čo si k raňajkovému pečivu môže gurmán v Taliansku priať. Zastavím sa však na chvíľu pri množstve druhov pečiva, na ktoré môžete v Taliansku naraziť a ktoré sa v podstate líšia len svojím tvarom, podobne ako cestoviny. Panino, filone, pagnotta, ciambella, rosetta, treccia sú v podstate rôzne tvary bieleho pečiva, ktoré pripomína naše rožky a ktoré tu dostať len na váhu, nie na kusy, a samotný chlieb, ktorý môže byť žitný, biely, grahamový, pričom špeciálne miesto tu má chlieb toskánsky, ktorý je hutný, ťažký a neslaný, pečený v peciach na drevo podobne ako pizza a ktorým by ste po pár dňoch, kedy stvrdne na kameň, pokojne niekomu parádne rozmlátili hlavu.

A propos... pizza. Tá talianska má naozaj veľa podôb a príchutí, čo však určite v Taliansku nenájdete je u nás tak obľúbená pizza Hawai, či pizza s kukuricou.... Na druhej strane, úplne nepochopiteľne pre vytríbené talianske chute, je vždy súčasťou ponuky pizza Americana s párkami a hranolkami. Práve tento mix talianskej a americkej kultúry bol splneným snom môjho tínedžera, ktorému okrem wifi chýbal aj tradičný fastfood. Nech už sme si vybrali akúkoľvek pizzu, vždy nás okrem skvelej chute príjemne prekvapila jej cena, ktorá bola častokrát nižšia ako v slovenských pizzériách a tiež nás chuťovo príjemne prekvapili jej menej slávne odvodeniny ako sú schiacciata (rozrezané upečené pizzové cesto naplnené najčastejšie šunkou a mozzarellou alebo grilovanou zeleninou), focaccia (slaný kysnutý koláč) a donzelle, do ktorých sme sa hneď zamilovali. Sú to vyprážané malé kúsky pizzového cesta a pripomínali naše šišky len v slanej verzii alebo minilangoše s tým rozdielom, že sa neservírovali s kečupom a syrom, ale s kvalitnou toskánskou šunkou...

Ako sa deň chýli ku koncu, pre Talianov sa schyľuje k dôležitej časti dňa – večeri. Jedna z ďalších lekcií, ktoré som sa v Toskánsku naučila, bola, že ak si ju nepripravujete sami doma, je viac ako dôležité si vopred rezervovať stôl, pretože po 19-tej, kedy sa otvára drvivá väčšina reštaurácií, sa už len tak ľahko bez rezervácie nenajete.... Preto hneď po príchode do nášho prázdninového mestečka, keď sme si išli dať malý drink za odmenu po dlhej ceste, sme sa nechali zapísať do obrovskej rezervačnej knihy, ktorá trochu pripomínala lexikón kúziel z českej filmovej komédie „Dívka na koštěti“. Na prvý pohľad jednoduchá úloha však neprebehla celkom ľahko, pretože za účelom splnenia tejto misie bol vybratý môj syn hovoriaci síce perfektne po anglicky, ale ani slovo po taliansky a tak po chvíľkovej hre na hláskovanie s čašníkom, ktorý síce hovoril perfektne po taliansky, ale ani slovo po anglicky, dostal môj syn právo sám zapísať naše meno do tejto dôležitej knihy, ktorú nájdete pri vstupe do každej reštaurácie. V Taliansku narazíte nielen na klasické pizzérie a reštaurácie, ale oplatí sa vyskúšať aj osterie a trattorie, ktoré síce majú menšiu ponuku jedál a sú menej formálne, ale sú aj menej drahé a navyše ponúkajú kvalitnú domácu kuchyňu. Keďže v našom prázdninovom mestečku bola k dispozícii práve „osteria“, veľmi som sa tešila na degustáciu tej pravej a autentickej talianskej kuchyne hneď v prvý večer. Vzhľadom na relatívne skorú poobedňajšiu hodinu sme si čakanie na večeru spríjemnili niekoľkými drinkami, čo v kombinácii s prebdenou nocou v aute spôsobilo, že sme takmer prepásli rezerváciu a bola by to veru škoda. Tunajšia domáca kuchyňa bola naozaj výnimočná. My sme siahli po osvedčenej klasike – caprese, pizza margherita a výber klasických talianskych dezertov (tiramisu, crostata s ricottou a čokoládové semifredo) – všetko bolo výborné, pripravené na mieste z miestnych surovín. Jediné, čo nás trošku prekvapilo, bola čapovaná kola, ktorá už spočiatku pripomínala chuťou viac pivo a táto domnienka sa postupne potvrdzovala, ako na dno pohára padalo niečo, čo pripomínal sirup s kolovou príchuťou naliaty a vyzrážaný v pive a tak sme sa poučili, že v čapovaní Taliani až takí majstri nie sú a do budúcna bude bezpečnejšie ostať pri skúšaní vín a likérov.

Ďalší večer sme rezerváciu stola v niektorej z mnohých plážových reštaurácií v mestečku Cecina Mare, kde sme sa chodili vyblázniť k moru, trošku podcenili a tak sme unavení po morskom bláznení a po viac ako hodine hľadania voľného miesta nakoniec zasadli k poslednému voľnému stolu v reštaurácii hodne vzdialenej od pláže. Tu sme ale už nič nenechali na náhodu a siahli sme po overenej talianskej svätej trojici – prosecco, pizza, tiramisu. V priebehu ďalších dní sme si na rezerváciu už dali pozor a potom sme už len jemne obmieňali menu, kedy sme vyskúšali neodmysliteľný aperol spritz, cestoviny, vyprážané arancini alebo mini mozzarelky a pizzu na všetky možné spôsoby.

Záver dňa patril samozrejme zmrzline – pravému talianskemu „dželatu“. Kávová, pistáciová, stracciatella, smotanová, karamelová, ba dokonca šafránová – všetky dokonale hladké, krémové, husté. Vybrať si z množstva rôznych chutí i zmrzlinární nebolo ľahké a tak si každý deň zaslúžil inú „gelateriu“ a iné príchute. Podobne ako pri káve i pri zmrzline platí, že v Taliansku zlú nedostanete a vďaka štedrosti porcií (každý večer tak 2 až 3) som si túto letnú dobrotu užila naozaj dosýta. Na záver môžem skonštatovať, že pod toskánskym slnkom chutí a chutí skvelo, tak isto tam všetko skvelo vonia a vyzerá a tak dávam za pravdu cestovným bedekrom, že, ak ste gurmán, Toskánsko je tým pravým miestom, kde si vaše gurmánske zmysly prídu na svoje.

Miesta, kde sa veci neriešia... vďakabohu:)

17.4.2022

V posledných týždňoch, ba mesiacoch sa na nás valia zlé správy z každej strany. Človek má naozaj čo robiť, aby nepodľahol smútku a čiernym myšlienkam. Keď vás najbližšie zomelú ďalšie zlé správy, mám pre vás tip, ako si prinavrátiť radosť do života a na chvíľku uniknúť čiernote sveta. Choďte do Brna!

Po dlhých týždňoch lockdownov a karantén som sa vybrala so svojou rodinou na malý výlet do tejto moravskej metropoly. Keď som ráno videla otrávené tváre mojich teenagerov a odmeranú tvár môjho manžela, bolo mi jasné, že nás čaká buď totálne fiasko a vrátime sa ešte otrávenejší, alebo sa stane zázrak. Keďže stále verím na rozprávkové zázraky, rozhodla som sa s nimi predsa len vydať za dobrodružstvom s neistým koncom. Síce dúfajúc v happy end som ale ani v kútiku duše netušila, že sa všetci štyria odtiaľ vrátime nabití pozitívnou energiou a plní chuti do života plánujúc ďalší výlet do tohto mesta, kde ľudia veci proste neriešia a žijú daným okamihom naplno a bez škrupulí.

V čom spočíva brnenský zázrak krásneho života? V jednoduchom prístupe k životu, kde sa nikto na nič a nikoho nehrá, kde sú ľudia otvorení a úprimní k sebe i ostatným a kde si dávajú záležať jedine na tom, aby sa oni i ľudia okolo nich mali dobre. Ako prvé sme si uvedomili, že sme za hranicami jednoznačne za exotov, pretože sme sa pohybovali po uliciach v respirátoroch, na čo nás upozornila jedna milá pani s tým, že u nich to už nikto „neřeší a ať si tu hrúzu sundáme“. Pravda pravdúca, evidentne to tam už nikto neriešil, pretože na dverách obchodov, kaviarní a reštaurácií boli vyvesené len otváracie hodiny a odporúčania Tripadvisoru nabádajúce k ich návšteve, čo bola príjemná zmena oproti našim slovenským dverám polepených opatreniami, ktoré platili ešte v prvej vlne, pravidelne dopĺňaných o ich nové aktualizácie, pričom na dverách zostávali v platnosti aj všetky predchádzajúce. A tak sa vám v slovenskej kaviarni môže stať, že od vás na dverách vyžadujú odstup dva metre, rúško a aj respirátor FFP2, platný covidpas s druhou a na inom papieri s treťou dávkou vakcíny a vstup je povolený v režime OTP aj základ zároveň. Cez tie papiere s opatreniami vlastne ani nevidíte dovnútra a tak sa vám ľahko stane, že si nevšimnete, že vlastne ešte (alebo už) nemajú otvorené. To v Brne boli otvorené všetky obchodné i stravovacie prevádzky a boli plné ľudí, ktorí sa s radosťou zastavovali na malý sobotný nákup a šálku kávy, na ktorej si tu naozaj dávajú záležať. Byť v Brne a nedať si kávu sa rovná ťažkému hriechu i pre tých, ktorí neveria a kávu nepijú. Do kaviarne treba vojsť už len kvôli tomu, aby ste si užili uvoľnenú atmosféru a pohodu pri každom stole. Dostane vás aj neuveriteľne pohodová a milá obsluha, hovoriaca samozrejme a takmer automaticky po anglicky s unikátnym a veľmi milým českým prízvukom, pre ktorú nie je nič problém, hoci by ste si zaželali trebárs marťana – som si istá, že vám nejakého „seženou“. Každá kaviareň má svoje čaro, niečo, čím sa líši od iných a keďže som sa omámená tou pohodou jej nevedela nabažiť, šli sme od dverí k dverám a striedali jednu šálku kávy za druhou. Kaviareň Placzek s jedinečnými raňajkami z vajec na všetky možné spôsoby a pravými českými buchtami i kremrolami, Kafec s najlepšími waflami, SKØG Urban Hub v duchu škandinávskeho hygge, Mymika (My milujeme kávu) so zdravými a napriek tomu skvelými dezertami a sendvičmi. V tú noc som síce trošku horšie spala, ale každá šálka kávy stála za to. Kvalita – to je to, o čo v Brne ide. Precízne a profesionálne pripravená, lahodná, voňavá a niečím originálna – skrátka dokonalá káva. Ak si k tomu dáte koláčik – neoľutujete, hoci ja som si ich od tretieho v poradí prezieravo a s obavou pred glykemickým šokom dávala radšej zabaliť, s čím samozrejme opäť nikde nebol problém. Domov som si tak priviezla plný kufor škatuliek s tými najlepšími koláčmi, aké som kedy v nejakej kaviarni dostala. „Homemade“ – to je totiž druhá brnenská mantra. Domáce, poctivé, bez lacných náhrad v podobe stužených tukov alebo umelej šľahačky – koláčiky boli ľahké, nadýchané, s hladkými krémami, originálnymi i tradičnými príchuťami a kvalitnou belgickou čokoládou, ktoré vás preniesli do sladkého neba. Obzvlášť odporúčam zastaviť sa na dobrú kávu a koláčik v originálnej kaviarni na Zelnom námestí Momenta, kde vám pripravia raňajky počas celého dňa, takže sa kľudne vyspíte aj po ťažko prehýrenej noci, kde vám donesú kávu, na akú si len spomeniete (v ponuke majú aj pravú filtrovanú vietnamskú) a ktorej vôňa vás bude ťahať na malú pauzu tak nástojčivo, že sa vykašlete na úžasnú domácu zeleninku a ovocie, ktorú vám budú na tomto námestí núkať miestni farmári a pestovatelia a radšej zakotvíte pri stolíku tejto kaviarne. Byť tam a nedať si niektorý z koláčov z ich ponuky by bolo rovnako vážne faux-pas ako pľasnúť britskú kráľovnú po zadku. Ich koláčiky by totiž obstáli i na kráľovskom dvore a to platí najmä o ich sušienkach, ktoré majú v ponuke a ktoré by si veru neurobili hanbu ani na kráľovskom čaji o piatej. Sú tak maslové, chrumkavé a brutálne dobré, že si zaslúžili aj svoju vlastnú predajňu a tak kúsok za Zelným námestím si môžete v sušienkárni Momenta kúpiť do ruky sušienku s 15 rôznymi príchuťami, z ktorých si nebudete vedieť vybrať tak ako ja a preto som si nechala zabaliť z každej z nich a vytešovala sa z ich fantastickej chuti ešte niekoľko dní po návrate domov.

Nemyslite si ale, že Brno je snovou destináciou len pre sladkoholikov a kávoholikov. Na svoje si tu prídu samozrejme aj milovníci piva a ak máte radi experimenty, príďte na návštevu pred Veľkou nocou a vychutnajte si na miestnych veľkonočných trhoch veľkonočné zelené pivo z legendárneho miestneho pivovaru Starobrno. Kvalitné pivo je totiž ďalším brnenským fenoménom a to 13-stupňové zelené dostálo plne svojej skvelej povesti. Obzvlášť ak ste si k nemu dali poriadny kus bramboráku z moravských zemiakov alebo hranolky Faency Fries, ktoré sú nielen najlepšie v meste, ale zaručene najlepšie, čo ste v živote jedli. Ak si k nim objednáte niektorú z ich vlastných omáčok, prípadne oflambovaný čedar, máte istotu, že sa budete bezostyšne olizovať a vrnieť blahom. Nezaliať túto dobrotu pivom v niektorej z mnohých pivární by bol bezpochyby ďalší brnenský hriech a tých sa treba predsa strániť.

Ako sa však ľudovo vraví, nielen žrádlom je človek živý. Brno našťastie ponúka nespočetné možnosti aj pre potravu duševnú. Múzeá, galérie, interaktívne výstavy a originálne inštalácie vás lákajú doslova na každom rohu, my sme sa však rozhodli pre rozvoj svojho intelektu a navštívili sme vedecké centrum pre laikov Vida!. Pôvodne som tam chcela odložiť len svojich teenagerov, ale nechala som sa zlákať a už pár minút po vstupe ste mohli vidieť distingvovanú dámu v stredných rokoch ako s nadšenými iskričkami v očiach mačká čudlíky na všetkých exponátoch čakajúc, čo to spraví. Zmenila som sa na nadšené decko a môj syn na distingvovaného mladého pána, ktorý trpezlivo vysvetľoval svojej matke, na princípe akého fyzikálneho zákona exponát „vodíková bomba“ urobil bum. Brno nás skrátka všetkých nadchlo a dokázalo na chvíľu rozohnať chmáry z hlavy a zastrieť bezútešnosť každodenných smutných správ.

Len pár dní predtým som navštívila s podobným zámerom okolie Banskej Štiavnice s úmyslom pookriať na tele i na duši – to však bola iná káva a ani zďaleka nie taká dobrá ako tá brnenská. Zistila som, že ani tu veci neriešia, ale v tomto prípade by ich urýchlene riešiť začať mali. Naša pýcha, mesto zapísané na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO sa mi rozpadalo pred očami. Opadávajúca omietka na historických budovách, zatvorené múzeá – či lepšie povedané otvorené len v určité dni v týždni, žiaľ iné ako v deň, kedy som tam bola, skrachované kaviarne a obchody, opustené domy a dvory... Bezútešnosť trošku zachránila originálna reštaurácia Divná pani, ktorej ponuka je však až tak divne originálna a neskutočne drahá, že som zostala hladná. Zachraňovali ma v pizzérii Svätá Barborka, kde vedia uvariť naozaj dobrú paradajkovú polievku i upiecť pizzu s viac ako štedrou dávkou syru a cesnaku a v ktorej sa kedysi fáralo do štôlní. Baníctvo je neoddeliteľne späté s týmto mestom a na jeho dedičstvo narazíte na každom kroku, žiaľ od návštevy slávneho Kammerhofu s expozíciou baníctva, ktoré toto mesto preslávilo, ma odradili už len vstupné dvere, ktoré vyvolávali dojem, že sa za nimi stretnem tvárou v tvár s nebezpečnými squatermi. Keby som aj svoj neopodstatnený strach prekonala, dnu by som sa nedostala, pretože mali zavreté. Podarilo sa mi dostať aspoň do expozície Nového zámku o protitureckých bojoch na Slovensku, ktorá však tak, ako bola vytvorená v 70. rokoch minulého storočia, pretrvala dodnes aj s patričnými stopami zubov času. Plastiky Turkov životnej veľkosti, hlavná atrakcia tejto expozície, postrádajú niektoré končatiny, ak sa ale správne postavíte, môže sa vám podariť urobiť fotku, na ktorej chýbajúce končatiny oných Turkov zakryjete a oni budú vtipne vyzerať akoby vás nemravne obťažovali (viď fotogalériu). Ľudia, čo navštívia toto mesto zvyčajne prekypujú nadšením a tak som sa nevzdávala a hľadala jeho dôvody, žiaľ okrem krásnej Kalvárie a malého mladého pivovaru Erb som tam toho veľa nenašla.

Čo nenájdete v Banskej Štiavnici, to nájdete o kúsok ďalej v Sklených Tepliciach, milej malej obci s unikátnymi a krásne historicky zachovanými kúpeľmi, kde vám z mozgu doslova vyparia akékoľvek čierne myšlienky, obzvlášť ak navštívite miestnu „parenicu“ – jaskynný parný kúpeľ s teplotou 42 stupňov. Horúce, liečivé parenie zakončíte 20 minútovým rozjímaním zabalení v teplej deke v tmavej jaskyni s meditačnou hudbou v pozadí. Blahodárne účinky termálnej vody, ktorá je ako jedna z posledných neupravovaná žiadnou chémiou, si užijete aj v Banskom termálnom kúpeli s replikou Botticeliho zrodenia Venuše alebo v kúpeli Márie Terézie v orientálnom štýle s nádhernou vitrážou. Liečia sa tu pacienti s problémami s nervovým a pohybovým ústrojenstvom. Odporúčam však navštíviť aj kúpeľnú cukráreň Kursalon so skvelou talianskou kávou Carrare a koláčmi z domácej miestnej pekárne. Kaviareň vás očarí svojou architektúrou, ale aj domáckou atmosférou a terasou s výhľadom na pokojný park. Ak nie ste na kávičku, dajte si 18-stupňové pivo Erb z už spomínaného banskoštiavnického pivovaru, ktoré vám tu zručne načapuje potetovaný, ale inak neskutočne servilný čašník s prekvapivo účinnými, ale milými metódami presviedčania váhajúcich zákazníkov.

Ak sa vám svet bude niekedy zdať viac čierny ako ružový, siahnite po osvedčenej terapii Brnom alebo iným miestom, kde vážne veci, aspoň na prvý pohľad a na chvíľu, neriešia a to vám postačí na to, aby ste sa zhlboka nadýchli a nabrali sily čeliť všetkej tej pliage okolo nás. Vyzerá to, že sa svet zbláznil, tak sa na chvíľu bláznite s ním, aby ste mohli pomáhať tým, ktorým ukazuje svoju odvrátenú a temnú tvár...

Což takhle dát si Plzeň...

26.09.2019

Pre milovníkov piva to určite znie ako skvelý nápad, ale ono je to dobrý nápad aj pre tých, ktorí tomuto nápoju zasa až tak neholdujú. Plzeň ponúka niečo pre všetky chute a nielen tie na jazyku.

Prečo by sa slovenská rodina mala vypraviť do tohto mesta, takmer na hraniciach s Nemeckom, a absolvovať útrapnú cestu po českej D1, stále v štádiu opráv a obmedzení, takže ste nútení šinúť sa väčšinu cesty osemdesiatkou a nejako prežiť nechutné záchody na benzínkach a ošuntelých odpočívadlách? Dôvodov je hneď niekoľko.

ZOO s klokanmi a stovkami ďalších zvierat, ktoré sa motajú okolo vás, rôznožánrové hudobné festivaly v amfiteátri hneď vedľa (čo vysvetľuje evidentnú hluchotu inak milých klokanov), Techmánia - interaktívne moderné vedecké centrum, kde vaše deti zabudnú na to, že nemajú radi fyziku, chémiu a biológiu, dlhá "loutkařská" tradícia skvele prezentovaná v múzeu bábok, noblesné staré mesto s krásnymi budovami s obdivuhodnými priečeliami ako napríklad Divadlo J. K. Tyla alebo roztopašne farebné budovy na námestím Republiky, katedrála sv. Bartolomeja s vežou, na ktorú vedie 299 drevených a ku koncu poriadne strmých schodov, ale z ktorej je prenádherný výhľad na celé mesto, expozície industriálnej architektúry v priestoroch závodov Plzeňského Prazdroja so záverečnou ochutnávkou a Pivovarské múzeum, prehliadkové trasy moderného dizajnu prezentovaného v zachovalých autentických bytoch a interiéroch navrhnutých slávnym Adolfom Loosom...

Po takomto náklade zážitkov nielen vysmädne, ale i vyhladne a tak dobre padne vedieť, kam ísť uspokojiť tieto základné ľudské potreby. V meste nájdete samozrejme klasické hospody, kde načapujú tú správnu plzeň a ponúknu klasiku českej kuchyne, ale za zmienku stoja aj dve stravovacie zariadenia, kde plzeň síce určite nedostanete, ale kde vaše chuťové bunky pookrejú a vaše trávenie nezažije kalorický šok. Obe sú šmrncnuté zahraničným akcentom a to v tej najlepšej podobe.

Prvou takouto zastávkou je Pizzeria da Pietro v Smetanových sadoch, ktoré stoja za zastavenie sami o sebe. Odporúčam sa posadiť na terase tejto pizzérie a budete tak jednou nohou v tomto príjemnom parku, hoci typicky taliansky interiér pizzérie vás prenesie do Neapola, odkiaľ pochádza aj majiteľ a šéf a je to na ňom poznať. Snedá pleť, živá gestikulácia, mafiánsky nekompromisne prísny voči podriadeným, ale vrúcne priateľský voči hosťom. Ak sa traduje, že pizza vznikla práve v okolí Neapola a zaručene je to rodisko slávne pizze Margherity, tak v Plzni máte možnosť ochutnať tú najoriginálnejšiu zo všetkých talianskych pízz, pretože vycvičený tím kuchárov, pod neustálou kontrolou a prísnym okom neapolského šéfa, pečie skutočné pizzové skvosty. My sme stavili na klasiku - Margheritu a Quattro formaggi. Cesto je vytvarované do tvaru misky - v strede tenké ako list papiera a okraje vyvýšené, chrumkavé a krásne nadýchané. Uprostred náplň z tých najkvalitnejších surovín dovezených priamo z Talianska - na Margherite len olúpané paradajky, pár koliesok mozzarelly ozdobených pár lístkami bazalky. Žiadne sušené oregano, žiadny cesnak, žiadny "olivový" olej, žiadny nastrúhaný eidam, žiadny kečup, ani hustý prechutený pretlak. Na Quattro formaggi len štyri druhy talianskeho syra, krásne rozpečené a po rozkrojení vytekajúce ako láva z Vezuvu. Dokonalé! Pizza, ktorá chutí presne tak, ako originály ingrendiencíí, ktoré na nej sú, je ľahká ako pierko a preto si s kľudným svedomím môžete dopriať aj ďalšiu neapolskú klasiku - tiramisu. Skvelá talianska káva sa vpíja do piškótového cesta, krém, len jemne osladený, je ušľahaný z mascarpone a žĺtkov a posypaný hrubou vrstvou kakaa. A keď hovorím, že hrubou, myslím extra hrubou, a preto opatrne pri jeho konzumácii. Ako si overil môj syn, stačí jeden hlbší nádych v nepravú chvíľu a máte kakao v pľúcach a vaši spolustolovníci všade na sebe, keď sa pokúšate kakao z pľúc dostať. Bolo komické sledovať, ako sa synovi z pusy prášil hnedý prášok. Ako sme sa ale presvedčili, škodoradosť sa nevypláca, pretože keď kakao prestal chŕliť náš syn, o podobnú zábavku sa postaral nezbedný vetrík, vďaka ktorému sa z ďalšieho pohára tiramisu, rovnako štedro posypaného kakaom, zdvihol hnedý kúdol kakaového prášku a naše tváre a košele pokryl jemnou hnedou vrstvou. Na vlastnej koži sme zažili, čo to znamená mať "tváře umouněné od popela", teda od kakaa, pričom naša pleť začala pripomínať snedú pokožku neapolského šéfa pizzérie. A tak sme sa zhodli, že nabudúce si dáme inak dokonalé tiramisu len vo vnútri.

Do vnútra ďalšej gastro zastávky, ktorá sa nachádza len pár krokov od spomínanej pizzérie, nebude až také ľahké sa dostať. Majú totiž stále plno, ľudia ochotne čakajú aj niekoľko dlhých minút, aby si uchmatli miestečko a pri peknom počasí ochotné a neskutočne ústretové čašníčky obsluhujú aj ľudí, ktorí si sadli na lavičky v parku alebo jednoducho na trávu v Smetanových sadoch. Rozhodli sme sa preskúmať, prečo Plzeňáci i turisti tak šalejú kvôli miestu, kde nečapujú plzeň. Jedná sa totiž o francúzske bistro Le Frenchie, kde o francúzskom vplyve nebudete pochybovať ani chvíľu. Interiér, atmosféra, menu a najmä chuť - to všetko je naozaj francúzske v tom najlepšom slova zmysle. Lákadlom číslo jedna sú slané koláče "quiche" s rôznymi syrovými, šunkovými a zeleninovými náplňami, ktoré miznú okamžite, ako ich prinesú. A druhým hitom, ktorý sprevádza snáď každú objednávku, sú madlenky - typické francúzske drobné piškótové vanilkové pečivo. V rade sa určite oplatí čakať aj milovníkom jednoduchej francúzskej cukrárčiny, pretože ovocné, orechové a čokoládové torty nielenže vyzerajú lákavo, ale podľa výrazov tvárí hostí aj dokonale chutia. Ak nemáte dosť času na čakanie, personál vám vašu objednávku ochotne pripraví a zabalí na cestu, pričom neprídete o žiadny pôžitok. Aj kapučíno so sebou má poctivo ušľahanú penu, dokonca s krásne "namaľovaným" srdiečkom. Srdečnosť, úsmev, priateľskosť a poctivosť v chuti - to sú asi hlavné dôvody, prečo ľudia toto miesto radi navštevujú. Cítia sa tu ako doma, a to aj bez krígľa vychladenej plzne:)

Budapeštiansky poklad

10.01.2019

Keď budete mať po vianočných sviatkoch pocit, že vám hladina cukru klesla na prijateľnú úroveň a váha bude ukazovať vyhovujúcu hodnotu a keď vám to šialené zimné počasie dovolí, vyberte sa do Budapešti na ochutnávku toho naj, čo maďarská cukrárčina ponúka. Vyberte sa do 160-ročnej cukrárne Gerbeaud v samom srdci Budapešti, kde nielen ochutnáte dokonalú verziu slávnych Dobošových rezov, ale zažijete aj noblesu dávnych čias prepychu a nonšalantnosti.

Gerbeaud Cukrászda bola založená Henrikom Kuglerom v roku 1858 a okrem toho, že klientom ponúkal skvelé a veľmi rýchlo obľúbené zákusky, zaviedol ako prvý aj take-away predaj - teda možnosť pochutnať si na jeho koláčoch aj doma. Doteraz si môžete dať stále skvelé a lahodné zákusky zabaliť do ikonickej modro-hnedej krabičky a ešte aj pár forintov ušetríte, pretože zabalené koláčiky sú takmer o polovicu lacnejšie. Neskôr Henrik Kugler, keďže sám nemal vlastných potomkov a pokračovateľov jeho biznisu, prijal za obchodného partnera talentovaného Taliana Finaza z Janova, premenovaného na Émila Gerbeaud a obchod začal prekvitať do nebývalých rozmerov. Emilovi vďačíme za vynález čokolády v tvare mačacích jazýčkov, doteraz tak obľúbenými aj u nás. Ale najmä za fantastický zákusok plný orechov, marhuľového džemu a chrumkavej čokolády - rezy žerbó. Práve tu si môžete vychutnať originál a porovnávať ho s nepodarkami v našich cukrárňach, prípadne sa nechať inšpirovať k upečeniu vlastnej verzie - receptami na žerbó rezy sa internet len tak hmýri. Základom je niekoľko vrstiev cesta z droždia, veľa marhuľového džemu a ešte viac vlašských orechov, to všetko poliate mňamkovou čokoládou. Keď už budete sedieť v tejto slávnej cukrárni nesmiete vynechať ani druhý zákusok, kvôli ktorému sem chodí maďarská smotánka, vyrobený z arašidového masla, pralinkovej peny a marhule, alebo sofistikovaný rez vytvorený pri príležitosti minuloročného 160-teho výročia "Gerbeaud 160 cake", ktorého gro tvorí kvalitná horká čokoláda a pekanové a vlašské orechy. Ak patríte ku konzervatívnym mlsníkom, dajte si klasický Dobošový rez, ktorý, v porovnaní so smetolovými podobami v slovenských cukrárňach, vás prekvapí ľahkosťou čokoládového krému, vláčnosťou tenulinkého cesta a chrumkavosťou karamelu na povrchu. Ak máte liberálnejšiu povahu, navštívte túto cukrárňu kvôli langošom, ktoré tu servírujú ako predjedlo k obedu pozostávajúceho z gulášovej alebo rybacej polievky a mangalicového alebo viedeňského rezňa, dajte si na raňajky tanier plný maďarských klobások alebo si nechajte namiešať nejaký kozmopolitný drink. Všetko samozrejme v top home-made kvalite. Skrátka, "Gerbeaud" jednoducho patrí  do itineráru návštevy maďarskej metropoly každého gurmána, nech už jeho mlsný jazýček uprednostňuje čokoľvek. To čokoľvek tu nielen dostane, ale bude to naservírované s maďarskou veľkodušnosťou a v grandióznom štýle.

Dve tváre Viedne

29.10.2018

Viedeň môžem v ktoromkoľvek ročnom odbobí aj počasí. Baví ma jej elegancia, rada sa pozerám na krásne a decentne upravené staré Viedenčanky a prajem si, aby som i ja raz bola taká elegantná babička. Milujem umenie, ktoré sa na vás valí z každej strany v klasickej či modernej forme, ako aj viedenské výklady obchodov, do ktorých sa mi vzhľadom na ceny síce neoplatí vojsť a napriek tomu ma nadchýnajú premyslenou a rafinovanou výzdobou nielen v predvianočnom období. Pri mojej poslednej návšteve som mala príležitosť opäť zažiť luxus a noblesu v cukrárni Gerstner, ktorej interiér vám pripomenie palác aristokracie a galériu so vzácnymi exponátmi a ktorej obsluha vám umožní cítiť sa ako priamy potomok slávnych Habsburgovcov. Aj keď ostanete na menej luxusnom prízemí s obchodíkom so sladkými dobrotami a suvenírmi, čaká vás viac ako príjemný zážitok so skvelou tortou (napríklad  tortou Klimt, ozdobenou kópiou slávnych Klimtových obrazov a plnenou ľahučkou čokoládovou plnkou a dokonalým nugátom v spojení s cestom z vlašských orechov) a výhľadom na rušnú ulicu hemžiacu sa elegantnými dámami a svojskými pánmi na pozadí viedenskej Opery. 

 Ak vám aristokratické spôsoby nie sú po chuti, zavítajte do úplne iného sveta legendárnej kaviarne Hawelka. Ošuntelosť interiéru, obytosť nábytku, obyčajnosť riadu, ležérnosť obsluhy a staré umelecké plagáty umocňujú autenticitu obdobia začiatku 20. storočia, kedy táto kaviareň bola založená potomkom českého obuvníka a jeho manželkou Jozefínou. Jej buchty plnené slivkovým lekvárom sú dodnes legendou, rovnako ako tvarohová štrúdľa a najmä skvelá káva, ktorú si doteraz sami pražia. Noviny na drevených držiakoch, príjemné teplo a prítmie vás lákajú posedieť o niečo dlhšie a obsluha s tým počíta. Je úchvatné pozorovať štamgastov, ktorí si prídu na svoju pravidelnú šálku kávy alebo ľahký obed, ako aj americké turistky so sprievodcom v ruke, ktorý im "rozhodne odporúča návštevu" tejto slávnej kaviarne. Ešte úchvatnejšie je pozorovať pohŕdavý úsmev štamgasta, keď si Američanky objednávajú "slivkové donuty" a veľké cappuccino namiesto "kleine brauner" alebo typickej viedenskej "melange". Našťastie, Američanky sa rýchlo pofotili a pobrali preč a pokoj starej kaviarne chvíľu nenarušil žiadny turista odčiarkávajúci si svoj zoznam miest, ktoré musí stihnúť navštíviť za jeden deň vo Viedni. A ja, ako turistka v utajení, som si v kľude vychutnala kávu so šľahačkou a kúsok dokonalej jablkovej štrúdle. Neobyčajná atmosféra starých časov ma úplne pohltila a len neúprosne ubiehajúce minúty ma prinútili vstať a nechať sa opäť pohltiť ruchom tohto krásneho a starého veľkomesta, v ktorom zažijete vznešenosť cisárovnej i láskavú jednoduchosť úprimných a obyčajných ľudí.

Hladní pocestní

27.8.2018

Už od nepamäti sa pútnici a cestovatelia spoliehali na milosť miestnych obyvateľov, ktorí ich buď pohostili alebo im zabuchli dvere pred nosom. Nie všetci mali dôveru k pocestným, ktorí ich prosili o krajec chleba a vodu. Našťastie dnes sa pocestní nemusia spoliehať len na pohostinnosť miestnych, ale v oveľa väčšej miere sa spoliehajú na benzínové pumpy a dialničné odpočívadlá, ktoré dnes neponúkajú len chlieb a vodu, ale ich sortiment sa občas vyrovná aj väčším supermarketom. 

Toto leto som s rodinou precestovala viac ako 7000 km, z toho drvivú väčšinu autom a benzínky sa stali naším druhým domovom a jedálňou zároveň. Teším sa a doslova si to užívam, keď počas nočnej jazdy odbočím z poloprázdnej diaľnice na osvetlené odpočívadlo, kde sa nočná tma zmení na deň a ticho spiacich spolucestujúcich na družnú debatu ostatných pocestných, ktorí si tu pochutnávajú na zabalených rezňoch, chlebíčkoch, pijú kávu z termosky alebo sa len trošku poprechádzajú a ponaťahujú stŕpnuté údy. 

Pravdou je, že aj na týchto miestach môžete spoznať miestnu gastronómiu a dokonca tam nájsť hotové gastronomické poklady kávou počínajúc a brutálne chutnými bagetami pokračujúc. Rozhodne sa zastavte na odpočívadle s logom "Brioche Dorée" , kde zaženiete malý aj veľký hlad - ja nikdy neodolám americkej alebo parížskej bagete a jablkovej taštičke, ale nájdete tu aj iné dobroty - slaný quiche s rôznymi náplňami a skvelé koláčiky. To všetko v cenovo výhodnom raňajkovom alebo obedovom menu s nápojom podľa vlastného výberu. 

Zahraničný trend kvalitného jedla na benzínových pumpách pomaličky dorazil aj na Slovensko. Skvelým príkladom je sieť benzínok Slovnaft, ktoré sú všetky postupne renovované a dopĺňané o zaujímavú gastro ponuku pod značkou  Fresh Corner. Chutia mi ich bagety bez majonézy - len masielko, kvalitná šunka, paradajka a lístok šalátiku a to aj v cereálnej verzii, ich cappuccino môžem v ktorúkoľvek dennú dobu a to najmä vďaka tak hustej pene, že ju môžete krájať a skvelej čerstvo mletej káve. No a ich maslové croissanty chutia tak dobre, že tam občas namiesto Lidla či Kauflandu po ne zájdem na raňajky bez toho, aby som tam tankovala alebo niekde cestovala. Ďalším bonusom je kútik, v ktorom ponúkajú tradičné slovenské a regionálne potraviny. Podobnú filozofiu kvalitného a gastronomicky zaujímavého jedla razí aj Shell či OMV, len je potrebné sa vyhnúť prvej slovenskej "oemfauke" po prekročení rakúsko-slovenských hraníc, kde na vás čaká nevrlá obsluha, obschnuté pečivo, fakt odporná káva, ešte odpudzujúccejšie toalety a spústa kamionistov a podivných indivíduí a to najmä v nočných hodinách.

To, že aj šoféri potrebujú dobre jesť, pochopil už pán André Michelin (zakladateľ dnes slávneho výrobcu pneumatík), ktorý v roku 1900 po prvý krát pre cyklistov a šoférov vydal sprievodcu po reštauráciách v blízkosti ciest, kde sa môžu dobre a lacno najesť a ktorého každoročne aktualizoval. Dnes táto slávna červená kniha so známou pneumatikovou postavičkou, ktorá sa vo Francúzsku volá Bibendum, je synonymom vysokej gastronómie. Byť v nej uvedený a prípadne  ocenený aspoň jednou z troch hviezdičiek je snom každého šéfkuchára. Kúpiť si ju môžete na každej francúzskej benzínke a toto leto som i ja investovala 25 euro do tejto ikonickej knihy, ktorá má tento rok 1877 strán a sú v nej podľa regiónov uvedené tie najkvalitnejšie a gastronomicky najzaujímavejšie reštaurácie a hotely. Pri každej reštaurácii je uvedený krátky popis ich kuchyne a odporúčaného jedla, GPS, cenová relácia, otváracie hodiny a pomocou symbolov aj vybavenie a služby, či turistické zaujímavosti v okolí. V knihe nechýbajú ani podrobné mapy ciest, plány miest - neoceniteľná pomôcka pre šoférov, ktorým zlyhá navigácia alebo zaskočí reorganizácia dopravy (viď predchádzajúci  príspevok) a stránky na vlastné postrehy a zápisky, ktoré môžete poslať vydavateľovi, aby ich v budúcom roku preveril. Sprievodca neuvádza len reštauračné zariadenia ocenené prestížnymi hviezdičkami, ale nájdete tu aj malé bistrá a tradičné hostince, ktoré upútali michelinových inšpektorov kvalitnou kuchyňou, servisom alebo originalitou či zaujímavým pomerom kvality a ceny. Bez tejto knižočky sa skrátka na francúzskych cestách nezaobídete, je to naozaj sprievodca po miestach, kde by nám, hladným pocestným, mohlo chutiť....

Keď neviete kade ani prečo....

21.8. 2018

Presne tieto dve otázky mi vŕtali hlavou pri mojej poslednej návšteve Moravy. Starostlivo naplánovaný jednodňový gastrovýlet do troch moravských miest Olomouca, Kroměříža a Luhačovic sa vo Velkém Meziříčí začal meniť na urputné hľadanie prvého cieľa našej cesty - Olomouca. Niežeby sme nemali funkčnú navigáciu (dokonca niekoľko), niežeby Olomouc nebol takmer stotisícové mesto, ktoré na mape len tak neprehliadnete, avšak časť cesty bola uzavretá a Olomouc bol prečiarknutý na všetkých dopravných značeniach a tabuliach výraznou oranžovou farbou. Českí bratia cestári však pozabudli tou istou výraznou oranžovou farbou (alebo akoukoľvek farbou) naznačiť obchádzku. Po úpenlivom vypytovaní sa a študovaní máp sme sa cez rôzne (za iných okolností určite sympatické) mestečká dostali do Olomouca. Mánia uzatvárania ciest a ulíc bez naznačenia obchádzky však neobišla ani toto mesto a tak sme nakoniec skrátka odparkovali na prvom voľnom mieste a nechali auto aj s navigáciou, ktorá sa mohla upočítať k smrti, na chvíľu oddýchnuť. Našou prvou gastrozastávkou mala byť jedna z prevádzok "Fancy Fries" - vraj najlepších hranoliek v Čechách. Pôvodne ich začali piecť v Ostrave, ale postupne sa ich dožadovali aj v iných českých mestách a tak ich môžete ochutnať už aj v Olomouci, Brne, Liberci a Prahe. V čom sú výnimočné? Vo všetkom! Sú ručne vyrábané z kvalitných čerstvých a tých najlepších českých odrôd zemiakov, dvakrát pečené v kvalitnom rastlinnom oleji, doplnené o fantastické domáce omáčky a servírované v originálych kornútkoch. Výsledok je famózny, dokonca taký famózny, že sme pri ich jedení zabudli na slávny olomoucký orloj, ktorý sa púšta len raz denne a to na pravé poludnie. A my, s hranolkami v ruke, sediac chrbtom k nemu, sme sa ani neotočili pri zvonení poludňajších zvonov a ani nás to nenapadlo, lebo všetky naše zmysly vnímali len jemnosť zemiakov a dokonalosť slivkovej omáčky a oflambovaného čedaru. Po precitnutí sme si orloj samozrejme pozreli, a hoci postavičky boli nehybné, stál za zastavenie. Ako koniec koncov mnoho iných olomouckých pozoruhodností. Toto mesto je známe svojimi početnými kostolmi (najmä katedrála sv. Václava určite stojí za návštevu), fontánami, dláždenými uličkami, krásnymi barokovými budovami a .... korytnačkami. Veľké bronzové sochy korytnačiek nájdete pri radnici, vo viacerých fontánach, na magnetkách a suveníroch a tak sa človeku natíska otázka prečo? Možno to súvisí so Zoo, ktorú v Olomouci môžete tiež navštíviť, poviete si, ale kamarát Google vám prezradí, že korytnačia mánia vznikla v roku 2002 pri otvorení najnovšej, v poradí už siedmej fontány na Hornom námestí, ktorej autor, podobne ako autori tých starších fontán, sa inšpiroval antickou mytológiou a legendou o gréckom básnikovi Ariónovi. Bronzová socha korytnačky pri fontáne sa stala najfotografovanejšou olomouckou pamiatkou a jej obľubu patrične marketingovo využili. Dokonca zatienila aj slávne olomoucké syrečky, ktorých obľubu inak vôbec nechápem, petože ich odór je neprehliadnuteľný. Nie každý dokáže ten zápach spracovať, podobne ako môj syn, ktorý pri vstupe do predajne s týmto olomouckým symbolom, okamžite zaradil spiatočku a čo najrýchlejšie z tohoto obchodíku vycúval. Ak však prekonáte dáviaci reflex, v obchodíku nájdete nielen slávne "tvarúžky", ale aj stovky výrobkov z nich. Dokonca sme narazili aj na tvarúžkovú cukráreň, tam sme však kvôli stratenému času pri hľadaní cesty do Olomouca, nemali čas vojsť. Stratené hodiny však stáli za to. Olomouc totiž, napriek výraznej snahe českých cestárov vymazať ho z mapy, stojí za hľadanie a opätovnú návštevu. 

Ďalšou gastrozastávkou bola kaviareň "Velo café" v Kroměříži, ktorá ponúka okrem naozaj skvelej kávy aj klasiku českých cukrární - rakvičky so šľahačkou, ktorá však v posledných rokoch zmizla z ich ponuky a nie je ľahké ju nájsť. Krehký žĺtkový koláčik, vo vnútri dutý, podávaný s hrubou vrstvou poctivej šľahačky však určite nájdete na Veľkom námestí v Kroměříži, v spomínanej kaviarni, len pár krokov od veže krásneho arcibiskupského zámku a jeho záhrad alebo zrkadlového bludiska, ktoré jednoducho nesmiete vynechať. Je to zážitok, ktorý snáď predčí i samotné rakvičky. Pri vstupe dostanete igelitové rukavice a vaša otázka "prečo" bude zodpovedaná, len čo vstúpite medzi zrkadlá. Nie zrak, ale hmat vám totiž pomôže nájsť cestu z bludiska a rukavice zabránia znečisteniu zrkadiel, ktoré sú však aj tak zalepené od otlačkov čiel návštevníkov, pretože niekedy ani hmat nenaznačil kade ísť a až náraz čelom do skla vám napovedal kade nie. 

Poslednou našou zastávkou boli Luhačovice so svojimi minerálnymi prameňmi (najznámejšia je Vincentka), lázeňskými oplatkami a jedinečnou pekárňou a cukrárňou "Merkúr". Odparkujte na začiatku Masarykovej ulice a potom už len degustujte kúpeľné delikatesy. Dajte si teplú chrumkavú kúpeľnú oblátku, vychutnajte si kávu v netradične tradičnej pražiarni kávy "Jizba", kde vám ju pripravia akýmkoľvek tradičným i netradičným spôsobom, dajte si čerstvú "štafetku" (orechový rez s kávovou plnkou) v cukrárni Merkúr alebo počkajte na čerstvo upečené české buchty či karlovarské rožky z rovnomennej pekárne, ktorá má aj nočný provoz, počas ktorého ponúka čerstvo upečené pečivo od výmyslu sveta aj o jedenástej večer. Medzitým sa môžete okúpať v novozrekonštruovanej mestskej plavárni alebo sa prejsť po kúpeľnej promenáde, po ktorej chodili mnohé slávne české i slovenské osobnosti a zapiť všetky tie sladké lázeňské dobroty poriadne slanou vodou z niektorého z kúpeľných prameňov a obdivovať pritom kúpeľné domy, ktoré navrhol nemenej slávny slovenský architekt Dušan Jurkovič. Verte, že pri takejto kúpeľnej procedúre zabudnete na všetky prečo i kade a oddáte sa jednoducho plynutiu času a bezstarostnému životu...

Ranní ptáče dál doskáče...

06.08.2018

Na 100% to platí v Prahe, ktorú ak si chcete naplno užiť a vychutnať, musíte si privstať. V opačnom prípade sa zaradíte medzi dav tvorený tisíckami turistov, ktorí si v jednoliatom rade robia selfie pred známymi pražskými pamiatkami a  masovo jedia sprofanované a nevábne vyzerajúce trdelníky s roztekajúcou sa zmrzlinou. Všetka krása Prahy a všetky jej božské chute ostanú pred vami schované. A bola by to veru škoda. 

Ranné pražské ulice, keď sa krámky plnia zbožím, pulty lahôdkami a čerstvými houskami majú svoje neopakovateľné čaro. A neraz vás prekvapia, ako sa to stalo nám, keď sme o ôsmej ráno nechtiac vošli do záberu vznikajúceho filmu "Na střeše". Lákavý výklad obchodu "Plný špajz" na Bělehradsej ulici spôsobil, že sme si vôbec nevšimli filmový štáb na druhej strane ulice a od lahôdok vo výklade nás odtrhol jedine známy hlas Jiřího Mádla, režiséra vyššie spomínaného filmu. Keďže sme netúžili stať sa filmovým komparzom, ponáhľali sme sa radšej za skutočným cieľom našej rannej prechádzky pražskými ulicami - maličkou pekárňou "Oh Deer Bakery", nachádzajúcou sa na tej istej ulici, známou svojimi kroblihami, čo je neskutočne úžasná kombinácia poctivých českých koblih a chrumkavých croissantov. Úžasné sú aj kombinácie príchutí, z ktorých si môžete vybrať - malinovú s pistáciami, čučoriedkovú s mascarpone, jahodovú s bielou čokoládou, mangovú s kokosom či karamelovú s nutelou. Príchute sa obmieňajú a vždy niečím prekvapia, ak ale chcete mať istotu, že tento pražský chuťový zázrak si budete môcť dopriať, musíte stáť pred pekárňou ešte pred začiatkom otváracích hodín. Ak budete na ulici stretať ľudí s bielymi krabičkami so známym logom, ako si s blaženým výrazom na tvári dávajú za chôdze alebo sediac na najbližších schodoch svoju kroblihu, poponáhľajte sa. Nenechajte sa zmiasť dlhými otváracími hodinami pekárne, už o desiatej doobedu býva vypredané a o možnosti výberu vašej obľúbenej príchute sa dá hovoriť len tesne po otvorení. A verte mi, že v tomto prípade sa oplatí si privstať, kroblihy sú jednoducho božské, kto ich raz ochutná, žiadna návšteva Prahy sa už bez nich nezaobíde a navyše, ako sme zistili, vďaka lukratívnej lokalite pekárne sa môžete stať novoobjavenou hviezdou českého filmu:)

Ďalším dôvodom včasného vstávania keď ste v Prahe, sú farmárske trhy. Napríklad tie na "Jiřáku" (náměstí Jiřího z Poděbrad). Nečakajte nič pompézne, ale zato poctivé a české. Určite si vyberiete z domácky vyzerajúceho sezónneho ovocia a zeleniny, domácich džemov, pečiva, syrov, masla alebo mäsových výrobkov. My sme neodolali voňavej  a lákavo vyzerajúcej šunke od kosti, ktorá by si veru zaslúžila Řád šunky zlaté, ktorý sa udeľoval v známej rozprávke. K nej sme si v neďalekej francúzskej pekárni "Le Caveau" kúpili ešte teplú, neodolateľne chrumkavú bagetu a kus francúzskeho syra Comté a boli sme v chuťovom raji. Ak sa už ocitnete v tejto pražskej štvrti, nenechajte si ujsť ani návštevu žižkovskej televíznej veže, kde vás rýchlovýťah vyvezie do výšky 93 metrov, odkiaľ je samozrejme úchvatný výhľad na celú Prahu, ale najmä neobyčajný kozmický pokoj. Futuristické priestory vo vás vyvolávajú neopísateľné pocity a chvíľkami máte dojem, že ste vo vesmíre vďaka zvláštnej akustike a priehľadným guľovým kreslám i oknám. Máte chuť sa do nich posadiť a v tichu pozorovať oblaky. To isté môžete urobiť o pár metrov nižšie, ale doplniť to aj o gurmánsky zážitok, ak vystúpite z výťahu v luxusnej  reštaurácii vo výške 65 metrov. Keď toto nutkanie prekonáte a predsa len sa zveziete výťahom až na prízemie, cestou k metru sa zastavte v "Antonínovom pekařství", ktoré neminiete, ani keď ho nebudete hľadať a to vďaka dlhým radom a lákavej vôni čerstvého chleba, rohlíkov a kávy. Aj ticho veže, aj čerstvé rohlíky sú "k mání" samozrejme len doobedu, takže ...vstávať a bežať na Žižkov.

Do tretice sa nám oplatilo privstať si, keď sme sa chceli vyviesť lanovkou na Petřín a vyšlapať 299 schodov na Petřínsku rozhlednu, ktorá je zmenšeninou parížskej Eiffelovky v pomere 1:5. Rady, ktoré vás tam neskôr cez deň čakajú mnohým za tento zážitok nestoja. Tí zdatnejší sa rozhodnúť šlapať hore kopcom po svojich, tí menej zdatní to zrejme vzdajú alebo odovzdane počkajú v nekonečnom rade. Každému však odporúčam sa predtým zastaviť na Myslíkovej ulici vo francúzskej pekárni "Petite France" (keď Eiffelovka, tak s croissantom), ktorá sa hrdí tým, že ako jediná v Čechách robí croissanty ručne. Ak ich milujete ako ja, určite sa tu musíte zastaviť. Sú naozaj ručne robené (ich veľkosť je jedinečná a nadpriemerná, dalo by sa povedať XXL), sú maslové a sú návykové. My sme si pár zabalili na cestu na Petřín a vychutnali si ich v tamojšej voňavej ružovej záhrade s výhľadom na pražskú Eiffelovku. Na vedľajšej lavičke živo diskutovali dvaja mladí Francúzi a tak ilúzia o dokonalých croissantoch bola dokonalá.

Aby sme však boli spravodliví, niektoré pražské zážitky sa oplatí nechať až na večer. Vyhliadkovú plavbu po Vltave, kedy v lúčoch zapadajúceho slnka pekne v pohodlí môžete obdivovať známe pražské pamiatky alebo sa nechať inšpirovať novoznikajúcim filmom "Na střeše" a práve na streche hotela na Václavskom námestí si vychutnať drink a zaujímavý výhľad na pražské strechy. Ak budete mať šťastie ako my, zažijete na streche nielen príjemný vánok pri usrkávaní osviežujúcej limonády, ale aj oslavu narodenín službukonajúcej ruskej čašníčky, za ktorou sa na strechu vyškriabali jej ruské kamarátky a spoločne pili šampanské, jedli chlebíčky a tortu a zborovo spievali skomoleninu známej anglickej pesničky "Happy Birthday", ktorá v ich podaní znela ako "Happy Tuesday" (šťastný utorok), hoci bola sobota...

Praha má skrátka pár prekvapení zakaždým, keď ju navštívim, ale už viem, že ich zažijem len mimo slávnych turistických trás a v nezvyčajné hodiny dňa....

Na francúzskom vidieku

21.07.2018

Ak mi niekde naozaj chutí, tak je to práve na francúzskom vidieku. Nejde o žiadne slávne michelinovské reštaurácie, ani o výnimočné delikatesy v podobe ustríc či hľuzoviek (všetky uvedené sú navyše nekresťansky drahé), ale o obyčajné jedlo u známych či v malom vidieckom bistre. Jedlo je jednoduché a predsa dokonalé.

Základom je raňajšia návšteva trhu, ktorý sa koná pravidelne aj v tých najmenších obciach aspoň dvakrát za týždeň. Na trhu sa vyberú tie najčerstvejšie a najvoňavenejšie ingrediencie. Menu sa zostaví podľa aktuálnej ponuky a priamo na mieste trhu. Po návrate presuniete stôl na záhrade do tieňa, vyložíte nákup a .... dáte si aperitív. Zvolený alkohol závisí od regiónu, v ktorom sa nachádzate. Na juhu je to ružové víno alebo pastis, na západe červené víno alebo koňak, na severe pivo a na východe biele víno alebo šampanské. K nápoju sa chrumkajú oriešky, čipsy, tyčinky alebo chrumky priamo zo sáčku zo supermarketu (na palmový olej v pokoji zabudnite, nepoužívajú ani kvapku). Počas aperitívu sa na chvíľku vzdialite a dáte pripravovať teplé predjedlo - niečo rýchle a niečo, čo sa pečie samo a čo skvele chutí vďaka skvelej chuti samotných surovín - zapečiete paradajky so syrom, urobíte croque monsieur (zapečené toasty so šunkou a syrom) alebo minipáročky v lístkovom ceste. Kým sa to pripaví, vychutnáte si studené predjedlo - klobásky, mäsovú paštétu alebo melón so šunkou či šalát. Mäso ako hlavný chod, kúpené samozrejme ráno na trhu, sa potom už len hodí na gril alebo narýchlo opečie na panvici, jemne osolené, ochutené čerstvými bylinkami, horčicou či vínom. Prílohou bude čerstvá bageta, kúpená ráno na trhu, a na masle udusená sezónna zelenina, ktorú ste v to ráno tiež kúpili na trhu od miestneho farmára - dobrého známeho. Jedlo sa konzumuje a pripravuje súčasne a najmä pomaly, s veľkými prestávkami medzi jednotlivými chodmi, aby sa ďalší chod stihol pripraviť a predchádzajúci pretráviť. Po hlavnom chode nasleduje výber syrov - tvrdý, mäkký a plesnivý, z kravského, ovčieho a kozieho mlieka. Malý kúsok z každého, každý náležito vychutnaný, okomentovaný  a štedro zapíjaný vínom. Nechýba ani dezert - najčastejšie čerstvé sezónne ovocie (tiež kúpené ráno na trhu) alebo vopred pripravený ovocný koláč či smotanový krém. Záverečná bodka - káva, pri ktorej sa vyjadruje spokojnosť s jedlom a nespokojnosť s prácou politikov a najaktuálnejším dianím v krajine. A samozrejme sa robia plány na ďalšie jedlo - večeru:). Čas plynie pomaly a všetko sa odvíja a prispôsobuje jedlu.

Jedlo je hlavná téma života na francúzskom vidieku a z časového hľadiska aj hlavná náplň dňa. Či už ste farmár, predajca alebo "len" konzument, jedlo, jeho príprava a konzumácia, vám zaberie veľa času, a zároveň prinesie dokonalý pôžitok a zadosťučinenie. A čuduj sa svete, aj zdravie a pohodu bez žalúdočných ťažkostí a kíl navyše...

Francúzsko - Chorvátsko 4:2

15.07.2018

Zhoda okolností spôsobila, že výsledok finále majstrovstiev sveta vo futbale 2018 sa plne zhoduje s hodnotením mojej dvojtýždňovej dovolenky, ktorej prvý týždeň som strávila v Chorvátsku a druhý vo Francúzsku. A výsledok 4:2 v prospech Francúzska hovorí o nezabudnuteľných chuťových zážitkoch, pri ktorých moje chuťové poháriky plesali ako fanúšikovia oboch tímov pri strelených góloch.

V úvode zápasu ma chorvátska kuchyňa veľmi neoslovila. Príliš veľa byliniek, ktoré prebilli chuť jednotlivých potravín, mäkké a nasladlé biele pečivo, reštaurácie, ktoré piekli malinkaté prasiatka od rána do večera a v potravinách prevaha nemeckých výrobkov, aby vyšli v ústrety najpočetnejším nosičom príjmov - nemeckým turistom. Prvým chorvátskym gólom bolo ochutnanie tradičného chorvátskeho dezertu, ktorý sa volá krémšnita a pripomína náš krémeš. Krehké lístkové cesto naplnené ľahkým vanilkovým krémom a šľahačkou, práve prinesené majiteľom cukrárne Salaj vo Funtane, navždy ostane medzi chorvátskymi chuťovými spomienkami. Druhou príjemnou spomienkou bude návšteva kaviarne Joyce v Pule, ktorá mala tú česť hostiť írskeho spisovateľa Jamesa Joyca. Na jeho pamiatku nainštalovali jeho sochu ku stolíku, kde sedával a fajčil a i dnes v popolníku nestále horí zapálená cigareta. Kaviareň má jedinečnú atmosféru dekadentných 20-tych rokov 20. storočia umocnenú autentickou výzdobou a starožitným nábytkom a pritom ponúka naozaj skvelú kávu a množstvo drinkov. Nenáhliaca sa, ale milá obsluha vás prinúti spomaliť a vychutnať si čakanie a dovolenkové nič nerobenie. A fajčiari ju budú milovať, lebo tu majú vyhradené všetky práva, ktoré sa im inde vo svete upierajú.

Druhý polčas mojej dovolenky mali pod taktovkou Francúzi. A na góly nebolo treba dlho čakať. Hneď po príchode na francúzsku riviéru som si dopriala skvelý nápoj Kir royal, pripravený z likéru z čiernych ríbezlí (Cassis) a šampanského a pripíjala na postup francúzskeho futbalového tímu do semifinále. Druhý gól prišiel v podobe tradičných francúzskych raňajok na plážovej promenáde v mestečku Cagnes-sur-Mer. Croissant, chrumkavá bageta, maslo, džem, pomarančová šťava a café crème (káva s mliekom). Po vzore Francúzov som si croissant namočila do kávy, na bagetu natrela maslo a džem a vo veľmi pomalom tempe prežúvala a pozorovala dianie na promenáde. Občasný bežec, občasný plavec a spústa nenáhliacich sa miestnych s bagetou a novinami pod pazuchou. Tretí gól padol v mestečku Roquefort známom výrobou slávnych syrov so zelenou plesňou vyrábaných z ovčieho mlieka a zrejúcich v tamojších jaskyniach. Ospalé mestečko pod sebou skrýva spleť jaskynných chodieb naplnených  bochníkmi zrejúceho syra a je domovom 7 firiem, ktoré jediné na svete majú právo vyrábať tento syr. Turista ich môže navštívíť a dozvedieť sa tak o striktne kontrolovanom a dlhé stáročia zachovávanom procese jeho výroby a samozrejme na záver prehliadky aj ochutnať ich výrobky. Prehliadky sú zadarmo a tak môžete navštíviť všetkých sedem a pri degustácii porovnávať a vybrať si, ktorý vám najviac chutí. Ja som navštívila dve a vďaka bohatým degustáciám som sa nemusela starať o obed, pričom som zároveň svojej tráviacej sústave dopriala dostatočné množstvo penicilínu, aby som odolala baktériám všetkého druhu, čo vzhľadom na zaplesnené police, na ktorých syr zreje, bolo určite potrebné. Posledným francúzskym triumfom je jednoznačne bageta. Je všade prítomná, všetko sprevádzajúca, je symbolom i nevyhnutnoťou. Bez nej si Francúzi nedokážu predstaviť svoj deň, idú si po čerstvú dvakrát denne - raz k obedu a raz k večeri. A malý kúsok si doprajú aj k raňajkám. Bageta sa nekrája, ale nežne láme, bageta sa nehryzie, ale malý odlomený kúsoček sa vkladá priamo do úst, bageta má prednosť pred lyžicou a príborom, bez bagety na stole nezačne žiadne jedlo. Každý rok jedna bageta získava prestížnu cenu (Médaille d'or - Zlatú medialu) a jej autor má právo rok dodávať bagety na stôl francúzskeho prezidenta. Víťazka musí mať chrumkavú kôrku, keď zaklopete na jej spodok, musí mať aj krásny zvuk, musí mať ľahkú pórovitú striedku naplnenú vzduchom a pri rozlomení z nej musia odletovať tisícky malých kúsočkov. Na obed sa boulangerie (pekárne) naplnia ľuďmi, ktorí si buď kupujú bagetu k svojmu obedu,  aby si ňou zajedali hlavný chod a aby poslúžila ako skvelý chuťový doprovod k syrom na konci obeda. Alebo ak nemajú čas obedovať doma, tak si vyberajú z hotových sendvičov, čo je pol bagety naplnenej len šunkou alebo syrom, či tuniakom a šalátom, ľahúčko natretej maslom, bez majonézy a zbytočných ďalších chutí. Mojou najobľúbenejšou verziou je Parisien - len chrumkavosť bagety, jedinečná chuť parížskej šunky, maslo a list šalátu. K tomu pohárik červeného vínka a na záver kúsoček syra a váš francúzsky obed je hotový:)

Môj dovolenkový súboj teda vyhralo Francúzsko a pre mňa bude táto krajina navždy majstrom sveta chutí.

Deň po anglicky

Pravé Fish and chips sú balené v novinách

03.03.2018

Ísť do Británie a hľadať miesta, kde mi chutí, vyzerá ako krásne si protirečiaci oxymoron, ale snáď to nie je nemožné. Podľa múdrych kníh vám tradičná britská kuchyňa ráno naservíruje toasty s maslom, vajíčkom na mäkko, pomarančovú marmeládu a šálku horúcej kávy. Na obed si musíte kúpiť v pouličnom stánku slávne fish and chips zabalené v novinách a spláchnuť to poctivým ciderom alebo pivom v niektorom z miestnych pubov. O piatej poobede nastane čas na čierny čaj s mliekom a kúskom mrkvového koláča alebo nekysnutou buchtičkou scone. No a na večeru sa podáva hustá polievka so žemličkou a kúsok mäsa s dusenou zeleninou. Neviem nakoľko vás táto britská ponuka oslovila, ale ja som sa rozhodla vyskúšať si to s rodinou na nečisto u nás doma, kým sa odhodláme spolu vstúpiť na britskú pôdu.

Náš anglický deň začal raňajkami a nezačal najhoršie. Drobný problém sa vyskytol len pri mojom pokuse zohnať stojan na toasty v miestnych domácich potrebách. Ukázalo sa, že v našich zemepisných šírkach je to veľmi nezvyčajná vec, ktorú predavači nielenže nemajú, ale ani nepoznajú a tak na mňa pozerali ako na blázna. Zachránil ma jeden internetový obchod, kde som ho kúpila online a tak anglické raňajky prebehli v duchu britských tradícií.

Nasledovala príprava najtypickejšieho anglického jedla - ryby s hranolkami. Zohnať tresku a zemiaky nebol žiadny problém, pripraviť cestíčko z čierneho piva, obaliť v ňom osolené kúsky ryby a opražiť ich v oleji, takisto. Problémom nebolo ani predvariť zemiaky nakrájané na hranolky a potom ich osušené pomaličky dozlata pražiť. Nečakaná komplikácia nastala, keď som chcela výborne voňajúce hranolky a chrumkavú rybu servírovať v novinách - nepodarilo sa mi totiž zohnať čiernobiele noviny, bez farebných obrázkov a veľkých červených titulkov. A tak sme na obed mali fish and chips ofarbené tlačiarenskou farbou jemne do modra, zelena a nechýbala ani titulková červená a z tresky aljašskej sa razom stala treska dúhová. No a aby sme si užili deň naozaj po anglicky, pri chrumkaní skvelej tresky a krehučkých hranoliek z novín sme si zahrali scrabble, ktorý nadobudol nový a zaujímavý rozmer - skúsili ste niekedy hrať s malými písmenkovými kockami, keď sú vaše prsty umastené od oleja? Udržať tie malé šmýkajúce sa potvorky, tvoriť zmysluplné a gramaticky správne slová a pritom správne spočítať získané body, ktoré sme zapisovali na umastené noviny, je zábava, ktorá z nášho anglického obeda urobila veľmi príjemný zážitok.

Čaj o piatej je v Británii pojmom. Nejde len o čaj, ale o celý ceremoniál jeho servírovania, pomalého sŕkania, rozprávania o počasí a uhrýzania drobného sladkého pečiva, to všetko distingvovane, decentne a s plnou vážnosťou. Aby som na  niečo tak nudné a neatraktívne nahovorila mojich dvoch tínedžerov, pomohla som si vtipným filmovým spracovaním Astérixa a Obélixa "V službách jej veličenstva". Pri sledovaní tejto skvelej komédie si moje deti ani nevšimli, že popíjajú "hourkou woudou s kapičkou mléka", ako vo filme volajú tradičný anglický čaj, a zajedajú tento anglický humor vo francúzskom podaní mrkvovou tortou, hoci mrkvu v koláči by do úst nevzali ani pod hrozbou najstrašnejšieho trestu (zabavenia mobilov a tabletov). Na čo by som ich ale nahovorila kedykoľvek, sú nadýchané anglické buchtičky scones, ktoré Angličania podávajú ešte teplé, čerstvo upečené práve k čaju o piatej s roztápajúcim sa maslom a jahodovým džemom. 

Náš anglický deň som zamýšľala zavŕšiť nejakým pečeným mäskom a duseným zeleným hráškom, ale obetoval sa jedine manžel. Deti by vraždili pre pizzu (alebo hocijaké jedlo inej národnosti), ale nechali sa nahovoriť aspoň na hráškovú polievku so žemličkou. Koniec-koncov, nájsť v Británii miesto, kde by vám chutila pizza, by nemalo byť ťažké, veď Londýn je už niekoľko rokov mekkou multikultúrnej gastronómie.

Náš anglický experiment mi ukázal, že hoci sa britská kuchyňa považuje za najhoršiu na svete, ak sa pripravuje s láskou, je jedlá a možno stojí za to, aby sa kvôli nej vkročilo na britskú pôdu. Len by sme sa asi mali poponáhľať, aby sme to stihli pred Brexitom, ktohovie, či nám potom Briti vlastne dovolia prísť ochutnať ich kuchyňu a nenechajú len vylízať prázdne taniere...

Ostrava.... prepočítať?

Belgická reštaurácia "La Petite Conversation" na Chelčického ulici

11.02.2018

"Prepočítať?" - pýtal sa nás ženský hlas z navigácie, keď sme kúsok za slovensko-českými hranicami vyšli na štvorprúdovú rýchlostnú cestu, ktorú ešte nemala vo svojom programe. Napriek odporúčaniam navigácie sme využili pri našom výlete z Oravy do Ostravy túto ešte nespoplatnenú novú cestu a skrátili tak čas dojazdu, po prepočítaní, o desať minút. Dôvodom nášho výletu bolo prianie našich detí zúčastniť sa na parkourovom workshope, kde sa pod vedením profesionálnych trénerov mali naučiť zopár trikov ako zvládnuť tento novodobý mestský šport. Priznám sa, že keď som videla stovku detí a tínedžerov, ktorí ochotne vymenili mobily a počítače za niekoľkohodinový disciplinovaný pohyb a bez problémov medzi sebou komunikovali česky i slovensky, musela som aj ja "prepočítať" svoje presvedčenie o zastaranosti hesla sokolovskej telovýchovnej jednoty z obdobia prvej československej republiky "V mysli vlast, v rukách síla!", ktoré som si s pobavením prečítala na stene telocvične v historickej budove Čapkovej sokolovny z roku 1932, kde sa podujatie konalo. 

Počas toho, ako naše deti v praxi overovali ďalšie sokolovské heslo "V zdravom tele, zdravý duch!", sme sa s manželom vydali pohľadať nejaké prijateľné miesto na obed. Náš pôvodný problém, či sa nám vôbec nejaké podarí nájsť, sa zmenil na problém, ktoré z toho množstva lákavo vyzerajúcich reštaurácií a bistier si vybrať. Všetky ponúkali chutne vyzerajúce a lákajúce menu a navyše v pútavých moderných interiéroch. Vybrať sme si mohli z tradičných českých a moravských, ale aj talianskych, kórejských, čínskych, poľských, írskych či francúzskych menu. Nakoniec sme sa rozhodli pre malú belgickú reštauráciu, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, bola naozaj malá (8 stolov) a naozaj belgická (ponúkajúca pravé belgické menu s pravým belgickým pivom). Predpokladali sme, že taký malý nenápadný podnik bude zamestnávať len minimum personálu, možno to bude majiteľ sám v úlohe čašníka, kuchára, barmana i účtovníka, ako sme na to zvyknutí v niektorých malých slovenských reštauračných zariadeniach, avšak to minimum sme museli výrazne prepočítať, pretože na minimálnom pľaci boli 4 čašníčky, 2 kuchári a 1 pomocná sila v kuchyni a na celý tento tím dohliadal "šéf". Po našej objednávke sme sa s úžasom dívali, ako si celý tím spoločne rozdelil úlohy a vzápätí sa všetci pustili do práce podľa perfektne premysleného plánu. Za pár okamihov sme mali jedlo na stole. Pre manžela mäsové guľky v sladko-kyslej omáčke s hranolkami (tradičné belgické jedlo) a pre mňa panini so syrom brie, karamelizovanými jablkami a rukolou s neodmysliteľnou malou porciou hranoliek. Chuť guliek i panini bola skvelá - vyvážená, vyzdvihujúca chuť kvalitných ingrediencií, ale po ochutnaní hranoliek sme museli stupnicu chuti prepočítať - guľky aj panini výborné, ale hranolky naozaj skvelé - chrumkavé na povrchu, vláčne vo vnútri, ručne krájané so sakramentsky dobrých zemiakov a samozrejme po belgicky dvakrát pražené v kvalitnom oleji s troškou hovädzej masti, čím sa dosiahla ich ľahkosť na váhe, chuti i stráviteľnosti. Ak by ste mali chuť na dezert, dostanete tu samozrejme tradičné belgické wafle či slávny belgický dezert Poire Belle Hélène (hruška varená vo víne podávaná s vanilkovou zmrzlinou a preliata belgickou čokoládou). Navyše vám tu správne pripravia kávu - malú a silnú, presne takú, akú majú Belgičania radi.

Po prekvapujúco skvelom belgickom obede sme sa rozhodli ísť za kultúrou. O Ostrave som si pôvodne myslela, že je to mesto baníctva a ťažkého priemyslu, že tu žije unavená a nie veľmi bohatá robotnícka trieda, ktorá si na kultúru veľmi nepotrpí a tak som nečakala veľa kultúrnych pamiatok, ktoré by stáli za videnie. Pri prechádzke v historickom centre sme však zistili, že výskyt kultúrnych atrakcií musíme prepočítať z nuly na sto na kilometer štvorcový - divadlá, galérie, domy umenia, sochy, fontány, kreatívne premenené industriálne priestory na výstaviská, zaujímavé basreliéfy na priečelí krásnych a architektonicky nesmierne zaujímavých budov z každej dekády 20. storočia mi kompletne zaktualizovali moje predstavy o priemyselnej Ostrave. Kultúra v novom šate vychádzajúca z historického dedičstva, s pýchou a hrdosťou udržiavaná a modernizovaná v súlade s technologickým pokrokom bezpochyby zaujme každého. Čerešničkou na torte boli fresky na oknách chrámu Božského Spasiteľa, druhého najväčšieho na Morave, ktoré vďaka moderným technológiám mali podobu živých meniacich sa obrázkov.

Keď však hovoríme o čerešničkách na torte, malý kúsok dobrej torty by po prechádzke mestom každému padol vhod a tak sme sa rozhodli overiť povesť vraj tých najlepších v Ostrave  - v cukrárni Ollies. Čakala som klasickú ponuku poctivo upečených tradičných zákuskov, ale zasa som musela prepočítavať. Počet klasických zákuskov s maslovými krémami bol rovný nule. V ponuke tejto ikonickej ostravskej cukrárne majú len torty, každú rozdelenú na 12 kúskov, ktoré sú slávne po celom svete a ktorých krémy sú pripravené z peny, smotany, tvarohu, krémových syrov, mascarpone alebo ovocia a tak si môžete vyberať medzi Red Velvet, Tiramisu, Swarzwald, Sacher, Carrot Cake, Sicilian, New York, Brownie a celého množstva cheesecakov, makroniek a ovocných tartov. Chuť ktoréhokoľvek je úžasná a presne podľa originálych receptúr a vďaka ľahkým krémom lákajú maškrtníkov prísť si po dupľu - ani ja som nebola výnimkou a tak som opäť musela prepočítať môj pôvodný zámer dať si jeden kúsok torty na dva a pol (zvyšok som si dala zabaliť). Avšak ak navštívite tento maškrtnícky raj, rozhodne nemôžete odísť bez pistáciového croisssantu, ktorý chutí presne tak, ako by ho pripravili v parížskej patisserie - dokonale. Nadšenie z chuti tort umocnila dobrá káva Filicori a neskutočne milá obsluha. 

Keď na spiatočnej ceste po tej istej štvorprúdovke sa imaginárna teta z navigácie spýtala, či má cestu prepočítať, len som sa pousmiala pri spomienke, koľkokrát som počas dňa musela prepočítavať ja, ale Ostrava za prepočítanie rozhodne stojí.

Pre lyžiarov...

Raclette

14.01.2018

Hoci táto zima sa na zimu na mnohých miestach Európy nepodobá a zdá sa, že sa presunula na iné kontinenty (v USA, Číne a dokonca aj v Egypte si snehu a mrazu užili viac, než by im bolo milé), stále sa dajú nájsť dobré "zimné" lokality. Avšak buďto treba vycestovať juhozápadne do Álp, alebo viac na sever do Tatier, v každom prípade do vyšších nadmorských výšok, kde ešte vždy vládne pani Zima, na akú sme v tomto období boli u nás zvyknutí. Hoci nie som lyžiar a spúšťanie sa dolu rovnakým svahom a následne vyvezenie sa na ten istý svah niekoľkokrát za sebou mi nepripadá nijako atraktívne, predsa sa nájde niečo, čo lyžiarom závidím a kvôli čomu som ochotná vycestovať do niektorého z lyžiarskych stredísk.

Jedno z chutných lyžiarskych pokušení je určite raclette - typické zimné alpské jedlo, ktoré sa pripravuje na špeciálnom dvojposchodovom grile. Na vrchnej časti sa griluje zelenina, mäsko alebo zemiaky a na spodnej časti sa zohrieva syr v špeciálnych panvičkách. Roztavený syr sa potom naleje na hlavné jedlo a pokračuje sa, kým neminiete všetok syr alebo grilované potraviny. Tento gril je upravený tak, aby mohol byť uprostred stola a každý si mohol na svojej panvičke (sú farebne odlíšené) zohrievať syr podľa ľubovôle. Toto jedlo je ideálne pre skupinku vymrznutých lyžiarov, lebo čakanie okolo rozpáleného grilu na správne roztopený syr a do chrumkava ugrilované zemiačiky vás zahreje a poskytne priestor na spoločné rozhovory, zábavu a oddych po namáhavých športových výkonoch. Gril na raclette zakúpite aj u nás a tak si môžete dopriať chutný luxus zo švajčiarskych Álp bez nevyhnutnosti luxusne drahej alpskej lyžovačky. Ideálnym doplnkom k raclette je biele víno alebo šampanské a ilúzia zimnej pohody bude dokonalá aj bez snehu. 

Druhým chutným lyžiarskym pokušením je káva v Ski Krušetnica. V tejto malej obci na hornej Orave sa skrýva malé milé lyžiarske stredisko s prekvapujúco bohatými a kvalitnými službami za neuveriteľne dostupné ceny - perfektný svah a moderný vlek aj s nočným lyžovaním, ubytovanie v luxusných, priestranných a moderných chatkách alebo v penzióne Pohoda vybavenom biliardom, saunou a bazénom, stravovanie v priestrannej reštaurácii s výhľadom na zasnežené hory ponúkajúcej tradičné slovenské jedlá, ale hlavne KÁVU. Kvôli tejto káve tu jednoducho musíte prísť, aj keby ste mali lyže zlámať. Kávu si tu vážia nad zlato - starostlivo vyberajú zrná z tých najlepších svetových plantáží, sami ju pražia a dokonale pripravujú podľa najnovších baristických trendov. Pili ste už uhorkovú kávu? Alebo dokonalé preso zo zŕn z Hondurasu či Mexika? Tak v Krušetnici máte príležitosť ju nielen ochutnať, ale aj na vlastné oči vidieť jej prípravu a nechať sa pohltiť jedinečnou vôňou kávy v Múzeu kávy, ktoré sa síce nenápadne schováva v malom domčeku pri ceste, ale ukrýva svetový unikát - najväčšiu mozaiku vytvorenú z kávových zŕn na svete, ktorá vás priam uchváti. Navyše sa dozviete veľa zaujímavostí o tejto vzácnej komodite a ľuďoch, ktorí pre kávu žijú, môžete si tu zakúpiť ich kvalitnú praženú zrnkovú alebo mletú kávu alebo malé darčeky pre milovníkov dobrej kávy. Takže aj nelyžiar ako ja má viacero dôvodov vybrať sa do Krušetnice a to nielen v zime - múzeum, ubytovanie aj reštaurácia sú v prevádzke celoročne.

Nech už pani Zima pripraví snehovú nádielku alebo nie, viem určite, že chutné lyžiarske radosti si dosýta užijem aj túto zimu - rozpálim gril, nachystám horu syra, pozvem blízkych a na záver uvarím skvelú kávu z Krušetnice. Som si istá, že sa všetci budeme cítiť výnimočne a lyžiarsky aj bez snehu.

Duch Vianoc

Stánok na košických vianočných trhoch

17.12.2017

Ducha Vianoc nachádzajú rôzni ľudia na rôznych miestach a v rôznych podobách. Duch Vianoc môže strašiť i tešiť. S duchom Vianoc sa môžete stretnúť na jeho typických miestach - v kostoloch, na adventných koncertoch - ale i na firemných vianočných večierkoch a v nákupných centrách, ak ich marketing funguje, ako má. V predvianočnom období na mňa duch Vianoc najčastejšie vyskočí na vianočných trhoch, ktoré v posledných rokoch zažívajú veľký boom a aj tie najmenšie mestá a  obce aspoň na jeden či dva dni naplnia svoje námestíčko vianočnými vôňami a pohodou. Ľudia sa tu stretávajú, prajú si krásne sviatky a popritom sa zahrievajú voňavým punčom alebo si doprajú niektoré z množstva jedlých lákadiel. O prvenstvo v histórii vianočných trhov sa vedú dišputy - niektorí tvrdia, že to bolo v nemeckom Norimbergu, iní prvenstvo pripisujú francúzskemu Štrasburgu a ďalší rakúskej Viedni. Nech už táto tradícia má svoje korene v ktoromkoľvek z týchto miest, dnes rozhodne stoja za návštevu všetky. Krásne nazdobené stánky, nespočetné množstvo svetielok, vôní a atrakcií vyvolávajú spomienky na štastné Vianoce, keď sme boli deťmi a vnímali len zázračnosť týchto okamihov bez stresu, upratovania a nakupovania. Tu zabudnete na povinnosti a vychutnávate si vianočnú atmosféru, pričom pod vplyvom vianočného ducha sa vám páčia aj gýčové ozdoby a dokonca si nejaké kúpite. Napriek tomu, že duch Vianoc sa snaží vyvolať na vianočných trhoch u mňa pocit vianočnej pohody, čo mu sily stačia, príroda mu výdatne konkuruje - je mi zima, rady na záchody sú nekonečné a punč, ktorý môže za to, že v nich musím čakať, stojí celý majetok. Niekoľko rokov som vnútorne bojovala s týmito protichodnými silami, až som nakoniec objavila riešenie, ktoré uspokojí moje ľudské potreby a zároveň umožní duchovi Vianoc, aby vo mne zažal vianočné svetielka a v očiach iskričky radosti. Stačí málo - nájsť v okolí vianočných trhov útulnú kaviareň, z ktorej budete môcť pozorovať celý ten vianočný šrumec a byť pritom v teple, s dobrým nápojom v ruke a s čistými záchodmi nadosah. V spomínanej  Viedni je skvelou voľbou Café Landtmann alebo Conditorei Sluka v bezprostrednej blízkosti Radničného námestia (Rathaus Platz), na ktorom sa konajú snáď najznámejšie viedenské vianočné trhy. V oboch kaviarňach, ako je vo Viedni zvykom, si dajte viedenské cappuccino melange a k nemu jabĺčkovú štrúdľu s vanilkovým krémom a verte mi, že budete skvelo pripravení nechať sa pohltiť vianočne naladenými návštevníkmi trhov. Ja zvyknem pred viedenskými vianočnými trhmi stráviť pár chvíľ v centre Viedne, ktorého vianočná výzdoba vám vyrazí dych a zohriať sa v slávnej kaviarni hotela Sacher, ktorý je vyzdobený živými stromčekmi s originálnymi sacherovskými ozdobami. Bez pravej "sacherky" to skrátka vo vianočnej Viedni nie je ono. Alternatívou je návšteva cukrárne Demel, kde si v zime vždy rada pochutnám na ich fantastickej horúcej čokoláde so šľahačkou a ktoromkoľvek z ich koláčikov. Po takomto posilnení vás na trhoch neskolí ani zima, ani smäd a vaša peňaženka nebude trpieť zbytočnými výdavkami na trhové delikatesy, pretože budete dostatočne zasýtení a všetkým sladkým dobrotám vo veľkosti XXL hravo odoláte.

V Bratislave mojim vianočným požiadavkam vyhovuje Roland Restaurant Café, v Košiciach noblesná kaviareň zrekonštruovaného hotela Slávia alebo maličká, no o to šarmantnejšia Café de Paris so škoricovou horúcou čokoládou a famóznymi francúzskymi zákuskami. Naposledy ma príjemne vianočne prekvapila novootvorená Moja kaviarnička v Dolnom Kubíne, kde cez veľké presklené steny môžete pozorovať ľudí, ktorí sa hemžia na neďalekom námestí, vychutnávať profesionálne pripravenú taliansku kávu Pascucci (mliečna pena na ich cappuccine je fakt nekonečná) a k nej si môžete vybrať niektorý z koláčov, ktorých chuťové kombinácie (nugátový cheesecake, malinovo-orechová torta, karamelovo-banánový koláč) vás prekvapia a prekvapivo ulahodia chuťovým bunkám, lebo sú pripravené z domácich ingrediencií bez stopy smetolu a umelých dochucovadiel. Duch Vianoc je tu prítomný aj vďaka decentnej a modernej vianočnej výzdobe, ale najmä vďaka vľúdnej obsluhe a vašim blízkym, s ktorými tu môžete stráviť pár predvianočných chvíľ a pripomenúť si, že Vianoce nie sú o upratovaní a nakupovaní, ale o spoločne strávených chvíľach s najbližšími, takých vzácnych počas roka.

Šampanské pre všetkých!

Šampanské "Demoiselle de Champagne" z domény Vranken Pommery Reims

12.11.2017

Predstavte si kraj, kde vám pri zápise na univerzitu namiesto indexu dajú do ruky pohár so šampanským, kde sa vás ráno v kaviarni spýtajú, či vám prinesú aj šampanské, kde keď vás kamaráti pozvú po práci na jeden, myslia tým pohár šampanského, kraj, kde na vianočných trhoch nedostanete teplé varené víno, ale zahrievate sa správne vychladeným šampanským. Raj na zemi? Kdeže, realita francúzskeho regiónu Champagne, v ktorom som mala príležitosť stráviť niekoľko mesiacov a kde vás jednoducho bublinky tohto slávnostného moku prenasledujú na každom kroku, nielen pri slávnostných príležitostiach. Na toto svoje cenné šumivé víno sú šampančania patrične hrdí a chránia si ho ako oko v hlave, dokonca tak, že si nechali spôsob jeho výroby a pivnice, v ktorých ho skladujú, zapísať do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Avšak šumivé víno, ktoré ako jediné môže niesť označenie "Champagne", sa musí vypestovať, spracovať a zrieť len v úzko vymedzenej oblasti tohto regiónu v blízkosti miest Remeš (Reims) a Epérnay. Preto ak navštívite tieto mestá, nechajte si čas aj na návštevu niektorého slávneho maison de champagne (domu so šampanským), akými sú Vranken Pommery, Mumm, Moet, Taittinger, Krug, Bollinger, Heidsieck, Deutz, Lanson alebo Veuve Cliquot. Nielenže sa dozviete o tom, ako sa pravé šampanské vyrába, ale v rámci prehliadky zostúpite pod mesto do vápencových pivníc, ktoré majú tú správnu klímu a teplotu na zrenie a skladovanie tisícok fliaš, ktoré sa tu ročne vyprodukujú. Mimochodom vedeli ste, že väčšine týchto maisons kedysi šéfovali ženy - vdovy po ich zakladateľoch? Hovoria o tom aj názvy niektorých radov ich produkcie, ktoré majú ženské mená, ale napríklad aj samotný názov jedného z nich Veuve Cliquot znamená Vdova Cliquotová... Návštevu samozrejme zakončíte ochutnávkou a garantujem, že bez fľašky z ich pivníc neodídete, a to, odhliadnuc od skvelej chuti, už len kvôli neuveriteľne priaznivým cenám. Fľašku skutočne kvalitného a pravého šampanského tu dostanete v cenovej relácii od 12 do 30 eur v závislosti od ročníka a výnimočnosti zberu. Tú istú fľašku u nás kúpite od 40 eur v akcii v Tescu, za žiadnych okolností však nie v takej istej kvalite vzhľadom na diskutabilné podmienky prepravy a skladovania. 

Ak už zavítate do tohto regiónu a budete chcieť preniknúť do tajov ručnej výroby slastných bubliniek, odporúčam navštíviť niektorého domáceho malého výrobcu v neďalekých dedinkách, ktorý, aby vám uľahčil výber, vás povodí po vlastných viniciach a samozrejme z každého druhu aj ochutnáte. Prechádzka medzi viničom, ktorého konáre sa prehýbajú pod ťarchou sladučkého hrozna alebo vinicou zafarbenou do zlata, ukončená degustáciou všetkých druhov šampanského, ktoré má v ponuke, vám vzhľadom na počet bubliniek v hlave, výber v konečnom dôsledku neuľahčí, rozhodne však vyženie chmáry z duše. Navyše pohľad na maják uprostred týchto nekonečných lánov viníc, kde sa rodí toto výnimočné hrozno, sa vám navždy vryje do pamäti a pod jeho vplyvom kúpite pre istotu hneď niekoľko kartónov týchto skvelých bubliniek za ešte skvelejšiu cenu.

U nás sa šampanské spája s výnimočnými príležitosťami, v kraji Champagne je každý deň výnimočný. Francúzi si jednoducho vychutnávajú každý okamih, nečakajú na žiadne slávnostné príležitosti, pretože každý okamih je príležitosť vychutnať si ho. Prečo by ste si aj vy nedali vychladiť fľašku Huberta a nenechali slovenské bublinky, aby vám do tela rozniesli príjemnú náladu a radosť zo života? Určite to dokážu rovnako dobre ako tie francúzske, veď to bolo práve na Slovensku, kde sa po Francúzoch ako prví podľa ich vzoru pustili slovenskí vinári do výroby šumivého sektu. Ak predsa len čakáte na nejakú výnimočnú príležitosť, Vianoce a Silvester sú tu čo nevidieť a preto sa oplatí začať s hľadaním, pri ktorom zaručene nájdete aj slovenské šumivé vína vyrábané tradičnou šampanskou metódou kvasenia v uzavretej fľaši, aby ste sa pri týchto sviatkoch mohli oddať pravému bublinkovému opojeniu a zažiť rovnaký pocit luxusu, aký si šampančania doprajú každý deň.   

Pražské legendy

Café de Paris v Hoteli Paříž

25.9.2017

Milujem Prahu! Je majestátna a romantická zároveň, mystická i trendy, kozmopolitná a pritom stále česká. Jej čaru, opradenému tajomstvami a legendami, a to nielen tými historickými, podľahnem pri každej návšteve. Medzi moje obľúbené legendy patrí tá o Libuši, ktorá predpovedala tomuto mestu slávu a večnosť, o Faustovi, ktorý nedokázal odolať pokušeniu, alebo o šialenom holičovi z Karlovej ulice... Mojou najobľúbenejšou pražskou legendou je však jednoznačne tá gastronomická - noblesná kaviareň Hotela Paříž, kolíska slávnej parížskej torty, ktorú ste už určite v nejakej obmene ochutnali. Jej základom je parížska šľahačka (vyšľahaná prevarená smotana s čokoládou) a kakaový korpus, v pražskom origináli doplnený o broskyňu a marcipánový kabátik. Atmosféra dekadentných dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, čašníci akoby z oka vypadli Veľkému Gatsbymu, porcelánový servis, výhľad na tiež legendárny Obecní dúm a to všetko pri šálke parížskej kávy (espreso s parížskou šľahačkou) a legendárnom zákusku - jednoducho faustovské pokušenie, ktorému zaručene neodoláte.

Inou legendou, ktorú žiadny turista pri potulkách Prahou nevynechal, bola kedysi zmrzlina na Vodičkovej ulici. Pestrý výber, výborná chuť a dostupná cena boli presvedčivé argumenty. Dnes však musím povedať: "Zabudnite na Vodičkovu a vyberte sa na Husovu". Na Husovej ulici totiž nájdete najlepšiu pražskú zmrzlinu v  Crème de la Crème. Ak milujete taliansku zmrzlinu, navyše vyrobenú z tej najkvalitnejšej českej smotany a podávanú s úprimným úsmevom milej obsluhy, ste na správnom mieste. Hravosť interiéru ladí s farebnosťou bohatej zmrzlinovej ponuky a nech si vyberiete ktorúkoľvek, po ochutnaní sa budete chcieť vrátiť na ešte aspoň jednu, viac ako štedrú, porciu. Otvorené majú až do 11 večer, takže máte šancu dať si dupľu a pritom stretnúť aj spomínaného ducha šialeného holiča, ktorý sa vraj zjavuje v noci v neďalekej Karlovej ulici. Po nej prídete priamo ku Karlovmu mostu a výhľad na vysvietené Hradčany bude v každom prípade efektným zakončením večera aj bez ducha.

V Prahe sa harmonicky snúbi staré s novým a popri starých legendách vznikajú nové. Príkladom je pekáreň Oh Deer Bakery, ktorá ponúka absolútny hit - cronuty (donuty vyrobené z croissantového cesta). Nadýchané, chrumkavé, maslové, bohato plnené, s originálnou polevou - ďalšie pokušenie, ktorému sa nedá odolať. Malinové cronuty s pistáciovou polevou sú novou pražskou legendou a preto sa niet čo čudovať, že napriek tomu, že majú otvorené až do piatej poobede, musíte si ráno privstať, ak si chcete na nich pochutnať, pretože už o desiatej po nich ostane len vôňa a ospravedlňujúci sa sympatický pekár.

V pražských uliciach natrafíte na legendárne české hospúdky, ale i gastronomické lákadlá snáď všetkých národností a kultúr, ktoré zaujímavo dopĺňajú tradičnú českú gastronómiu. Na Myslíkovej ulici pri Karlovom námestí (kde mimochodom stojí legedami opradený Faustov dom) sa napríklad nečakane ocitnete vo Francúzsku - francúzska kaviareň, bistro alebo pekáreň Petite France, kde pečú nielen fantastické bagety, ale i poctivý český chlieb, makronky, ale i tvarohový a makový štrúdl. Ak zatúžite po pravých francúzskych raňajkách s obrovskými krehkými croissantami, toto je jednoznačne to pravé miesto. A nezabudnite si vziať so sebou na obed skvelú bagetu  plnenú legendárnou pražskou šunkou.

Libuša mala pravdu - Praha je skvelé mesto a Faustovi rozumiem - niektorým pokušeniam sa skrátka nedá odolať...

Ligúrske záhady

Pietri Ligure - Ligúrske čokoládové kamienky

23.7. 2017

Prečo ľudia cmúľajú kamienky z pláže? Čo to všetci celý deň jedia - na pláži, ulici, v baroch, reštauráciách, v kočíkoch i na invalidných vozíkoch? Čo je to U Magu? A ako chutí pizza Americana? Môj týždňový pobyt v Ligúrii, prímorskom regióne na hranici Talianska s Francúzskom, priniesol odpovede na všetky tieto otázky a poskytol skvelú príležitosť objaviť ďalšie miesto, kde mi chutí.

Po počiatočnom šoku, keď som neveriacky pozerala, ako ľudia okolo mňa cmúľajú niečo, čo vyzeralo úplne ako kamienky na miestnych plážach, som zistila, že si vlastne vychutnávajú miestnu špecialitu - mandľové alebo čokoládové cukríky v cukrovej poleve, ktorej farebná glazúra dokonale imituje plážové kamienky, ktorým sú na nerozonanie podobné. Tie čokoládové chutia ako naše lentilky a sú zároveň originálnym suvenírom, navyše odolajú aj vysokým letným teplotám na spiatočnej ceste, takže ich zaujímavú chuť si môžete dopriať i doma.

Na plážach i v úzkych uličkách historických centier ligúrskych mestečiek, malí či veľkí, starí či mladí, všetci a všade s chuťou jedli obdĺžnikový kúsok na prvý pohľad obyčajného kysnutého cesta. Čo to je? No predsa foccacia - ďalšia regionálna špecialita. Slané zemiakové kysnuté cesto potreté olivovým olejom, niekedy plnené syrom alebo šunkou, zakaždým však nadýchané a ľahučké. Foccacia tak trošku pripomína naše tradičné letné kúpaliskové langoše, avšak nie je taká mastná, lebo nie je vyprážaná v oleji, ale pečená na plechu v peci na pizzu. Miestni obyvatelia ju jedli ráno s kávou, k obedu ako chlieb i večer ako prílohu k aperitívu, skrátka stále. A ja ako turista som sa tejto ligúrskej foccaciovej mánii rada a rýchlo prispôsobila, takže pri rozhodovaní, čo si zabaliť ako proviant na spiatočnú cestu, išlo o jednoznačnú voľbu - čo najväčší kus čistej i plnenej foccacie a k tomu zopár šťavnatých paradajok od miestnych dodávateľov a o chutný obed na diaľnici bolo postarané.

Nápis U Magu na papierových vrecúškach v rukách miestnych obyvateľov ma prenasledoval večer čo večer. Tajomstvo bolo odhalené v jednej z uličiek mestečka Pietra Ligure. Zmrzlináreň! A to nie hocijaká. Ich zmrzlinu si miestni radi vychutnávajú nielen v kornútkoch, ale nechávajú si ju baliť do špeciálnych dvojlitrových termovrecúšok, aby si ju mohli dopriať i ako dezert doma po večeri. Najskôr sa mi tie termobalenia zdali zbytočne obrovské, ale len do okamihu, kým som zmrzlinu neochutnala aj ja. Bola tak lahodná, krémová a s úžasnými a jedinečnými príchuťami, že som si večer čo večer dopriala štedrú porciu a s chápajúcim úsmevom zdravila ľudí, ktorí si spokojne niesli svoje termovrecúško domov.

Byť v Taliansku a nedať si pizzu, to snáď ani nie je možné. Margerithu, quattro formaggi, či pizzu funghi s prosciuttom poznáme dobre aj z našich pizérií. V ligúrskych pizériách však na začiatku každého menu figuruje aj pizza Americana a tak som sa ju rozhodla vyskúšať. Jedná sa o klasickú Margerithu so zapečenými vyprážanými hranolkmi a na kolieska nakrájanými hot-dogovými párkami. Šialenstvo? Vôbec nie - teda za predpokladu, že nedržíte diétu. Je sýta, avšak pre môjho tínedžerského syna je to ideálna talianska verzia fastfoodového obeda. Ja som zasa najlepšiu pizzu objavila v reštaurácii David v Janove. Jej tenučké chrumkavé cesto, slnkom prevoňaná chuť šťavnatých paradajok a krémová mozarella mi navždy ostatnú v pamäti spolu so spomienkami na toto rušné centrum Ligúrie, ktorá mi počas pár dní odhalila svoje gurmánske tajomstvá. Ostala už len jediná záhada - ako to bez týchto ligúrskych lahôdok vydržím do ďalšieho leta?!

Anglický čaj o piatej

24.5.2017

Vždy, keď navštívim britské ostrovy, snažím sa nájsť si čas na tradičný anglický poobedňajší čajový rituál - vychutnať si šálku čaju s mliekom a zahryznúť sa do nadýchanej maslovej buchtičky "scone" so smotanou a jahodovým džemom, ku ktorej sa zvyčajne podávajú ešte ďalšie koláčiky, medzi ktorými nesmie chýbať britská klasika "Victoria sponge" (piškótové cesto naplnené maslovým krémom a džemom) a neodmysliteľné anglické sendviče, za ktoré vďačíme anglickému šľachticovi Johnovi Montegu zo Sandwichu. Tento milovník kartových hier chcel mať aj pri obede aspoň jednu ruku voľnú, aby mohol pokračovať vo svojej obľúbenej hre a tak požiadal sluhu, aby mu mäso vložil medzi dva plátky chleba. Možnosti náplne sendvičov sa medzičasom značne rozšírili, klasikou však zostáva uhorkový, tuniakový, vajíčkový a syrový. Ten pravý poobedňajší anglický čaj si užijete v tradičných čajovniach (tea room) alebo v hoteloch, hoci táto tradícia medzi samotnými Britmi pomaly mizne a čajovne poobede navštevujú najmä turisti, takže sa vám môže ľahko stať, že ostanete sklamaní z polotovarov a hluku. Sklamaniu sa však určite vyhnete v čajovni Bettys v Yorku, kde budete nadšení z poctivo pripraveného jedla a nefalšovanej atmosféry umocnenej živou hrou na klavír a príjemnou obsluhou v tradičných uniformách. Podobný gurmánsky zážitok som mala aj v menej okázalej, zato veľmi útulnej rodinnej čajovni "That Little Tea Shop in the Lanes" v Britghtone, kde servírujú štedré porcie a skutočne výnimočné scones za mimoriadne priaznivú cenu. Ak navštívite Londýn, nájsť tradičnú a cenovo dostupnú čajovňu nebude ľahké. Vo väčšine z nich budú sedieť i obsluhovať cudzinci, určite bude v ponuke aj bezlepková a bezlaktózová verzia menu a dizajn interiéru vám bude častokrát pripomínať návštevu rozprávkovej a trošku bizarnej krajiny Oz v pastelových farbách, ako napríklad v známej "Tea Terrace" v luxusnom obchodnom dome House of Fraser na Oxford Street, ktorá sa hrdí sloganom "a very English tea room" - veľmi anglická čajovňa - možno až príliš a čo sa ceny a kvality jedla týka, tak určite. Oplatí sa preto vyhnúť turisticky atraktívnym londýnskym pamiatkam a vybrať sa napríklad do Windsoru, kde v malých bočných uličkách nájdete hneď niekoľko útulných čajovničiek s domácky vyrobenými klasikami dobrej britskej cukrárčiny. Sídlo britskej kráľovskej rodiny je potom už len milým bonusom k príjemne strávenému poobediu:)

V Londýne...

15.5.2017

Po niekoľkých dňoch strávených v bežnej britskej rodine na predmestí Londýna musím dať za pravdu jednému francúzskemu vtipu o britskej kuchyni: " Ak je to studené, je to polievka, ak je to teplé, je to pivo." Len s ťažkosťami by sa mi podarilo nájsť pozitíva na dnešných bežných anglických stravovacích zvykoch - na raňajky toasty z trvanlivého pečiva a sladké nátierky z Tesca, instantná káva alebo čaj. Na obed sendviče z toho istého toastového chleba, natretého odtučneným rastlinným tukom bez chuti, zápachu a schopnosti topiť sa, so syrom alebo mäsovým nárezom z Tesca. Nesmel chýbať sáčok čipsov a malá sladkosť plná palmového tuku a umelého sladidla. Na večeru ohriate polotovary - fazuľa a hrášok z konzervy, predsmažené mrazené zemiakové krokety alebo hranolky a v mikrovlnke zohriate párky, prípadne plátky studeného mäsa. A k tomu samozrejme trvanlivý toastový chlieb. Ako dezert - Tesco zmrzlina. Po pár dňoch snaženia stráviť tento Tesco trvanlivý sortiment, moja tráviaca sústava výrazne protestovala a tak som sa rozhodla napraviť to v uliciach Londýna, no Londýnčania očividne prepadli moderným trendom v stravovaní- paleo, vegan, raw - inak povedané bez varenia, bez lepku, bez laktózy, bez cukru a dokonca som našla aj Brownie chocolate free - ikonu čokoládových koláčov bez čokolády! Našťastie je Londýn obrovským multikultúrnym kotlom, v ktorom sa varia všetky svetové kuchyne a to na skvelej úrovni, takže aj mňa v anglickej nestráviteľnej púšti zachránila jedna francúzska oáza v podobe pekárne Erica Kaysera spojenej s bistrom. Nielenže pečú čerstvé a bezpochyby tie najchrumkavejšie bagety a najkrehkejšie croissanty na celých britských ostrovoch, ale aj celý personál je francúzsky, pričom však hovoria plynulou a výnimočne zrozumiteľnou angličtinou. Na tomto mieste, len pár krokov od rušnej Oxford Street, nájdete skrátka atmosféru parížskeho bistra so všetkým dobrým, čo k tomu patrí - chutným jedlom, skvelou kávou, neodolateľnými dezertami, príjemnou obsluhou i francúzkou hudbou. 

Americká novinárka Martha Harrisonová raz napísala, že Briti zkolonizovali tak veľkú časť sveta prosto preto, že hľadali krajinu, kde by sa mohli slušne najesť. Neostáva mi iné, ako súhlasiť a konštatovať, že našťastie sa celý zkolonizovaný i nezkolonizovaný svet teraz stretol v Londýne, kde si vďaka tomu každý určite nájde tú svoju obľúbenú kuchyňu a bude nadmieru spokojný, pretože ochutná skutočne pravú taliansku pizzu či cestoviny, to napravejšie japonské sushi, autentické indické, čínske, mexické alebo marocké jedlá a nápoje. Rozhodne však odporúčam vyhnúť sa tradičným britským reštauráciám a čajovniam, teda aspoň za predpokladu, že si nechcete dať obed alebo koláč bez múky, mlieka, cukru a tuku - skrátka bez chuti...