Na Slovensku po taliansky

22.8.2022

Zvykne sa síce hovoriť „na Slovensku po slovensky“, ale aj pozmenený nadpis je pravdivý na základe mojich osobných skúseností z tohto leta. Počas môjho pobytu v Toskánsku sa mi talianska kuchyňa dostala pekne pod kožu a tak som pri svojich cestách po Slovensku len uvítala, že aj na rodnej hrudi je možné sa dobre po taliansky najesť a na chvíľu sa preniesť do dovolenkovej nálady s talianskym akcentom. Počas jazdy po slovenských zákutiach veľmi skoro a prekvapivo zistíte, že kúsok Talianska je v podstate v každej slovenskej dedine, kde je okrem krčmy aj pizzéria, častokrát v zlúčenej forme dva v jednom, čomu zodpovedá samozrejme aj kvalita pizze a služieb. Navyše vás častokrát očarí aj názov „pravej talianskej pizzérie“, niečo v duchu „U dobrého gazdu/pastiera“, akoby chudáci pastieri a gazdovia mali kedysi bežne vo svojom jedálničku pizzu a som presvedčená, že z gazdovskej pizze, ktorá nesmie samozrejme chýbať v žiadnom dedinskom menu, poznali akurát tak klobásu. Slovenská posadnutosť pizzou sa prejavuje aj v čoraz väčšom počte automatov na pizzu značky Let’s Pizza, za ktorej vynálezom stojí samozrejme Talian, pričom nejde o dopekanie zmrazených polotovarov, ale o automatizáciu celého procesu prípravy a to v pomerne krátkom časovom limite. S pizzaautomatmi sa môžete stretnúť v akvaparkoch alebo železničných staniciach na viacerých miestach Slovenska a tak aj našinec môže cez okienko pozorovať, ako mu automat miesi cesto, kladie vybrané ingrediencie a potom sprudka pečie, aby vám nakoniec okienkom vyliezol hotový produkt.

Aj mnohé reštaurácie sú zrejme očarené talianskou kuchyňou rovnako ako ja a tak sa ich menu hemží bruschettami, rizotami, špagetami, gnocchmi a k povinnej výbave patrí samozrejme aj Aperol, občas vás však, jemne povedané, zaskočia poslovenčeným výsledkom. Tak napríklad bruschetta je niekedy v našom slovenskom prevedení opečený starý chlieb s paradajkou a cesnakom, a aj keď slovenské hrianky, pekne opečené na bravčovej masti, mám rada, nenazývala by som ich nevyhnutne bruschettami. Mohla by som pokračovať nepríjemnými slovensko-talianskymi skúsenosťami, ale nie všetky slovenské pokusy o „pravú taliansku kuchyňu“ končia takýmto fiaskom. Nájdu sa aj skvelé miesta, kde sa nielenže ocitnete jednou nohou v Taliansku, ale aj vám perfektne oživia vaše dovolenkové chuťové spomienky. Jednou z takýchto príležitostí je aktuálne sezónne menu reštaurácie Amalia kaštieľa Kubínyi vo Vyšnom Kubíne a k ďalšej takejto pravej talianskej oáze patrí nepochybne Fiorino v Dolnom Kubíne, kde okrem veľkého výberu kvalitných talianskych potravín dostanete samozrejme pravú taliansku kávu pripravenú podľa talianskeho vzoru a panini s tak skvelou šunkou a syrom, že bez nakrájaných pár deka so sebou odtiaľ neodídete. Navyše sú žemličky naplnené šunkou tak štedro, že vegetarián by určite zaplakal nad počtom prasiatok, ktoré padli na oltár jednej porcie, čo však nevegetariánovi prinesie vlnu neslýchaného šťastia. Pravú taliansku atmosféru dokonale dopĺňajú aktuálne správy a hudba v taliančine a najmä priateľský prístup majiteľov ku svojim zákazníkom, pričom pri tých stálych už presne vedia čo, ako a kedy pripraviť. Talianske sú aj otváracie hodiny s malou siestou cez obed a pohoda, ktorá vás doslova vtiahne dovnútra. V mnohých slovenských mestách nájdete podobné obchody s talianskymi potravinami, napríklad nedávno otvorený Dolce vita v Žiline, ale dovolím si tvrdiť, že to pravé Taliansko tam nenájdete. Okrem značne obmedzenej ponuky, aj obsluhujúca slečna má ďaleko od talianskej vrúcnej ústretovosti k zákazníkovi. Sedí pred obchodom, skroluje na mobile a s nezáujmom pozerá na každého, kto vyzerá, že by rád vošiel dnu. Ak sa predsa len rozhodnete prekročiť prah, bude vás mlčky pozorovať a nebude vám veľmi nápomocná pri výbere a tak zrejme odkráčate naprázdno. Ak už však budete v Žiline, kráčajte pár metrov ďalej a napravte si taliansku chuť pekárskymi výrobkami z remeselnej pekárne Crostabakery, kde okrem tradičného slovenského dostanete aj talianske pečivo vrátane mojej milovanej foccacie.

Ak budete pre zmenu na Liptove a budete už mať dosť pravej slovenskej bryndze, korbáčikov a oštiepkov a z čista-jasna vás v Jasnej prepadne chuť na niečo talianske, odskočte si do Demänovej do pizzérie-bistra AHA pizza pasta. Uprostred tejto rýdzo slovenskej lokality budete prevalcovaní pravými talianskymi chuťami. Pizza je pečená podľa neapolského vzoru v peci na drevo z vybraných múk priamo z Neapolu, tradične s pravou talianskou mozzarellou a netradične doplnená o syr Grana Padano. V duchu príslovia, aby bol vlk sýty i ovca celá, nájdete tu aj pizzu Liptov, ktorej taliansky základ (mozzarella, olivový olej) dopĺňajú írečité slovenské ingrediencie z lokálnych zdrojov (kyslá smotana, bryndza, gazdovská slanina, pažítka). Okrem pizze tú nájdete samozrejme aj cestoviny (ako hovorí samotný názov) v podobe rôznych klasických talianskych druhov špagiet a pappardelle. V tejto pizzérii vás bude baviť možnosť sledovať prípravu vášho jedla priamo od stola, pretože variaci pult je umiestnený úplne vpredu ako súčasť toho obslužného. Interiér vás zaujme kombináciou talianskeho vidieckeho štýlu s eleganciou a noblesou kryštálu. Dezerty majú podobu talianskej klasiky - tiramisu, panna cotta, cannoli, ale ich chuť vás posadí tak hlboko do stoličky, že sa vám vskutku nebude už nikdy odtiaľ chcieť odísť. Tiramisu v pohári z dielne Pána cukrára Devečku z neďalekého Liptovského Mikuláša je zárukou úplného blaha, a to či už v čokoládovej alebo ovocnej podobe, a panna cotta by sa mala premenovať na pani cotta, pretože to musí byť Pani cukrárka s veľkým P, ktorá ju dokáže pripraviť tak jemnú, hladkú a mliečnekrémovú, že budete v siedmom nebi. Ak to navyše doplníte kávou, ktorú tu dodáva kvalitná pražiareň Aurelica z Liptovského Mikuláša, nebude viac o čom a do tejto liptovsko-talianskej enklávy sa budete chcieť vracať v čo najkratších časových intervaloch.

Keď je reč o káve, tá talianska je celosvetový pojem a takú pravú taliansku dostanete na toľkých miestach na Slovensku, že je zbytočné o tom písať. Modré logo Lavazzy alebo červené značky Illy na vás predsa kukne minimálne raz v každom slovenskom meste. Rozhodnúť, ktorá z nich je lepšia je podobné ako pri rozhodovaní Mercedes verzus BMW alebo Samsung verzus Apple. Rozdiel medzi týmito prémiovými značkami talianskej kávy je snáď len v tom, že Illy sa zameriava na používanie 100% zŕn Arabica, zatiaľ čo Lavazza ponúka vo väčšine svojich produktov zmes káv Arabica a Robusta. V slovenských talianskych oázach sa stretnete aj s kávou značky Ionia, ktorá dominuje v originálnych talianskych kaviarňach a je zárukou ochutnania pravého sicílskeho espresa. Už menej časté je logo kávy Carraro, založenej v talianskom meste Schio v roku 1927, kde si zakladajú na výbere kvalitných kávových zŕn a najmä dôsledného dodržiavania rokmi overených metód praženia. Na túto kávu narazíte napríklad v Dubnici nad Váhom vo veľmi originálnej kaviarni v štýle amerických 60-tych rokov Bublina. Je aromatická, lahodná a nezaťaží vaše trávenie, čo príde celkom vhod pretože len pár krokov od tejto kaviarne je talianska reštaurácia Per Lei zariadená v štýle toskánskeho vidieka ponúkajúca pizzu pečenú na bukovom dreve, kde si vyrábajú vlastné cestoviny a pečú vlastný chlieb. Ich menu, okrem typických talianskych jedál, ponúka aj typický slovenský vývar, netypicky talianske burgre a rôzne druhy mäsa, všetky pripravené na grile. Nepochybne zaujme aj bazalková zmrzlina na balzamikových jahodách, avšak na pravú taliansku zmrzlinu by som sa v Dubnici radšej vybrala o pár metrov ďalej do Suavé gelato. Kto niekedy ochutnal originálnu taliansku zmrzlinu, mi dá nepochybne za pravdu, že talianske slovíčko „gelato“ (zmrzlina) v názve tejto prevádzky je absolútne na mieste, pretože ich zmrzlina je na nerozoznanie od tej talianskej. Na druhej strane niektoré príchute sú dokonale slovenské – vlašský orech a hrozno sú mojimi favoritmi tohto leta. Nech si ale vyberiete ktorúkoľvek, krémovosť kvalitnej smotany, hladká textúra, prirodzené chute použitých ingrediencií a štedrosť porcií vás jednoznačne katapultujú priamo na taliansku plážovú promenádu. Ak sa mám zmieniť o talianskych sladkostiach, musím priznať, že v Taliansku im pomerne ľahko odolávam, pretože sú založené na mliečnych výrobkoch (mascarpone, ricotta, smotana a mlieko), ktoré celkom neladia s mojou intoleranciou na laktózu a takmer vždy sú ochutené citrónovou kôrou, ktorá medzi mojich favoritov tiež tak celkom nepatrí. Typická talianska trojfarebnosť talianskeho výrazu Dolcetto (zákusok) ma však zaujala pri hlavnej ceste v Ilave a tak sme odstavili auto v postrannej uličke nevediac, čo nás tam čaká. Toto mesto som dovtedy nikdy cielene nenavštívila a po onej návšteve už aj viem prečo. Niet pre čo. Snáď s výnimkou spomínanej cukrárskej prevádzky Dolcetto, ktorá otvorila svoju pobočku aj v neďalekom Púchove. Toto rodinné slovensko-talianske cukrárstvo si zakladá na kvalitných, originálnych talianskych surovinách a majstrovstve pravého talianskeho cukrára Janesa. Do kolien vás dostane ich cukrársky výklad, ktorý je plný nádherne dekorovaných zákuskov, z ktorých je ťažké si vybrať. Nájdete tam aj našu cukrársku klasiku, ale odporúčam siahnuť po tých talianskych – panna cotta v podobe torty alebo trubičky, cannoli, profiterol alebo mille foglie – talianska verzia francúzskeho dezertu mille feuille (tisíc lístkov), čo je kombinácia vrstiev lístkového cesta a ľahkého vanilkového krému, ktorého by som v prípade Dolcetta zjedla aj kýbeľ, čo by ako servírovanie určite nebolo hodné jeho kvality. Ono vlastne nie som až tak ďaleko od reálu, keďže toto cukrárstvo vám neponúkne možnosť vychutnať si dezerty na mieste a tak sme úplne na „bezďáka“ jedli tieto talianske sladké skvosty na lavičke v parku pred dubnickým kaštieľom. Pôvodne sme si krabičku zákuskov chceli dať ku kávičke niekde na terase ilavskej kaviarne, ale na našu otázku, kde je v Ilave dobrá kaviareň, nám obsluhujúca pani so zdvihnutým obočím kontrovala svojou otázkou s viac ako veľavravným pochybovačným tónom: „Dobrú kávu? V Ilave? Skúste asi radšej niekde ďalej...“ Tak sme sa teda presunuli ďalej, na najbližšiu parkovú lavičku a nielenže sme si dali skvelé koláče bez kávy, ale holými rukami sme ich nedočkavo a neúctivo dlabali priamo z krabice. Keď sme si vyčistili zalepené ruky, s nádhernou spomienkou na skvelú chuť pravých talianskych „dolci“, sme sa ďalej nadchýnali nádherným lesoparkom, ktorý je súčasťou dubnického kaštieľa spolu s tajomnou „grottou“ (ďalší taliansky výraz), čo je vlastne umelá jaskyňa s vyhliadkovou vežou v odľahlejšej časti parku. Tak ako nás uspokojila Dubnica so svojou talianskou ponukou, tak nás sklamala Ilava, kde sme za zaujímavé miesto na jedenie, okrem spomínanej cukrárne, považovali jedine Vegáč, ktorého denná ponuka však obsahuje toľko neznámych vegetariánskych a raw potravín, že som si musela zobrať slovník, aby som tomu aspoň čiastočne porozumela, na druhej strane však určite vyhovie vegetariánovi, ktorý plakal v úvode môjho príspevku.

Ako sa vraví, každému podľa jeho gusta, pričom slovíčko „gusto“ je tiež rýdzo talianske a znamená chuť, a u mňa to bude úplne v súlade s jazykovým hľadiskom podľa talianskeho gusta, kde má svoje miesto kopa prosciutta, pizze, mozzarelly, cappucina a gelata ... Pri svojich slovenských potulkách som zistila, že okrem toho, že na Slovensku sa najete výborne po taliansky, vlastne sa po taliansky aj čo-to naučíte, stačí sa začítať do jedálnych lístkov slovenských reštaurácií. Bonusom bude aj zanedbateľná uhlíková stopa, ktorú zanecháte pri cestovaní po Slovensku v porovnaní s tou, ktorú by ste vytvorili, keby ste sa za talianskou kuchyňou vydali priamo do Talianska:)

Služby po slovensky

28.6.2022

Leto pomaly, ale isto prichádza a našinec si určite nájde čas na potulky po našej krásnej krajine. Hory, zámky, kaštiele, termálne pramene – je toho neúrekom, čo naša vlasť ponúka každému, kto sa rozhodne ju objaviť a spoznať. Jedinečné prírodné alebo kultúrne unikáty však častokrát jemne vyblednú kvôli nízkej úrovni služieb, ktoré sa v cestovnom ruchu akosi prirodzene očakávajú. Je to jednoznačne oblasť, v ktorej na Slovensku trošku pokrivkávame a bolo by čo zlepšovať. Na druhej strane je to žriedlo mnohých úsmevných historiek. Veď posúďte sami...

Len nedávno som opäť zavítala do Podhájskej, onehdy obľúbenej dovolenkovej destinácie nielen našincov, ale i zahraničných cezpoľných. Dúfajúc, že od poslednej, mierne povedané skľučujúcej skúsenosti, sa veci, rozumej služby, zlepšili, som bez predsudkov dala šancu tejto milej dedinke s niekoľkými vzácnymi termálnymi prameňmi, čo by ju teoreticky predurčovalo na vychýrený dovolenkový raj. Raj sa nekonal. Napriek rôznorodej ponuke kúpania sa, nie všetky bazény boli aj reálne k dispozícii, o čom pri pokladni pozabudli informovať – niektoré boli bez vody, čo samozrejme kúpanie v nich značne komplikovalo. Okolo šiestej večer došiel na nás hlad a pizza sa zdala ako rana na istotu. Strelili sme však vedľa pri výbere pizzérie, pretože na objednanú pizzu bolo treba počkať – tak nám bolo povedané, pričom čas čakania nebol bližšie upresnený. Nemali sme naponáhlo, tak sme čakali, rovnako ako istý nemecký hosť čakajúci na ubytovanie, pretože pizzéria bola aj penziónom, v ktorom sa tento chudák snažil ubytovať. Pozorovala som neschopnosť čašníčky sa s ním dohovoriť a prišlo mi ho ľúto, nuž som nezištne ponúkla svoje jazykové služby. Postarší pán z Nemecka hovoril našťastie plynulo po anglicky a tak to vzhľadom na moje jazykové schopnosti išlo celkom zľahka, pričom som sa dozvedela, že tam bezmocne čaká na svoju zajednanú izbu už viac ako hodinu a nikto sa mu nevenuje, pretože mu nerozumejú. Po preložení jeho požiadavky ho čašníčka požiadala, aby ešte počkal, kým príde niekto, kto ho ubytuje, lebo ona má plné ruky práce s vybavovaním objednávok pizze (rozumej tej našej). Nešlo mi ale na rozum, prečo ďalšie dve mladučké čašníčky, ktoré roznášali nápoje, neboli schopné sa s chudákom Nemcom aspoň ako-tak dohovoriť, veď maturita z jedného cudzieho jazyka je u nás predsa už roky povinná. Odhliadnuc od nepochopiteľnej jazykovej bariéry, šokovala ma aj čakacia doba, ktorá bola v tomto zariadení, ponúkajúcom ubytovacie i stravovacie služby, vskutku na pováženie. Naše pizze dorazili po hodine a pol a keď sme odchádzali, bezradný nemecký motorkách ešte stále čakal na svoju izbu. Keď som si v ten večer líhala na posteľ v inom penzióne, premýšľajúc či si nejdem predsa len priplatiť za klimatizáciu, pretože v izbe bolo ako vo fínskej saune, vybavil sa mi jeho blahosklonný úsmev na tvári, keď sa odovzdane opieral o recepčný pult po tom, ako tam už nejakú tú hodinku strávil a zaspávajúc som hútala, či tam ešte stále čaká na svoju posteľ alebo to vzdal a ľahol si na parkovisko k svojej motorke. V Podhájskej máte nespočetne veľa možností, kde skloniť svoju hlavu i vykúpané telo (ak trafíte správny bazén), tento Nemec mal však pri jeho výbere, tak ako my pri výbere pizzérie, vážne smolu a čudovala by som sa, keby sa tam ešte niekedy vrátil, jedine že by opäť zatúžil stráviť svoju dovolenku v stoji na recepcii čakajúc na ubytovanie alebo večeru. Keby sa aj chcel sťažovať, nikto mu nebude rozumieť, ani venovať pozornosť, takže šancu na zlepšenie aktuálneho neutešeného stavu veľmi nevidím.

V ten víkend sa však proti nám spriahli asi všetky zlé sily, ktorých úlohou je degradovať úroveň stravovacích služieb v slovenských reštauráciách, pretože v neďalekých Topoľčiankach nám zoslali ukážkový prototyp neschopného čašníka. Pri vstupe nám šušlavo oznámil, že na neho budeme musieť počkať, pretože sú pred nami v poradí iní zákazníci (zasa). Ponechal nás napospas osudu a tak sme sa sami usadili k voľnému stolu. Mali sme rezervovanú prehliadku zámku na 13:00 a hodiny na zámockej veži odbili len pol dvanástej, tak sme nepanikárili, pretože sme si boli istí, že dovtedy sa najesť určite stihneme. Už asi tušíte, že až tak určité to nebolo. Bol pomalý a nešikovný akoby bol prvý deň v práci, na druhej strane nám však poskytol neúrekom príležitostí sa zabaviť. Tak napríklad, stálo za to vidieť, ako prijíma naše objednávky. Keď sme diktovali tretí nápoj, seriózne sa spýtal na želanú teplotu toho prvého, ktorý si poctivo a dôsledne (rozumej extrémne pomaly) značil prváckym písmom. To sme mali možnosť vidieť, keď položil svoj zapisovací blok na stôl a „utekal“ odniesť vybavenú objednávku tým hosťom, ktorí nás predbehli, pričom jej prvú časť už medzitým odniesla netrpezlivá kuchárka, ktorá na neho úpenlivo, no márne zvonila z kuchyne. Čašník sa najskôr nedal zvonením vyrušiť a zapisoval si našu prvú objednávku, potom mu ale asi svitlo, že to zvonia na neho a tak položil blok na náš stôl a s povzdychom si išiel splniť svoju čašnícku povinnosť. Po hodnej chvíli sa vrátil a my sme trošku podlo diktovali svoje ďalšie vybraté nápoje o trošku rýchlejšie ako stíhal písať, čo znamenalo, že sa neustále pýtal a vracal k tomu predchádzajúcemu a zároveň sa snažil udržať správny sklon svojho prváckeho písma. Po kolečku objednávania nápojov v štýle „povedz, zopakuj, vysvetli“, sme sa konečne dostali k jedlu. Keď sme sa opýtali, aká je to „údená“ polievka, dostali sme vskutku fundovanú odpoveď – „no, taká údená“. Pre srandu králikov sme si ju teda objednali, aby sme zistili, čo je zač a neskôr skonštatovali, že ani zďaleka ju neúdia v udiarni, ale jednoducho ju pripravujú z údeného mäsa. Naveľa sa nám podarilo dodiktovať naše požiadavky a dúfali sme, že sa ich mladému mužovi, ktorého sme podozrievali, že sa len vydáva za čašníka ako vo filme „Vrchní prchni“, podarí správne zreprodukovať kuchárovi. Medzičasom sme si robili škodoradostne plán, ako vyvedieme mladého pseudočašníka ešte viac z miery. Pri našom stole ostala totiž jedna stolička neobsadená a tak sme chceli zákerne predstierať, že tam reálne niekto sedí a viesť s tou neviditeľnou osobou úplne normálny rozhovor. Užili sme si veľa zábavy, keď sme si tento fiktívny rozhovor trénovali, nakoniec sme sa ale v záujme zachovania duševného zdravia začínajúceho čašníka, ktorému z nejakej záhadnej príčiny chýbali všetky predné zuby, a tiež zo strachu, že nás vyhodí a my ostaneme hladní, tohto nepekného plánu vzdali. Našťastie kuchár nebol ani zďaleka taký amatér a keď sa mu konečne dostala naša objednávka 7 rôznych jedál, odviedol perfektnú prácu. Hoci sme vážne zvažovali po počiatočnom fiasku zmenu reštaurácie, som úprimne rada, že sme tak neurobili, pretože jedlo bolo jednoducho famózne. Excelentne pripravené, ochutené, servírované – chuťové poháriky vrneli blahom. Po skvelom gurmánskom pôžitku sme zariskovali a pokúsili sa znovu si objednať, tentokrát dezerty z lákavej ponuky, ale poučení predchádzajúcou skúsenosťou sme tak urobili ešte počas konzumácie hlavného chodu, aby sme ušetrili čas. Čas našej prehliadky sa totiž nezadržateľne blížil, ale tie dezerty by stáli aj za malé meškanie. Obzvlášť zaujal originálny zámocký koláčik, pripomínajúci Schwarzwaldskú tortu, ktorý mal jemné kakaové cesto, ľahučký krém doplnený o marinované višne a chuťové poháriky opäť vrneli blahom napriek tomu, že sme vlastne jedli už jednou nohou na odchode, pretože súbežne s konzumáciou dezertov sme sa balili i platili i odchádzali zároveň. Nebyť nemotorného, pomalého a neskúseného čašníka, mohol byť tento gastronomický zážitok na topoľčianskom zámku dokonalý.

Zámocké hodiny ale neúprosne odbíjali jednu hodinu a nás sa ujala sprievodkyňa s mimoriadne prenikavým hlasom a tak dramatickým prejavom, akoby deklarovala pred samotným Masarykom, ktorý tu zvykol pobývať, Memorandum národa slovenského. Národ slovenský však má byť v Topoľčiankach na čo hrdý, zámok je úchvatný, plný nádherne zachovaných pamiatok. Dúfam, že onen nemecký turista z Podhájskej sem tiež zavítal a aspoň trochu si poopravil prečudesný dojem zo slovenskej pohostinnosti. Aj keď – ktohovie či by sem vlastne trafil. I našinec hovoriaci rodným jazykom tunajších obyvateľov to nemá totiž ľahké. Chýba akýkoľvek náznak informačných tabúľ a ak na nejaké naďabíte, budú určite v len pramálo zachovalom stave. Nedostatok relevantných smerovníkov pociťujem vlastne na Slovensku už dlhodobo. Jeden aby sa uhľadal správnej cesty k vyhliadnutej atrakcii. Blúdili sme v Topoľčiankach, keď sme hľadali areál, kde mali prebiehať dostihy – nakoniec sme odovzdane išli s davom, ktorý mal na hlavách klobúky a v rukách piknikové koše, z čoho sme usúdili, že smerujú práve tam, blúdili sme v Podhájskej, keď sme hľadali letné kino, v Tesárskych Mlyňanoch v arboréte, kde nie a nie nájsť jazierko krásne zakreslené v malom plániku, ktorý sme si museli prikúpiť k vstupenkám a aj tak nám to k nájdeniu jazierka nepomohlo, v oponickom lese, kde sa pred nami veľmi úspešne skrývala zrúcanina hradu, no vlastne si nespomínam, kde sme sa nechali proste viesť dobre umiestnenými a aktuálnymi informačnými tabuľami. Keďže hovoríme po slovensky a nebojíme sa túto reč použiť, vždy sa nakoniec dostaneme tam, kde chceme, ale zahraničný turista, ktorý našu reč neovláda, môže mať problém, pretože naši bežní občania, a čo je horšie ani zamestnanci v cestovnom ruchu, zrovna preborníci v cudzích jazykoch nie sú.

Aby som ale nehádzala špinu len na slovenské turistické služby-neslužby, hodím trocha aj do susedov. Napriek všeobecne kladne prijímanej kvalite služieb v Brne, našlo sa aj tam jedno miesto, kde je cudzím vstup takmer zakázaný. Nechala som sa zlákať exteriérom „perknikářství a cukrářství Pusinka“, ktoré zvonku veľmi pripomínalo perníkovú chalúpku. Netušila som však, že vo vnútri skrýva aj ozajstnú ježibabu. Ženská za pultom bola totižto excelentnou ukážkou protivnosti a podlosti. Ježibaba z rozprávkovej perníkovej chalúpky mala síce v srdci jed, ale na jazyku med, čo by mi v tomto prípade úplne stačilo. Táto brnenská ježibaba však mala ten jed práve na jazyku a kvalitne ním prskala. Najskôr ma s opovrhnutím opravila, že u nich sa nekupujú „koláče“ ale „zákusky“, potom mi s odporom povedala, že mi nerozumie a nakoniec s úškrnom hodným najhoršej čarodejnice povedala, že kartou sa tam platiť nedá. Už som len čakala, kedy ma posadí na lopatu a strčí do pece. Bohužiaľ to vyzerá, že sa tam ešte niekedy budem musieť vrátiť, pretože tie jej „zákusky“ boli brutálne dobré. Nuž, asi budem musieť strpieť, že heslo „náš zákazník, náš pán“ to má v našich končinách nahnuté, ak si nechcem nechať ujsť niektoré skvostné pamiatky a neopakovateľné gurmánske zážitky. Poznám totižto veľa miest, kde mi chutí a kde sa mi páči, ale kde sa ku mne správajú ako k otravnému hmyzu, pričom si neuvedomujú, že by postačil len malý úsmev a kúsok srdiečka, aby Slovensko bolo rajom pre všetkých...

Nitrianske "len"

2.6.2022

Občas sa v živote stane, že si naplánujete veľké, ba priam grandiózne veci, a keď dôjde na lámanie chleba, dostanete od života len slabú náhradu, ak vôbec niečo. Niekedy sa ale osud s vami zahrá a tá náhrada je vlastne ešte lepšia ako pôvodný plán. A presne v takomto duchu sa niesol aj môj ostatný gurmánsky výlet do Nitry a jej blízkeho okolia.

V pláne som mala zdolať dve luxusné reštaurácie a jednu webom odporúčanú zmrzlináreň. Asi sa všetci čerti v ten deň spriahli, ale obe reštaurácie boli zatvorené. Prvá, reštaurácia „Songe“ v Château Appony v Oponiciach, bola zatvorená ani nie tak kvôli čertom, ako skôr kvôli traktoristom, ktorí tam mali akýsi zraz. Ich obrovské zelené a červené traktory špatili celé nádvorie kaštieľa, takže som sa okrem gurmánskeho obeda musela zrieknuť aj fotiek tohto nádherne zrekonštruovaného kaštieľa, ktoré by inak boli bývali úžasné vzhľadom na krásne letné počasie. Keďže hlad nepustí, vytiahla som sendvič z vlastnej kuchyne, ktorý som si pripravila pre strýčka náhodu, a na lavičke v parku pod mohutnými stromami som sa do neho pustila. Bol to síce „len“ malý piknik v tieni kaštieľa, namiesto plánovaných fánok v bielej čokoláde, ktoré som si vopred vyhliadla z menu renomovanej reštaurácie, ale chutil skvele a bol navyše zavŕšený takým kultúrnym zážitkom, ktorý by fánky tromfli len ťažko – prehliadkou Apponyho knižnice v kaštieli, ktorá ostala chvalabohu uchránená pred nájazdom traktoristov. Jej priestory i fundovaný výklad sprievodcu sa mi vryli do pamäte tak intenzívne, že som na celú nádhernú reštauráciu úplne zabudla a nespomenula som si na ňu ani pri stúpaní k zrúcanine Oponického hradu, na ktorého návštevu som mala vďaka zatvorenej reštaurácii spústu času a mohla si tak vychutnať nádherné výhľady do širokého okolia.

Druhou plánovanou gurmánskou zastávkou mala byť noblesná francúzska reštaurácia „Clé d’Or“ v Nitre na úpätí Zoboru, kde som si pre zmenu vyhliadla kohúta na víne. Ten sa však kvôli sanitárnemu dňu nekonal. A tak mi namiesto opulentného obeda ostala „len“ návšteva Zoborského kláštora, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti reštaurácie. I tento náhradný program však vyvolal celú kaskádu nádherných zážitkov na neskutočne magickom mieste a tak namiesto hľadania kúskov kuracieho mäsa vo vínovej omáčke som sa mohla zahrať na archeológa a v piesku hľadať historické artefakty v podobe nájdenej keramiky, prípadne sa nechať unášať legendami, ktoré sa k tomuto miestu viažu, vrátane tej o liečivej sile vody zo Svoradovho prameňa, ktorý však v ten horúci deň len jemnúčko púšťal drobné kvapky vody. I napriek tomu ste však pri kráčaní po lese, kde kedysi našli svoje útočisko slávny Svorad a Beňadik, cítili silu ticha a boli len krôčik od očisťujúcej meditácie. Duševne posilnená magickou atmosférou som však nezabudla ani na svoje prízemné fyzické potreby. Napriek zatvorenej reštaurácii bolo potrebné zahnať hlad, ktorý sa neodbytne hlásil, keďže môj žalúdok si už „len“ s láskou spomínal na piknikový sendvič. Asi vesmírne sily, alebo ideálna konštelácia hviezd spôsobili, že sa mi podarilo po príchode do Nitry nájsť voľné parkovacie miesto v jej samom srdci na Farskej ulici, hneď oproti malinkej a útulnej kaviarni „Moka“, ktorej nebolo možné odolať. Bola to síce „len“ kaviareň, ale vďaka zaujímavej ponuke netradičných pamlskov a kvalitnej káve, spoľahlivo zahnala hlad i sklamanie z ďalšej zatvorenej reštaurácie. Neodolala som pistáciovému croissantu, čučoriedkovému croffinu so super sviežou a najmä štedrou plnkou a do krabičky som si ešte nechala zabaliť (pre strýčka náhodu) makronky, sušienky, mini nugátové roládky a kadejaké iné dobroty. A tak opäť pod mohutnými korunami stromov, tentokrát to boli nádherne voňajúce lipy, som si dala namiesto kohúta na víne „len“ neobyčajne obyčajné dobroty a lahodnú kávu. Keď však pripočítam láskavú obsluhu, nič viac som si pre uspokojenie gurmánskych chúťok nemohla priať a bola som vďačná osudu, že v ten deň bola oná prestížna reštaurácia zatvorená.

Zdalo sa, že nadišiel ten správny čas nájsť a vyskúšať zmrzlinu v zmrzlinárni „Gio“ na Kupeckej ulici, ktorá láka zaujímavými profilmi na sociálnych sieťach. Lákavý interiér, ktorý vás prenesie do retro bytu z minulého storočia, lákal aj zmrzlinovou ponukou, ktorá síce vyzerala skromne, ale na prvý pohľad lákavo. Voľba padla nakoniec na pistáciovú a grepový sorbet. Zmrzlina síce neohúrila, ale tá pistáciová bola príjemne hladká a jemne sladká, zatiaľ čo po grepovom sorbete sa mi skrútili aj chlpy v nose. Nič kyslejšie a príkrejšie som snáď ešte nejedla. Ak aj máte radi svieže zmrzliny, pripravte sa na brutálne sviežu kyslosť, z ktorej vám vyhŕknu slzy do očí. Podčiarknuté-sčítané – sklamanie číslo tri. Po predchádzajúcich skúsenostiach som však v kútiku duše dúfala, že aj toto bude vyvážené niečím výnimočným – i stalo sa. Prechádzka ulicami s výnimočným sprievodcom priniesla svoje ovocie v podobe objavenia nenápadnej, ale o to výnimočnejšej cukrárne s tou najlepšou balkánskou zmrzlinou, akú som kedy ochutnala. „Len“ jeden kopček ich karamelovej zmrzliny vás zaručene privedie do zmrzlinového neba. Opäť vonku a opäť pod konármi stromov som prežívala ďalší skvelý gurmánsky zážitok toho dňa, ktorý na 100% vyvážil predchádzajúce sklamanie. Pri cestovaní nie je nič lepšie, ako nechať sa viesť miestnymi, prostredia znalými ľuďmi, ktorí vedia, kde to chutí. Náš sprievodca nám odhalil nielen zmrzlinové tajomstvo Nitry, ale zaviedol nás i do rozľahlého mestského parku, kde nás najskôr dostalo červené mini autíčko so skvelou kávou a potom aj exteriér i interiér (nehovoriac o koláčovej ponuke) reštaurácie a cukrárne „Starý Biskupský Hostinec“, ktorý s noblesou pokračuje v tradícii občerstvovania okoloidúcich i unavených pocestných. Na únavu zaručene zabudnete po ochutnaní kokosovo-marakujového alebo malinového koláča, ale ponuka občerstvenia je oveľa bohatšia a podľa počtu hostí aj mimoriadne obľúbená a cenená. Po ochutnaní koláčikov aj ja potvrdzujem, že cukrárski majstri, spod ktorých rúk vzišli tieto cukrárske skvosty, sú jednoznačne znalí svojho remesla.

Po toľkom cukre to chcelo pred cestou späť na Oravu niečo nesladké a nechladené. A tak ma kroky zaviedli do dvora, odkiaľ sa ozýval detský smiech a vzduchom sa šírila neomylná vôňa vyprážaných zemiakov. Belgické hranolky „Fryday“ ma zlákali aj keď bol „len“ štvrtok. Pred mojím zrakom krájané, čerstvo pražené, zaujímavo servírované, sľubovali dostáť sloganu tohto podniku (viď foto). Ocenila som tiež odhodlanie čašníčky uhájiť tajomstvo ich tajnej omáčky – špeciality tejto reštaurácie, ktorá ju však zároveň horlivo odporúčala a musím podotknúť, že právom. Nech už do nej namiešali čokoľvek, urobili to na jednotku.

Okrem toho, že som mohla v ten deň v Nitre ochutnať samé dobroty, naučila som sa aj jednu dôležitú vec. Aj keď sa vám od života ujde „len“ zlomok toho, po čom túžite, v konečnom dôsledku to môže byť lepšie a vzácnejšie než veľké očakávania, ktoré so sebou často prinášajú aj veľké sklamania. Ešteže vesmír dbá na rovnováhu sveta a vynahrádza to „len“ takými obyčajnými a pritom skvelými vecami...

Deň zatvorených dverí... a otvorených okienok

11.11.2021

Jedno slovenské motivačné porekadlo hovorí, že keď ti zavrú dvere pred nosom, máš vliezť oknom a spomenula som si naň, keď sme nedávno objavovali okolie Banskej Bystrice. Vzhľadom na dobu covidovú sme si vskutku „užili“ zatvorených dverí viac než dosť. Okresy, cez ktoré sme prechádzali, sa zafarbili do sýtej bordovej alebo čiernej a tak sme ako prvé našli zatvorené dvere nášho kultúrneho dedičstva - unikátneho dreveného kostola v Hronseku, do ktorého sme nekultúrne nakúkali oknami, a cez ktoré nebolo nič vidieť. Ešteže bola s nami moja dcéra, ktorá pozná moderné fígle a možnosti šikovných smartfónov a vďaka jej „smart“ foťáku sme mohli nakuknúť a obdivovať krásu aj interiéru tohto architektonického skvostu, v ten deň zatvoreného pre karanténu sprievodcov. Zatvorené boli aj dvere tamojšieho barokového kaštieľa, tentokrát kvôli zlému stavu celej budovy, a museli sme im dať za pravdu, keď sme nakukli cez porozbíjané okná na prízemí. Krásny a voľne prístupný bol ale park v jeho okolí, o ktorý sa s láskou stará obec dúfajúc, že sa podarí nájsť finančné prostriedky aj na záchranu kaštieľa tak, ako sa to podarilo v prípade Vodného hradu, ktorý je odtiaľ čoby kameňom dohodil. Hrad však prešiel do súkromného vlastníctva a hoci je krásne zrekonštruovaný a vzbudzuje patričný záujem okoloidúcich, aj jeho dvere sú zatvorené kvôli prianiu majiteľa, ktorý dokonca obnovil obrannú funkciu vodnej priekopy, aby zabránil zvedavcom dostať sa príliš blízko, a tak sa nám nepodarilo nakuknúť ani cez tie okná.

Pobrali sme sa teda cestou-necestou ďalej, minuli sme kláštor v Sampore (tiež pre verejnosť zatvorený) a zastavili sme sa v Dolnej Mičinej, kde sa na kopci majestátne vypína kaštieľ v tak dezolátnom stave, že sa nám ani nepodarilo zistiť, či jeho dvere sú pre návštevníkov otvorené alebo zatvorené. Vlastne sme aj boli radi, lebo pôsobil naozaj hrôzostrašne. Utekajúc pred strašidelným kaštieľom sme sa nečakane ocitli priamo v centre Banskej Bystrice, kde sme sa plánovali zastaviť na legendárnych buchtách, o ktorých som už písala v blogu o slovenskej Route 66, avšak naša gurmánska stávka na istotu opäť narazila na zatvorené dvere. Zatvorené bolo aj výdajné okienko, pretože prevádzka prestala úplne existovať. Legendárne buchty tak môžete teraz ochutnať už len, ak narazíte na rozvozové autíčko známe ako „Furmanka“, avšak v ten deň sme také šťastie nemali. O hlade a smäde sme hľadali primeranú alternatívu a nemuseli sme ani ďaleko chodiť, pretože priamo v susedstve zatvorenej prevádzky sme narazili na otvorené a lákavo vyzerajúce a voňajúce priestory raňajkovej kaviarne „Manuele“ otvorenej síce po celý deň, ale na obed už značne vyjedenej. Voľky-nevoľky sme hlad zahnali posledným croissantom naplneným oštiepkom a čerstvou zeleninkou a zapečenou pizza tortillou – obojo bolo chutné, avšak vzhľadom na predpísaný obmedzený režim sme tieto dobroty zjedli vonku. V upršanom a chladnom novembrovom dni to chcelo niečo teplé do žalúdka a keďže sme predtým odolali horúcej čokoláde v „Manuele“, padlo nám vhod otvorené okienko, cez ktoré si môžete kúpiť teplú polievku podľa dennej ponuky v kornútku – originálne a ako stvorené pre rýchle teplé občerstvenie pod dáždnikom. Odpijete si teplej polievočky, odhryznete z celozrnného kornútka a svet je hneď o niečo krajší. Musím však podotknúť, že hlavné námestie v Banskej Bystrici vyzeralo aj potom smutne a opustene, pretože mnohé kaviarne, cukrárne a reštaurácie mali tiež svoje dvere zatvorené, a nemali otvorené ani tie okienka, na ktoré by jeden darmo klopal.

Bezútešnosť situácie vždy zachráni poriadny kúsok niečoho sladkého, ako napríklad v Ružomberku, kde zažijete blaho v puse a následne na duši aj za zatvorenými dverami. Kaviarneň a cukráreň „Blaho od Aďky“ poctivo dodržiava predpísané opatrenia a hoci čierna farba okresu zatvorila jej dvere, aj tak nás zlákali sloganom „zabalíme všetkým všetko“. A tak sme si teda dali zabaliť niekoľko veterníkov (odporúčam malinový, ktorý vám aj čierny okres zafarbí na ružovo), mrkvovú tortu, ktorá vo vitríne vyzerala tak lákavo, že sa jej jednoducho nedalo odolať, dve skvelé kapučínka a ešte karamelové cookies z dielne môjho milovaného cukrára Martina Devečku z Liptovského Mikuláša. Chvíľu to vyzeralo, že odtiaľ ani neodídeme, pretože na otázku obsluhy, či to bude všetko, sme zanovito odpovedali nie a pýtali si do krabičiek ďalšie dobroty a bolo hriechom nedať si zabaliť aj kúsok z každého cheesecaku, ktorý tam mali, pretože okrem určite skvelej chuti vás hypnotizovali sofistikovaným dekorom a tak sa im odolávalo len mimoriadne ťažko. Nakoniec sme nabalení krabičkami nasadli späť do auta a priamo tam, za zatvorenými dverami, takto nehodno kvalite konzumovaného, sme sa do ich obsahov hneď pustili. To pre prípad, žeby sme chceli dupľu, aby sme nemuseli opäť prekračovať hranice rôznofarebných okresov:)

Obdivujem všetkých odhodlaných majiteľov nepoddať sa tejto neľahkej dobe a bojovať za svoje kaviarne, cukrárne, reštaurácie, ktoré sú pre nich nielen zdrojom obživy, ale častokrát aj splnením dlhoročného sna a tak vyzývam všetkých milovníkov dobrého jedla a pitia - nenechajte sa odradiť ich zatvorenými dverami a vlezte oknom! Ich sen bude pokračovať a vy si splníte ten svoj – o dobrom jedle a kvalitnom pití, ktoré má moc otvárať aj zamknuté zámky zatvorených dverí...

Slovenská Route 66

1.7.2021

Prekvapivé miesta, dobrosrdeční ľudia, dychberúca príroda a bezstarostná jazda – to sú atribúty perfektného prázdninového motorizovaného dobrodružstva a to ani zďaleka nemusíte navštíviť americký kontinent a známu Route 66. Slávna americká diaľnica vedúca z Chicaga do Los Angeles meria 3940 km, bola otvorená v roku 1926 a stále je vyhľadávanou turistickou trasou, hoci ako diaľnica bola z amerického diaľničného systému vyškrtnutá v roku 1985. Neustále však priťahuje stovky ľudí chtivých zažiť skvelú jazdu na aute alebo motorke a užiť si Historic Route 66 v Arizone, ktorých cieľom je najmä jej srdce – mesto Kingman známe z mnohých akčných a dobrodružných filmových scén, vzdialené necelých 170 km od ešte slávnejšieho Las Vegas. Amerika je nepochybne snom mnohých cestovateľov, ale ani tie slovenské cesty nie sú celkom na zahodenie, napriek tomu, že o ich kvalite existuje množstvo vtipov, ako napríklad ten, že slovenské cesty sú na jedničku, problém nastane, ak zaradíte dvojku... Dobrá správa ale je, že horšia kvalita samotných cestných úsekov býva častokrát vyvážená tým, čo sa nachádza okolo. A predstavte si, že aj na Slovensku môžete zažiť na vlastnej koži/aute jazdu po ceste s legendárnym číslom 66. Je prirodzene kratšia a lemuje ju úplne iná prírodná scenéria ako tá americká. Spája juh a sever Slovenska, a teda 3 štáty, a dnes vedie od Šiah až po Tatranskú Javorinu, pričom prechádza cez 3 samosprávne kraje a 8 slovenských miest. Jej jedinečnosť tkvie v neopakovateľnej prírode, ktorá ju lemuje a vo vzácnych, častokrát unikátnych miestach: kúpele Dudince a Brusno, archeologický park Kláštorisko, Tesárske Dúpence (tajuplné skalné skrýše vytesané holými rukami v Hontianskych Tesároch), architektonické skvosty a historické pamiatky (hrady Bzovík, Dobrá Niva, Pustý hrad, Zvolenský zámok, Ľupčiansky hrad, kaštieľ v Strážkach, lovecký zámoček Hohenlohe), neopakovateľné prírodné lokality (najstaršie slovenské chránené územie Príboj, národný park Slovenský raj, prameň Hrona, Vernárska úžina, Hranovnické pleso, Dobšinský ľadová jaskyňa, Belianska jaskyňa), železničné unikáty (Čiernohorská železnica, Telgártska slučka, Chmarošský a Telgártsky viadukt), kráľovské mestá Krupina, Zvolen, Kežmarok ... Skrátka pre každého niečo a všetko pekne po ruke, teda po ceste ...

Ja som si slovenské road dobrodružstvo vyskúšala po tejto ceste na trase od Popradu po Banskú Bystricu a hneď na úvod som si precvičila svoje šoférske zručnosti na kľukatých zákrutách na Vernári. Nevýhodou je, že pre samé sústredenie budete len okrajovo vnímať obdivné vzdychy svojich spolucestujúcich, ktorí budú žasnúť nad krásou okolitej prírody. Keď sa cesta trošku vyrovná, padne dobre na ukľudnenie dúšok pramenitej vody z prameňa Hrona, druhej najdlhšej slovenskej rieky, ktorá pramení pár kilometrov od obce Telgárt pod úpätím legendami opradenej a básnikmi ospevovanej Kráľovej hole. Len kúsoček ďalej na tej istej strane cesty vašu pozornosť upúta Chmarošský viadukt, ktorý akoby z oka vypadol tomu z filmu o Harry Potterovi. Cez leto si môžete užiť aj jazdu po ňom na parnej lokomotíve, ale oveľa lepšie je, keď ho budete obdivovať z originálnej kaviarne otvorenej v zrenovovanom vagóne „Depo café“. Interiér vás prenesie v čase a vy sa budete opäť cítiť ako vo filme – tentokrát v detektívnom príbehu „Vražda v Orient Exprese“. Vagón je zariadený štýlovo, s citom pre detail a eleganciu a v jeho tieni, na terase, pri šálke výbornej kávy z banskobystrickej pražiarne Mlsnacava a domácom koláčiku sa vám určite nebude chcieť odísť a rozlúčiť sa s pohľadom na jedinečný kamenný železničný most. Bolo by ale chybou zostať tam, pretože cesta 66 vás ďalej dovedie na iné unikátne miesto – do obce Šumiac. Je to síce odbočka zo 66-ky, ale tých pár kilometrov navyše nebudete ľutovať. Múzeum zvoncov a spiežovcov v rodinnej drevenici Mikuláša Gigaca vás doslova ohúri s viac ako 2000 exponátmi, spontánnosťou a obdivuhodným nadšením sprievodcu, ktorý sa nám venoval aj keď jeho kravy potrebovali jeho starostlivosť a ešte nám i zahral na spiežovcoch a ústnej harmonike. Malý drevený domček, v ktorom okrem zvoncov uchováva i folklórne a historické exponáty, je schovaný za veľkou bránou, ale domáci vám ochotne ukážu, ako sa tam dostať. Dobrosrdečnosť a ochota miestnych vás privíta nech prekročíte prah ktorýchkoľvek dverí a že ich tu je neúrekom. Šumiacka izba, šumiacke stodoly, prvá československá sauna známa ako „kupieľka“, „Maškrtky od Katky“ alebo „Magnetkovo“, čo je čarovný obchodík v centre obce, kde ani zďaleka neponúkajú len magnetky. Ich ponuka BIO výrobkov mi vyrazila dych (náš špecializovaný BIO obchod by sa tu mal čo učiť) a to, že sa mi v tejto bohom zabudnutej obci bude núkať renomovaná káva Ebenica pripravená na špičkovom talianskom stroji, sa mi veru ani nesnívalo. A propos káva... Slovenská Route 66 je priam posiata originálnymi kaviarňami ponúkajúcimi kvalitnú kávu, takže ak vás aj neoslovuje slovenské kultúrne a prírodné dedičstvo, na tejto ceste jednoznačne (a pre mňa prekvapivo) zažijete kaviarenský ošiaľ a hladina kofeínu vám bude s uspokojením stúpať s každým načatým kilometrom. Väčšina kaviarní i reštaurácií, ktoré budete popri ceste stretávať, je navyše združená v slovenskej asociácii Route 66 a spoznáte ich podľa rovnakého loga (viď vyššie), ktoré zbadáte aj z cesty. Občas ale neuškodí autíčko odstaviť na parkovisku niektorého väčšieho mesta, cez ktoré budete prechádzať, a objaviť nejakú miestnu špecialitku, ako sa nám to podarilo v Banskej Bystrici, v nenápadnom výdajnom okienku s nápisom „Legendárne buchty“. Ponúkajú v ňom unikátne muránske buchty zo Zbojskej, ktoré dostali aj vlastnú ochrannú známku regionálnej špeciality. Okrem vláčneho, mäkkého cesta sú tieto buchty známe tým, že na ich náplni (sladkej či slanej) sa nešetrí. A tak chtiac-nechtiac budete olizovať z prstov ovocnú, makovú, tvarohovú alebo orechovú náplň, ktorá sa bude sama drať von. Navyše buchty občas prekvapia sezónnou príchuťou (my sme mali šťastie na jahodovú) alebo netradičnou kombináciou škvariek a sliviek či kapusty.

Červená Skala, Muránsky hrad, jaskyňa mŕtvych netopierov, hutnícke múzeum v Podbrezovej, Predajnianskej vodopády... a mohla by som menovať ešte mnohé iné turistické atrakcie, ktoré na vás číhajú popri ceste s číslom 66 medzi Popradom a Banskou Bystricou. Určite sa cez leto oplatí vydať po nej s vaším plechovým tátošom, prípadne ju prejsť celú a obdivovať, a najmä ochutnávať, čo stretnete okolo nej...

Konečne je to tu!

28.5.2021

Tak takto som od šťastia zvolala, keď v médiách oznámili, že sa konečne môžu otvárať kaviarne a reštaurácie. Pod vplyvom pandemických opatrení som bola totiž v uplynulom období svedkom rôznych čudných gastrometamorfóz, t. j. premien priestorov a účelu gastroprevádzok. Luxusná reštaurácia sa zmenila na okienkový fast food (hoci veľmi kvalitný), klasický fastfood na pekáreň, pekáreň na rozvozové autíčko, kaviareň na mobilné odberové miesto na vykonávanie antigénových testov a vinotéka dokonca na výdajné miesto zásielkového obchodu... Mala som trošku obavy, ako to v budúcnosti bude v našom gastropriemysle vyzerať, a tak som sa ako zodpovedný a náruživý fanúšik kvalitnej gastronómie snažila podporovať uzavreté prevádzky ako to šlo, aby prečkali a vydržali, nech si ich služby môžem opäť užiť s rodinou a priateľmi, tak ako som si to často predstavovala a úpenlivo priala. Nespočítam, koľko krabičiek koláčov som si pri rôznych príležitostiach (alebo len tak) objednala u mojich obľúbených cukrárov (Martin Devečka v Liptovskom Mikuláši, Kus torty tamtiež, Od Aďky v Ružomberku, z cukrárne Slávka v Dolnom Kubíne, ...). Nepamätám už koľko rôznych druhov pečiva som vyskúšala cez okienko v Momente Liptov, U Ňaňa v Ivachnovej, v Arkáde alebo u Hladného vlka v Dolnom Kubíne, koľko krabíc donutov som odniesla z Just Donut v Žiline alebo z Bodkadonut v Bratislave a koľko káv so sebou si zobrala v kaviarňach, ktoré napriek všetkému zostali otvorené v obmedzenom režime a ponúkali svoju skvelú kávu okoloidúcim v papierových pohároch (za všetky spomeniem Café Bar Central v Ružomberku, vďaka ktorých kapučíne a škoricovníkoch bol lockdown ako-tak znesiteľný). Všade som sumu za svoj nákup zaokrúhľovala výrazne nahor a trhala tak rekordy v štedrom sprepitnom a zakúpený tovar som potom väčšinou rozdala blízkym a priateľom, aby som im v čase lockdownu aspoň niečím malým urobila radosť. A propos sprepitné – pôvodne je to vlastne vďaka za poskytnutú službu a výraz vašej spokojnosti, avšak má svoje nepísané pravidlá, s ktorými je radno sa oboznámiť, pretože nie všade ho chápu v rovnakých cenových reláciách. Ako sa hovorí – iný kraj, iný mrav a platí to aj pri sprepitnom. U nás i susednom Rakúsku zodpovedá jeho výška 10% útraty, v USA 15-20%, v ázijských krajinách sa nedáva vôbec, pretože by to považovali za urážku, keďže tam je kvalita jedla a obsluhy považovaná za samozrejmosť, v Egypte naopak očakávajú váš štedrý bakšiš všade. Nech už ste kdekoľvek, predtým ako dáte túto drobnú pozornosť, pozrite si poriadne účtenku, pretože niektoré krajiny majú sprepitné zaúčtované priamo v cene (Nórsko) a inde vám naúčtujú osobitné sprepitné za sedenie, prestretie, prípadne hudbu, ak tam hrá živá kapela a nie je preto potrebné im ešte niečo navyše prihadzovať. Nielen geografická poloha má vplyv na výšku sprepitného, záleží aj na type reštauračného zariadenia, čím drahšie a luxusnejšie, tým vyššie sprepitné sa očakáva. Ak platíte kartou, zvykne sa nechať pár eur na stole alebo to vopred oznámiť čašníkovi, aby vám zarátal vami určenú konečnú cenu. Čestne priznávam, že som posledné mesiace pri platení porušovala matematické zásady zaokrúhľovania od 5 nahor a zaokrúhľovala som akúkoľvek cenu o hodne nahor, avšak za ten výraz vďaky v očiach obsluhy mi to za to naozaj stálo.

Aj keď som vďačná vyššie spomenutým prevádzkam za ich snahu neochudobniť nás o gastro zážitok ani počas lockdownu, priznajme si, nebolo to úplne ono, pretože zážitok v príjemnom prostredí, s podmanivou hudbou, obskakovaní usmievavou obsluhou sa zmenil v lepšom prípade na „take away“, kedy ste si mňamky poctivo odniesli domov, tam vybalili a servírovali s náležitou úctou a v horšom prípade zožrali priamo z krabice v aute, na parkovisku, či na lavičke v meste. Výnimočné a kvalitné jedlo tak bolo ochudobnené o pridanú hodnotu servisu a služby, preto sa už neviem dočkať, kedy sa okienka premenia opäť na dvere a krabice na kultivované priestory, ktoré dobrému jedlu náležia. Už samotný priestor vám častokrát napovie, čo môžete očakávať aj od jedla – čerstvé kvety na stole sú znakom, že aj v kuchyni budú pracovať s čerstvými a nie umelými/zmrazenými surovinami, moderný dizajn napovie o modernom foodstylingu, ktorý môžete čakať na tanieri, domácke prostredie indikuje, že na vás čaká jedlo „ako od babičky“. Druhým dôležitým bodom gastro servisu je obsluha – čisté rovnošaty, upravené vlasy, úslužný, ale nie servilný úsmev, profesionalita pri servírovaní nápojov i jedla je presne to, za čo s čistým svedomím prihodíte na koniec pár euríčok navyše v protiklade ku čašníčke v rifloch a nevkusnom tričku čupiacej pri vchodových dverách s cigaretou v ruke, ktorá na vás z tej zeme zazerá, pretože jej evidentne skrátite cigaretovú pauzičku a kvôli vám sa bude musieť vrátiť na pľac, aby vám potom s neochotou podala jedálny lístok neschopná vysvetliť, z čoho pozostáva to-ktoré jedlo. Podobných skúseností mám žiaľ z obdobia pred koronakrízou nespočet a tak teraz len budem dúfať, že sa ju takýmto „gastro“ prevádzkam nepodarilo prežiť a na výber budem mať len z podnikov, ktoré to s kvalitným jedlom a službami myslia vážne.

A preto po skvelej správe spomínanej v úvode čakalo na mňa dôležité rozhodnutie – kam povedú moje postcovidové kroky ako prvé? V hlave sa mi rojili viaceré scenáre – dopriať si luxus v reštaurácii Chez Balzac v Bratislave, ktorá rozšírila svoju prevádzku o "haute cuisine" vyžadujúcu špeciálny dress code, kaviarenský road trip, alebo skrátka zobrať otvorené terasy útokom... Nakoniec som sa rozhodla oťuknúť z každého rožku trošku. Ako prvú som si vychutnala terasku martinskej kávičkárne Bonno 23 schovanú pred zrakmi v útulnom dvore na skok od hlavného námestia. V tieni starých budov je uložených pár stolov, ktoré priam vyzývajú na malý odpočinok v uponáhľanom dni pri skvelých koláčoch, kvalitnej káve a výborných domácich limonádach. Najviac ma však dostala domácka atmosféra, priateľský prístup obsluhujúcej staršej dámy a ochota vyjsť vám v ústrety, nech si už budete priať čokoľvek. Tá srdečná človečina určite dostane aj vás, ak si nájdete čas a odbočíte od davu v martinských uliciach. Hneď vedľa, na hlavnej ulici na vás vyskočí veľké „F“ ako fast food, ale taký fajnový „fancy“ fast food. Moderný originálny interiér, kreatívne servírovanie, exotické chute v hamburgerovej a hotdogovej klasike a k tomu denné obedové menu zložené z poctivých varených jedál pripravených zo slovenského mäsa, vlastných zeleninových a mäsových vývarov, ponúkajúce aj vegan a gluten free alternatívu. Od tohto miesta rozhodne nečakajte prepálený olej a hamburger s najlacnejším kečupom s mrazenými hranolkami. Pripravte sa na rýchle občerstvenie (na vašom stole do 7 minút) pripravené z kvalitných surovín od lokálnych dodávateľov, servírované s ich vlastným pečivom a originálne chute vyladené do detailov (kurací kari wrap s mangom bol proste božský). K tomu milá obsluha ochotná poradiť s výberom aj v čase obedovej špičky a na záver dezertík, ktorý vám zrejme zabalia so sebou, pretože ich porcie sú viac ako štedré a už vám naň proste neostane miesto, no nechať tam napríklad jahodový éclair by bol jednoznačne hriech. Ak budete mať v centre Martina chuť na skutočne klasickú rýchlovku, neprehliadnite nenápadný stánoček s označením „čerstvé langoše“. Cez okienko uvidíte, ako bochníčky kysnutého cesta spokojne kysnú, aby vám ich na požiadanie vytiahli do tvaru langoša, vypražili pred vašimi očami a naplnili čím len budete chcieť. Chrumkavé, čerstvé a hriešne dobré...

V nadšenom postcovidovom znovuobjavovaní miest, kde mi chutí, však zatiaľ víťazí reštaurácia Pinus v Demänovej, ktorá je súčasťou rezortu Demänová resort, kde si príde na svoje snáď každý. Pre návštevníkov je k dispozícii príjemné prostredie vytvorené v súlade s prírodou vďaka využitým prírodným materiálom, wellness, lezecká stena, pohodlná oddychová zóna pri jazierku s vodotryskom a obrovskými červenými rybami, fun centrum pre malých i veľkých, pekáreň kváskového pečiva, predajňa lokálnych potravín nazvaná príznačne Kriváň, eventový stan, ak by sa vám zažiadalo veľkej oslavy po dlhých mesiacoch party abstinencie... No predovšetkým táto skvelá reštaurácia v modernom dizajne, s kvalitným jedlom a čerstvými kvetmi na stole ponúka to, čo nám gurmánom bolo odopierané dlhé mesiace - extrémne milú obsluhu, ktorá vám na každú vašu požiadavku odpovie „samozrejme“ so širokým podrúškovým úsmevom a za pár minút vaše prianie premení na skutočnosť. Som si istá, že práve kvôli tomu sa na ich karamelové šúľance s čerstvým ovocím ešte niekedy cestou do Nízkych Tatier zastavím a odporúčam tak urobiť aj vám.

Myslím si, že dôsledky koronakrízy sa budú o slovo hlásiť ešte dlho v mnohých sférach ľudského bytia, ale tie negatívne v oblasti stravovania a kvalitného jedla môžeme všetci pomôcť trošičku okresať, ak sa podobne ako ja občas vyberiete na skusy do nejakého preživšého stravovacieho zariadenia a okrem vlastného potešenia tak prispejete k pozviechaniu sa milým ľuďom, ktorí svoj život zasvätili poctivej práci s úmyslom potešiť iných. A nezabudnite ani na malé sprepitné podľa vyššie spomínaných pravidiel, pretože tí, ktorí si ho zaslúžia, vám to svojimi službami určite ochotne a plne vynahradia:)

Sága o D1

26/07/2020

Sága je označenie pre rozsiahly román opisujúci obyčajné osudy niekoľkých generácií jednej rodiny. V prípade D1 ide tiež o rozsiahly príbeh zahŕňajúci už niekoľko generácií Slovákov čakajúcich na jej dostavbu, aj keď musím konštatovať, že v tejto ságe sa na D1 nič nedeje. A tentokrát nemám na mysli len „stavebné práce“, ktoré trvajú už niekoľko desaťročí a tie Košice a Bratislavu sa jednoducho akosi nedarí prepojiť. Skôr som myslela na to, že keď už brázdite jazdné pruhy dostavaných úsekov a tunelov (dúfajúc, že nebudú uzavreté pre údržbu), z D1 toho vidíte a zažijete len málo z toho, čo ponúka naša úžasná vlasť. Stačí však občas použiť niektorý z 65 diaľničných výjazdov a len po pár kilometrov sa zrazu začnú diať veci nevídané.

Vždy som premýšľala, čo za stavba sa to tisne na skale oproti odpočívadlu Zamarovce, ktoré je pre nás povinnou zastávkou v polovičke cesty z/do Bratislavy. Ak pri Trenčíne zídete na starú cestu a budete pokračovať do Zamaroviec, narazíte na úžasné pútnické miesto v Skalke, krásne zrenovované a nabité mystikou. Moju pozornosť v 130-km rýchlosti púta aj zrúcanina Považského hradu, či hradu Beckov. A poviem vám, že sa veru kvôli nim tiež oplatí z tej našej D1 zísť. Sú opradené dávnymi legendami (o ktorých sa dočítate na mieste na informačných tabuliach) a ich pohnuté osudy vám pripomenú, aké pominuteľné sú materiálne statky i naše bytie. Pohľady z ich útrob do okolia vás však očaria a privedú k nápadom na ďalšie výlety po našej krásnej krajine. Za návštevu stojí samozrejme aj Trenčiansky hrad, kúpeľné mesto Piešťany, o liptovských zaujímavostiach, kvôli ktorým sa oplatí zísť v Liptovskom Mikuláši alebo Liptovskom Jáne, som písala minule, panoráma Tatier vás bude lákať zísť z diaľnice pri Poprade a silueta Spišského hradu pri Spišskom Podhradí... Keďže ešte nepochybne chvíľu potrvá, kým sa D1, ktorej výstavba sa započala v roku 1972, dostane do svojho plánované cieľa na slovensko-ukrajinskej hranici pri obci Záhor, môžeme medzičasom objavovať, čo skrývajú výjazdy z nej po celom jej 376-km dostavanom úseku a nechať sa príjemne prekvapovať krásou nenápadných slovenských dediniek a miest.

S prázdnym žalúdkom to však pôjde ťažko. Našťastie spoliehať sa na unifikovaný benzínkový sortiment bagiet a dopečeného sladkého pečiva alebo fastfoodu nie je potrebné, pretože vás častokrát len pár kilometrov delí od neočakávaného gurmánskeho zážitku, ktorý si budete chcieť zopakovať zakaždým, keď pôjdete okolo. Pri Ilave sa oplatí na chvíľu zísť z diaľnice najmä v letných mesiacoch, pretože sú tu po ruke hneď dve skvelé zmrzlinárne – jedna lepšia ako druhá. V Novej Dubnici na ospalom sídlisku z 50. rokov narazíte na zmrzlináreň ako v samom srdci Talianska. Ich zmrzlina je vyrábaná z talianskych surovín a preto tak aj chutí. Máte pocit, že vám naložili krásne chladený krém – jemný a hladký ako hodváb. Skrátka je „Velice“ dobrá a plne schvaľujem názov tohto nenápadného zmrzlinového eldoráda. A v susednej Dubnici nad Váhom treba zavítať do „Suavé gelato“, pretože tak výnimočnú zmrzlinu si len tak ľahko nedáte nikde inde. Absolútna krémovosť a zároveň ľahkosť doplnená o autentickú chuť – to je skrátka zmrzlinové nebo! Ak by vás nelákalo schladiť sa, ale naopak sa niečoho dobrého teplého najesť, platí rovnaká adresa, len oproti. Útulný interiér a priateľská atmosféra v „Čarovnej špajzi“ vás doslova vtiahnu dnu. A potom sa už len nechajte nalákať na poctivé chlebíky na raňajky, zaujímavé a neobkukané denné obedové menu, lákavo vyzerajúce koláčiky z trenčianskej cukrárne „Madame patisserie“ ku poobedňajšej kávičke, alebo originálne menu à la carte na neobyčajnú večeru. Reštaurácia je priateľská k deťom, ku psom, k internetovým maniakom (free wifi) a vlastne ku komukoľvek, kto vie oceniť poctivý prístup k spracovaniu lokálnych potravín s dôrazom na vyváženosť a harmóniu chuti a zdravotné benefity gurmánskeho pôžitku. Tu je zákazník alfou a omegou a jeho prianie rozkazom splneným s úsmevom na tvári.

Ja osobne som mimoriadne rada, že diaľnica končí pri Žiline, pretože chtiac-nechtiac sa tu môžete počas čakania v tradičnej dopravnej zápche posilniť hneď na dvoch jedinečných miestach. Na križovatke pri hypermarkete Tesco musíte jednoznačne odbočiť a vyhľadať nenápadný stánok s belgickými hranolkami „Los Potatos“. Tieto hranolky sú pripravované z kvalitných zemiakov tradičnou belgickou metódou dvojitého praženia a podávané s omáčkou podľa vlastného výberu, pričom každá z nich je pripravovaná vlastnoručne a poctivo – nech si vyberiete ktorúkoľvek z nich, vaša porcia hranoliek, servírovaná v špeciálne navrhnutom kornútku, dostane nový jedinečný rozmer. Jediná vec, ktorú im musím vytknúť, je to, že si na ďalšiu porciu budem musieť počkať až do septembra kvôli augustovej pauzičke prevádzkovateľa stánku. Verím, že zaslúžený letný oddych mu na jeseň dodá chuť opäť otvoriť okienko na svojom food trucku a ja sa už teraz teším na chrumkavé a do zlata upečené hranolčeky, ktoré si budem s pôžitkom namáčať do kečupovej omáčky plnej paradajok. Druhým žilinským miestom, ktoré jednoznačne nesmie minúť žiadny milovník inej žilinskej legendy, je „Treska bar“ na netradičnom mieste futbalového štadiónu. Neostýchajte sa využiť rozsiahle parkovisko pre futbalových fanúšikov a nadšencov (navyše zadarmo a poruke pri hlavnej ceste) a smelo nechajte svojho tátoša vydýchnuť, zatiaľ čo sa vy prenesiete v čase do pravého socialistického mliečneho baru na 10 (alebo radšej 20) dekov tresky s rožkom. Pravdou však je, že v Treska bare máte v ponuke oveľa viac. Viac šalátov (nielen z rýb a vrátane klasiky vlašského, vajíčkového a feferónového), viac druhov pečiva (vrátane zdravšieho grahamového a cereálneho), párky s horčicou, desiatové polievky, vyprážané rybie filé a socialistický sortiment dopĺňa vinea, kofola, horalka/lina/mila/kofila a slávne socialistické chrumky. Nostalgiu rozoženie možnosť zakúpiť si tričko alebo tašku s logom slávneho žilinského podniku a samozrejme aj vybrať si a nakúpiť do zásoby z jeho kompletného sortimentu výrobkov, z ktorých mnohé sú nedostupné, a už vôbec nie takto pekne pokope, v bežných obchodoch. Z druhej strany od Košíc som rada za to, že diaľnica končí pri Ivachnovej, pretože aj tak by som z nej schádzala kvôli reštaurácii „Kozí vŕšok“ a najmä pekárni a mäsovýrobni „U Ňaňa“. Fantastické pečivo sladké i slané, poctivý kváskový chlebík a do ďaleka voňajúce mäsové výrobky vyrábané priamo na mieste, doplnené o kvalitné potraviny od lokálnych dodávateľov – to všetko sú dôvody, kvôli ktorým z diaľnice zídem vždy o kúsoček skôr, ako reálne skončí a častokrát si tým aj o ten kúsoček skrátim čakanie v štandardnej dopravnej zápche pred Ružomberkom.

Nultý kilometer našej diaľnice je v Bratislave – Pečni, ale pre mňa je nultý kilometer, kde začínam cestu po D1, v Bratislave na Štúrovej 8 v remeselnej pekárni „Fleur Bakery“, kde si urobím zásoby na celú cestu. Medzi povinnú výbavu patrí jednoznačne kouign amann (čítaj kuňamán), čo je vlastne croissant obalený v cukre a následne pečený v masle. Tajomstvo neprekonateľnej chuti tohto bretónskeho pečiva je v surovinách, ktoré tu používajú. Výsledkom je maslovo-maslová chuť s chrumkavým skaramelizovaným povrchom a nadýchaným lístkujúcim vnútrom. A aby chutil ako v samom srdci Bretónska, používajú výlučne jedinečné a extra kvalitné normandské maslo Isigny a ešte kvalitnejšiu francúzsku múku. Určite mu neodoláte priamo v pekárni, ale rozhodne si nechajte zabaliť zopár kuňamánov na cestu a k tomu aj rímsku pizzu alebo pravú foccaciu a hladom pri objavovaní výjazdových zákutí určite neumriete, a ak, tak jedine od blaha.

Bez prekročenia štátnych hraníc, motajúc sa po našej D1, som toto leto už ochutnala pravé talianske gelato, pizzu a milovanú foccaciu, autentické bretónske pečivo, belgické hranolky a popritom objavovala vlastnú domovinu. Čo viac si priať? Snáď len jej dokončenie. Na záver si neodpustím jeden vtip: „Televízne noviny v roku 2263: Dnes dokončili posledné metre diaľnice D1 z Bratislavy do Košíc. Takmer 300-ročná stavba je vyše 100 rokov zaradená do kultúrneho dedičstva UNESCO. Odborníci predpovedajú, že diaľnica vydrží tisícky rokov najmä zásluhou toho, že autá už 50 rokov nejazdia po zemi.“ Baľme teda rupsaky a hor sa na D1!

Liptovské poklady

18.06.2020

Liptov je bezpochyby krásny región skrývajúci nebývalé bohatstvo úžasných zákutí i turisticky notoricky známych miest. Uplynulý víkend som mala príležitosť prizrieť sa tomuto bohatstvu zblízka a mám pocit, že som celkom podľahla jeho čaru. Okrem skvelých zážitkov v Liptovskom Jáne, kde môžete vyjsť na Svätojánsku rozhľadňu, navštíviť podzemie a vydražiť si čerstvo vyrazenú mincu v Mincovníčkove, okúpať sa v termálnom prameni Kaďa, nabrať si liečivú minerálku, poprechádzať sa v parku plnom miniatúr najznámejších slovenských unikátov, pripiť si borovičkou so sprievodcom na konci prehliadky Stanišovskej jaskyne, som zavítala aj do Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša, lebo s prázdnym žalúdkom sa takéto poklady objavujú ťažko. A čuduj sa svete, práve tam som objavila tie najväčšie liptovské poklady.

V Liptovskom Mikuláši by vás vaša honba za pokladom mala rozhodne doviesť do kaviarne Archcaffé, kde prirodzene robia dobrú kávu, ale pravý poklad sa ukrýva vo vitrínke s koláčmi od Martina Devečku. Jeho dezerty vzbudzujú pozornosť absolútne dokonalým a prepracovaným vzhľadom a ich chuť chytí za srdce úplne každého – od dieťaťa až po najnáročnejšieho gurmána. Jemnosť, ľahkosť, krémovosť i chrumkavosť v každom kúsku, poctivosť surovín a premyslené spojenie ich chutí – to robí jeho dezerty výnimočné a z hľadiska cukrárskych nárokov sú skrátka ojedinelým pokladom, za ktorým ja osobne pocestujem vždy, keď sa mi naskytne príležitosť. Mimochodom jeho karamelový veterník by sa podľa mňa mal stať súčasťou nášho štátneho pokladu a jednoznačne by si zaslúžil ochrannú známku podobne ako slovenská bryndza, skalický trdelník, žitavská paprika, zázrivský korbáčik, bratislavský rožok, či spišské párky. Veterník na Liptove jedine od Devečku!

V Archcaffé si môžete dať aj raňajky, avšak za raňajkových expertov považujem skôr machrov v Momente Liptov. Okrem fantastickej kávy Aurelica tu ponúkajú bohatý výber pre poriadne a poctivé raňajky s pečivom, ktoré sami pečú. Kváskový chlieb v klasických i nevídaných príchutiach (čierne uhlie, baza a jahoda, fialová mrkva...), ciabatta, focaccia, či absolútne dokonalá brioška sprevádzajú raňajkové dobroty pripravené zo surovín pochádzajúcich z lokálnych a overených zdrojov, ktoré si v  ich predajni môžete hneď aj kúpiť. Okrem toho tu máte možnosť zhrešiť hriešne dobrými koláčmi z obľúbenej mikulášskej cukrárskej dielne Kus torty, ktorú vedie talentovaná a nadšená cukrárka Petra Urbanová. Jej pavlovičky, vetroškovia, krémeškovia, tartaletky alebo čízkejky vám na 100% spríjemnia deň, či už si ich vychutnáte priamo v kaviarni Momentu so skvelou kávou (navyše zručne pripravenou talentovanými baristami a podávanou tou najmilšou obsluhou s akou som sa doteraz stretla) alebo zabalené v pohodlí svojho domova, či na pikniku, na ktorý zoženiete všetko potrebné práve na tomto mieste – a to v Momente:) Výborné syry, mäsové výrobky, paštéty, džemy, orieškové krémy, slané i sladké zdravé pamlsky, čerstvé ovocie i zeleninu - všetko v bio kvalite od lokálnych dodávateľov, prípadne tých najlepších slovenských a českých výrobcov ocenených najvyššími priečkami v národných i medzinárodných rebríčkoch kvality a chuti.

Na obed po túre alebo honosnú večeru zasa zájdite do Liptovského Hrádku, do reštaurácie Magdalény Zai v pôvodnom kaštieli premenenom na hotel Grandcastle. Známu klasiku tu vedia pripraviť s noblesou a vyladiť do gurmánskej topky. Sezónne menu meniace sa podľa dostupnosti a čerstvosti surovín ponúkne pre každého výborne nakombinované chute v štedrých porciách. Nechajte si ale miesto na ikonický dezert Magdalény Zai, ktorý neochutnáte nikde inde. A to, že stojí za to, mi môžete veriť, pretože ho stvoril už spomínaný, môj liptovský cukrársky hrdina, Martin Devečka.

Na Liptove som strávila tri dni a je neuveriteľné koľko cestovateľských i gurmánskych pokladov som za ten čas stihla objaviť na tak malom kúsočku. Už teraz sa teším, na čo narazím, keď budem pokračovať v objavovaní tohto krásneho regiónu často spájaného s naším národným hrdinom Jánošíkom. Ja som síce zatiaľ neobjavila jeho bájny poklad, ale jeho nástupcu áno. Nech žije Devešík! (Devečka alias Jánošík)

Gourmelling

07/02/2020 

Slovíčko "gourmelling" budete asi zbytočne hľadať v slovníkoch. Nedovolím si tvrdiť, že som ho vymyslela, ale faktom ostáva, že som naň zatiaľ nenarazila u žiadneho iného používateľa jazyka. Gourmellingom označujem gurmánske cestovanie (gourmand travelling), teda cestovanie za účelom získania gurmánskeho zážitku, pokiaľ možno pozitívneho. Rozlišujem dva druhy gourmellingu. Cestovanie s prioritne iným cieľom spojené s návštevou známeho gurmánskeho miesta a cestovanie uskutočnené vyslovene kvôli gurmánskemu zážitku. Tým prvým môže byť napríklad dovolenka, služobná cesta alebo lekárska kontrola vo vzdialenejšom kúte našej krajiny a popritom zaradíte do programu aj jedlo na určitom konkrétnom, vopred vyhliadnutom mieste. Tým druhým je napríklad ochota precestovať aj niekoľko desiatok či stoviek kilometrov,  len aby ste si dopriali obed alebo večeru na nejakom špeciálnom a výnimočnom gurmánskom mieste.

Gourmelling poskytuje príležitosť nielen dobre sa jesť a pritom spoznávať nové miesta, ale častokrát je spojený s takmer vedeckým overovaním si gurmánskych chýrov o dobrom jedle. Takáto činnosť vyžaduje prípravu a dobré plánovanie. Predovšetkým je potrebné byť v neustálom strehu, aby nám neunikla žiadna informácia o tom, čo sa kde "šustne" vo svete gastronómie. Zdrojom takýchto informácií sú v súčasnej modernej dobe najmä médiá - špecializované časopisy, televízne relácie venované cestovaniu a vareniu a samozrejme rôznorodé internetové stránky, fóra, blogy a podobne.  Ale ani metóda "jedna tetka povedala" nie je zlá. V každom prípade treba mať oči i uši na stopkách a každú zaujímavú informáciu si poznačiť do špeciálneho notesa. Tieto informácie si treba následne overiť a tu prichádza fáza cieleného vyhľadávania informácií o konkrétnom mieste a ich porovnávanie z čo možno najviac rôznych zdrojov. Ak sa takáto informácia ukáže byť pravdivá a zaujímavá, prichádza fáza plánovania cesty. Ako prvé sa vyhodnotí dostupnosť lokality a možnosti jej návštevy v rámci iných ciest. Ak je to lokalita mimo našich bežných a plánovaných trás, treba nájsť príležitosť, pri ktorej by sa oplatilo tam vycestovať. Niekedy z toho vznikne krásny výlet s rodinou alebo spoločná večera s priateľmi, veľmi vhod prídu narodeniny a meniny (nielen vaše vlastné) a rôzne sviatky typu Valentín či Deň detí alebo matiek, prípadne nejaké výnimočné dni, ako sú výročia či odovzdávanie vysvedčení. Verte či nie, dôvod sa vždy nájde:) Až na samý záver prichádza tá najdôležitejšia časť - samotná návšteva reštaurácie/kaviarne/cukrárne/bistra a dôsledná degustácia doplnená o fotodokumentáciu s následným hodnotením. 

Mojím posledným gurmellingovým zážitkom bola návšteva reštaurácie Magdalény Zai v hoteli "Grandcastle" v Liptovskom Hrádku. Skvelé recenzie, výborné odporúčania, lákavé fotky a zaujímavé menu. To treba overiť a najlepšie s niekým, s kým by ste radi strávili viac času, lebo cesta tam aj späť niečo trvá a to sa dá využiť na krásny rozhovor, na ktorý inokedy nie je dosť času. Cesta naplánovaná, spolujazdec a spolugurmán pripravený - nič nám nebránilo vyraziť (ani ten príšerný vietor a snehová metelica). V Liptovskom Hrádku na nás čakalo príjemné historické prostredie starodávneho hradu a kaštieľa, ktorý je opradený (ako to hrady zvyčajne robia) zaujímavými historickými faktami i legendami. Hrad bol postavený v 14. storočí a mal pôvodne slúžiť ako jedno zo strážnych miest slávnej cesty Via Magna, ktorá bola významným poštovým a dopravným spojením. Jedným z majiteľov hradu bola aj Magdaléna Zaiová (žila tu 23 rokov - najdlhšie zo všetkých majiteľov), o ktorej sa hovorí, že bola päťkrát vydatá, zakaždým nie dlhšie ako štyri roky, pričom všetci manželia vraj umreli prirodzenou smrťou. Hrad bol v 17. storočí dokonca miestom úschovy svätoštefanskej koruny. Po požiaroch, prírodných katastrofách a nešetrnom zaobchádzaní sa z hradu a priľahlého kaštieľa stala ruina a až do roku 2002, kedy sa súkromný majiteľ pustil do rozsiahlej rekonštrukcie, chátral. Vďaka citlivej a profesionálnej obnove sa hrad premenil na hotel, ktorého súčasťou je aj vychýrená reštaurácia, ktorej dobrú povesť sme sa teda rozhodli v rámci gourmellingu overiť.

Ako predjedlo sme vyskúšali, a zároveň vrelo odporúčame, parfait z husacej pečene doplnené o marhuľové chutney a kamilkovú granolu s lieskovými orechami, to všetko servírované s hriankami z viaczrnného chlebíka vlastnej výroby. Pri výbere hlavného chodu sme sa rozhodovali medzi kačacími prsiami a jelením chrbátom, nakoniec sme ochutnali obe jedlá a ani potom sme sa nevedeli rozhodnúť, ktoré z nich bolo lepšie, pretože obe boli výnimočné. Kačacie prsia boli servírované na zelerovom šukrute (zeler na spôsob kyslej kapusty) s nakladanou jarabinou a zemiakmi konfitovanými v kačacej masti. Mäsko jelenieho chrbátu bolo skvelo pripravené, podliate šípkovou omáčkou a doplnené o tvarohové knedličky. Myslím, že tu niekde vznikla moja láska k divine, o ktorej som dovtedy nemala ani potuchy. Čerešničkou na torte bolo v tomto prípade mango, ktoré tvorilo jadro "Jogurtovej sféry" - dezertu z jogurtovej peny v bielej čokoláde a pudingu z tonka fazúľ. Nesklamal ani klasický čokoládový fondán s vanilkovou zmrzlinou. Trošku nás mrzelo, že sme nemohli ochutnať ich preslávený dezert Magdalény Zai s pravým parížskym krémom, ale aspoň máme dôvod sa tam vrátiť. Obsluha bola príjemná, kuchár šikovný, príjemné prostredie, nevtieravá hudba a milá spoločnosť. Tento gourmellingový zážitok stál za to. A čo mám v hľadáčiku pre ďalší? Nuž, vyzerá to na Novú Dubnicu nad Váhom a Elite Restaurant, o ktorej idú samé dobré chýry... Treba už len nájsť dôvod a gourmellingový tím vyrazí za ďalším gurmánskym zážitkom:)

Jednou nohou v Bratislave, druhou v Paríži...

3.12.2019

Tak presne toto zažijete, keď prekročíte prah dverí na bratislavskom bistre St. Germain v Rajskej ulici. Za jeho dverami sa skutočne ponoríte do pravej parížskej atmosféry lokálnych bistier, ktoré vznikali v časoch Belle-Époque v štvrti St-Germain des Près a boli centrom intelektuálneho diania v povojnovom období, kedy v slávnych kaviarňach "Café de Flore" a "Les Deux Magots" sedávali Ernest Hemingway, Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoir, Serge Gainsbourg a doteraz sa tešia veľkej obľube najmä u turistov, ktorí si chcú uchmatnúť niečo z atmosféry ich zašlej slávy. Obľuba štvrte St.-Germain sa dnes síce vytratila z umelecko-intelektuálnych kruhov, ale jej šarm a nenapodobiteľného ducha nanovo objavili galeristi, dizajnéri a bytoví architekti. Kaviarne ustúpili tradičným bistrám a "brasseries", z ktorých je nepochybne najslávnejšia "Brasserie Lipp" alebo "La Coupole". V ich ponuke nechýba číro-číra klasika parížskej gastronómie - cibuľová polievka, dusené hovädzie, konfitované kačacie stehná, sendviče "croque monsieur", flambované palacinky a neprekonateľný dezert "crème brûlée". Milujem túto štvrť a to sa nepovažujem ani za umelca, ani za intelektuála a už vôbec nie za dizajnéra. St-Germain je však zároveň rajom gurmánov nielen kvôli vyššie menovaným gastronomickým "chrámom", ktorých návšteva je pre gurmána ako návšteva Mekky pre moslima - povinná:) Boulevard Saint-Germain, rue de Seine a rue de Buci sú skrátka miestom, kde vás chute a majstrovstvo kuchárov prenesú do raja.

Nemohla som preto odolať návšteve bratislavského bistra St. Germain, aby som sa na vlastné oči a chuťové bunky presvedčila, či si toto pomenovanie vybrali náhodou, alebo si ho plnou mierou zaslúžia. Interiér, nábytok vrátane všetkých doplnkov, podlahy a krásne dekadentného motta v slovenčine a francúzštine vás nenechá na pochybách, že inšpiráciu nemohli nájsť nikde inde ako v slávnej parížskej štvrti. Nevtieravá hudba v šansónovom duchu parížsku ilúziu už len dokonale podčiarkne. Ale to hlavné sa ukrýva v ich jedálnom lístku, pri ktorého čítaní moje francúzske srdiečko podskočilo od šťastia: quiche, mousse z kozieho syra, sendvič Croque Monsieur, tartiflette, kačacie rillettes, flambované palacinky a ... mandľové crème brûlée! Neodolala som a podobne ako Amélia z Montmartru z rovnomenného slávneho filmu som ťukla lyžičkou do karamelovej krustičky a spod sladkých karamelových čriepkov som vyberala absolútne dokonalý smotanový mandľový krém a bola to slasť nad slasti - úplne som zabudla, že nie som v Paríži a až zmätený výraz na tvári čašníčky mi pripomenul, že by sa jej zrejme bolo treba prihovárať v našom materinskom jazyku. 

Môžem skonštatovať, že bratislavské bistro St. Germain je hodné svojho mena a ani nemôže sídliť na lepšej adrese - Rajská ulica 7 je totiž adresa, kde rozmaznané chuťové poháriky majú do raja veľmi blízko.

Ako zahnať jesenný splín...

06.11.2019

Upršané a chladné jesenné dni bývajú pre mnohých z nás náročné - všade hrozia prechladnutia a vírusy, slnečného svitu a denného svetla rapídne ubúda, pochmúrna obloha nahráva pochmúrnym myšlienkam a telo by sa najradšej schúlilo pod perinu a v spánku prečkalo dážď a chlad až do jari ... Bola by to ale veľká škoda, pretože by ste prišli o praskajúci oheň v krbe, o upokojujúce bubnovanie kvapiek dažďa na okná a najmä o skvelé chute jesene, ktoré na jar už budú len hrejivou spomienkou... Tekvica, mrkva, husacinka, orechy, jablká, hrušky, gaštany, to všetko je tu a teraz v najlepšej kvalite a bolo by skutočne hriechom prespať to... Že v panelákovom byte po náročnom dni v práci nemáte ani krb a už vôbec nie pomyslenie na zdĺhavé varenie jesenných lahôdok? Našťastie si to všetko môžete dopriať vďaka nadšeným a talentovaným kuchárom, čašníkom a someliérom a ak sa k tomu pridruží neopakovateľná atmosféra starodávneho kaštieľa, váš náročný deň môže mať nečakane príjemný koniec. Jedným z takýchto miest je bezpochyby kaštieľ Kubínyi vo Vyšnom Kubíne a jeho reštaurácia "Amalia".

Reštaurácia ponúka každý týždeň starostlivo zostavené menu vychádzajúce zo zásady sezónnosti a lokálnosti a hoci na výber máte len pár jedál, bude ťažké si vybrať, pretože všetky by stáli za ochutnanie. Ako predjedlo odporúčam si vypýtať ich domáci chlieb s feniklom servírovaný na teplom kameni s neuveriteľne chrumkavou kôrkou, ku ktorému stačí už len mištička s domácim maslom a jesenná pochmúrnosť sa začne rýchlo vytrácať. Pre náročnejších a sofistikovanejších gurmánov ponúkajú zasa napríklad raviolu plnenú trhaným pečeným husacím mäsom, doplnenú kôprovým pyré so zemiakmi. Rovnako hlavné jedlo nadchne nadšencov jesenných chutí v netradičnom spojení s talianskou klasikou - gnocchi opečené na masle, obalené tekvicovým pyré, doplnené opečenými chrumkavými tekvicovými semiačkami, parmezánom a glazovanou sezónnou zeleninou. Dezert bude určite dokonalou sladkou bodkou jesenného večera, po ktorom vám to chladné jesenné počasie bude pripadať znesiteľné, ba priam romantické. Bude k tomu stačiť čokoládová tortička, ktorej základ tvorí čokoládovo-orechový korpus s bohatou vrstvou čokoládovej peny, v ktorej sa ukrýva jemné hruškové pyré, doplnená hruškovým čipsom alebo by ste možno uprednostnili mrkvový korpus s lieskovými orieškami a k nemu pyré z pečených jabĺk a mliečnu zmrzlinu?

Typické jesenné menu s talianskymi koreňmi výrazne poopraví negatívny obraz chladného a upršaného jesenného dňa, pretože spolu s charakteristickou jesennou chuťou prinesie vďaka spomienke na dovolenku v Taliansku aj kúsok leta a vaše telo vám bude vďačné za prísun kvalitného a zdraviu prospešného jedla, ktoré blahodárne zapôsobí aj na dušu. Veľkú zásluhu má na tom mladý, ale mimoriadne talentovaný šéfkuchár, ktorý varí srdcom a vaše srdce si získa nielen kuchárskym umením, ale aj svojím šarmom a milým úsmevom, keď sa príde osobne uistiť, či každému hosťovi chutilo to, čo pre neho pripravil. Starostlivá a ústretová obsluha je pripravená vyhovieť všetkým vašim požiadavkám, veciznalý someliér zasa poradí s výberom toho najlepšieho vína, ktoré sa hodí k vášmu výberu jedla, ale zároveň vyhovuje vašim osobným preferenciám. Celkový dobrý dojem umocňuje aj atmosféra historického priestoru, ktorý je citlivo doladený interiérovými doplnkami a originálnymi dobovými umeleckými dielami. No a nechýba ani spomínaný oheň v obrovskom historickom krbe, ktorého praskajúce plamene decentne rozptyľujú prítmie skorého jesenného večera a vytvárajú domácu pohodu. Jesenný splín si tu jednoducho na vás netrúfne...

Keď šéfkuchár pripraví z ničoho niečo, čo vám vezme dych...

11.10.2019

"Život nie je o počte nadýchnutí, ale o chvíľach, ktoré nám dych berú." povedal rakúsky básnik Richard von Schaukal. Ja nemôžem inak, len súhlasiť. Niekedy nám osud pridelí na Zemi príliš krátky čas, ale aj krátke životy sa dajú prežiť intenzívne a naplno a niekedy sa môže stať, že takýto život je napokon krajší a bohatší ako život človeka, ktorý ho môže prežívať na Zemi síce dlhšie, no tak akosi na prázdno.

V duchu tejto filozofie som sa i napriek všetkým mojim zdravotným obmedzeniam nedávno vybrala do jednej z top slovenských reštaurácií "Afrodita" v Čereňaňoch. Okrem gastronomického zážitku som si chcela overiť, či aj takáto prestížna reštaurácia vie byť priateľská k ľuďom s prísnymi diétnymi pravidlami. Mnohé reštaurácie totiž ponúkajú hotové a rokmi overené (a možno aj zastarané a zaprášené) menu a nie sú ochotné robiť akékoľvek úpravy v ňom - berte, čo  máme alebo nechajte tak. Preto som sa rozhodla podrobiť túto známu reštauráciu, ovenčenú mnohými prvenstvami, testu ústretovosti a ochoty spraviť pre svojich hostí, čo im na očiach vidia.

"Afrodita" je právom už niekoľko rokov špičkou slovenskej gastronomickej scény - kvalitné suroviny z domáceho chovu, kvalitné jedlo, kvalitné služby... Tá zdravá polovička našej výpravy išla preto na istotu a tá menej zdravá dúfala, že neodíde hladná. Obsluha nás nesklamala, perfekcionizmus šéfkuchára pri chode reštaurácie bol obdivuhodný, jedlo bez chybičky, no a originálny dezert bol už len tou povestnou čerešničkou na dokonalej torte. Presne podľa očakávaní na základe predchádzajúcich skúseností. Dnes som tu však bola po prvý krát s nekonečne dlhým zoznamom potravín, ktorým sa musím podľa lekárov vyhýbať a tak som pri výbere z menu položila čašníkovi snáď sto otázok a na všetky som dostala milú a kvalifikovanú odpoveď. Bol dokonale oboznámený nielen so zložením jednotlivých pokrmov, ale aj s alternatívnymi možnosťami ich prípravy. Dokonca mi sám navrhol, ako by sa dalo jedlo pripraviť čo najdiétnejšie a v súlade s mojimi požiadavkami. Keďže som stále zdôrazňovala nevyhnutnosť pripraviť jedlo pre mňa bez použitia cibule a cesnaku, ako malú pozornosť podniku mi nepriniesol ako všetkým ostatným hosťom tatarák z údeného lososa, ale krásny plátok šunky a tak som ani ja nebola ochudobnená o malú chuťovku na účet podniku.

Ako hlavné jedlo mi pripravili udusené šťavnaté kuracie prsia bez akýchkoľvek koreninových prípravkov a o to je pre mňa záhadnejšie, ako mohli chutiť tak skvele. K tomu hráškovo-zemiakové pyré a sparená zeleninka pripravená tak akurát - nie surová, ale stále chrumkavá. Pri výbere dezertu som potrápila samotného šéfkuchára. Z ich bežnej ponuky žiaľ mojim diétnym pravidlám nezodpovedala žiadna sladkosť ani slanosť a tak sa majiteľ rozhodol pripraviť niečo výlučne pre mňa - z pôvodnej hrušky macerovanej v ročníkovej pálenke so škoricou a citrónom ochuteným tvarohovým krémom, mi pripravil hrušku uvarenú v sladkom náleve ako kompótik (bez škorice a alkoholu samozrejme), ktorú z vnútra zbavil jadierok a pritom zachoval jej krásny tvar a položil ju do jemne osladeného krémového tvarohu ako do perinky. Už pohľad na tento dezert, vytvorený na želanie, ma nadchol a jeho chuť mi zobrala dych. Jednoduché a pritom perfektné. Darmo - "kdo umí, ten umí" a keď to navyše robí srdcom a s úsmevom, prináša vzácne potešenie i ostatným. "Afrodita" prešla testom na výbornú, bez straty jediného bodu:)

Čas, čo nám bol vymeraný, neovplyvníme, ale to, ako ho prežijeme, máme výlučne vo svojich rukách a preto odporúčam všetkým, aby aj napriek nepriaznivým okolnostiam našli každý deň svoj malý kúsok raja a blaženosti a vychutnali si ho do dna, do poslednej kvapky, hoci by to malo trvať len pár krátkych okamihov. A občas, keď vám osud prihrá do cesty zážitok, neváhajte, zabudnite na obmedzenia a prečo sa to nedá a vrhnite sa mu so zatajeným dychom v ústrety. Chvíle, ktoré pri tom zažijete, budú stáť určite za to a stanú sa trvalou spomienkou na krásne prežitý život.

Kde začať deň....

Liptov ponúka bezpochyby množstvo lákadiel tak pre turistov, ako aj gurmánov. Obe skupiny návštevníkov občas určite potrebujú vyriešiť otázku raňajok v meste. Patrím k nim  aj ja - hoci mi môj zdravotný stav nedovoľuje byť pravým gurmánom a ešte menej turistom, po raňajších odberoch nalačno potrebujem vyriešiť otázku raňajok mimo domu. Jednou z možností je zabaliť si vlastný proviant a tou dobrodružnejšou variantou je odvážny predpoklad, že každé mesto predsa túto potrebu dokáže uspokojiť. V Ružomberku máte šancu 50 na 50. Ak vynecháme klasiku v podobe nemocničného bufetu s ponukou vlašského šalátu, tresky, párok a obložených žemlí, ostanú nám v tomto meste dve zariadenia, ktoré raňajkové menu ponúkajú a to dokonca pred ôsmou hodinou ráno.

Ako prvé je v meste otvorené (už o 7:15) bistro na námestí A. Hlinku "Chez les moustiques" - "U komárov". Masívna vstupná brána skrýva priam romantickú terasu a ešte romantickejší interiér s príjemnou nerušivou hudbou a nenásilnou vôňou sviečok. Podmnanivá atmosféra vás pohltí a naladí na príjemné raňajky a vy sa s chuťou začítate do raňajkového menu. Vaše nadšenie stúpa, pretože majú v ponuke hrianky, croissanty, bagety, sendviče i exotické lavaše, ktoré si môžete nechať naplniť podľa priania šunkou, mozzarellou, čerstvou bazalkou alebo rukolou, pestom, parmezánom, ale i zdravším humusom a avokádom. Môžete si tiež vybrať z raňajkových jogurtov s ovsenými vločkami alebo granolou a ovocím alebo sa chvíľu rozhodovať medzi tromi raňajkovými kašami. Krivka nadšenia u mňa dosiahla top pri zhliadnutí ponuky na parížske raňajky, čo bola aj moja voľba, ale potom začala krivka nadšenia a entuziazmu pozvoľna klesať vzhľadom na pomalosť obsluhy a bistro s podmanivou atmosférou sa začalo meniť na ospalé mestečko s extra pomalým (hoci milým a sympatickým) čašníkom, ktorého nešikovnosť prerástla v katastrofu, keď pri príprave teplých nápojov porozlieval, čo sa dalo na miesta, kde sa to podľa mňa ani nedalo. No a klesanie krivky pokračovalo výrazne zrýchleným pohybom smerom nadol najmä po tom, keď sme sa konečne mohli hladní zahryznúť do "croissantov" - teda na grile zohriatych  polotovarov dopečených v predchádzajúci deň v obchodnom reťazci, ktorý má vraj  "kvalitu za super cenu". Plnená bageta z rovnakého zdroja a rovnakej "kvality" to nezachránila a bodku za gurmánskym sklamaním dalo jemne nakyslé sójové mlieko (očividne otvorené už niekoľko dní) v bezkofeínovom kapučíne. Ani upokojujúca atmosféra a úslužnosť pomalého čašníka nezabránili sklamaniu z pokazených neskorých raňajok, či skorého ľahkého obeda. 

V Ružomberku však máte po ruke záchranné koleso v podobe kaviarne "Déjà vu", do ktorej od "komárov" zbehnete len dolu kopcom. Otvára o 7:30 a tiež ponúka jednoduché raňajkové menu - croissant s maslom a džemom alebo nutelou alebo slané pečivo plnené šunkou a syrom. A k tomu samozrejme super taliansku kávu Bazaara a to aj v bezkofeínovej verzii, prípadne s rastlinným mliekom, ak vaše telo netoleruje laktózu. Po predchádzajúcej skúsenosti sme však už opatrnejší a kým zajasáme nad ponukou v menu, počkáme si radšej na to, čo nám prinesie na stôl neskutočne milá a vľúdna čašníčka. Tentokrát však naša krivka nadšenia začala stúpať do závratných výšok, petože tak lahodný, maslový, voňavý a chrumkavý croissant nenájdete tak ľahko ani v samotnom Paríži, káva, obzvlášť tá s kokosovou penou, vás pozdvihne do nebeských výšin a kvalita domáceho džemu už iba doladí dojem dokonalosti a pohody, ktorú vám navodí aj útulný a nevtieravý interiér kaviarne. Za pozornosť stojí aj nenápadný pultík so zákuskami od renomovaných cukrárov z blízkeho okolia, ktorí tu pravidelne dodávajú famózne dezerty. Ak máte šťastie a za sklom pultíku zbadáte dezert "craquelin", neváhajte ani chvíľu a nechajte si ho pribaliť na cestu. Okrem toho, že si užijete priam kráľovské raňajky, budete mať kráľovský aj zákusok po obede.

Na cestách po Liptove si však pre istotu do ruksaku pribaľte aj nejaké BeBe keksy Dobré ráno, ktoré vám vraj dodajú energiu na celé dopoludnie, kedy sa v Ružomberku budete márne snažiť nájsť ešte nejaké iné miesto, kde by ste prípadne mohli začať deň.... 

Luxus v pekárni

03.09.2019

Keby merateľnou jednotkou luxusu bol jeden luxus, megaluxusy by mohli vyjadrovať mieru luxusu, ktorý si môžete dovoliť v podobe luxusného auta alebo bytu, kiloluxusy by sa používali na adekvátny počet hviezdičiek hotelov a reštaurácií, množstvo základných luxusov by sa nepochybne hodilo pri šperkoch, luxusných kabelkách či topánkach, no a ja by som v rámci svojho učiteľského platu asi najčastejšie používala mililuxusy na vyjadrenie množstva bagiet a croissantov, ktoré si môžem dovoliť kúpiť v parížskej pekárni boulangerie. Veru tak, pre našinca "obyčajný" rožok z francúzskej pekárne nie je veľmi lacná záležitosť, hoci dovoliť si ju samozrejme môžete. Navyše, a to treba zdôrazniť, za euríčko, či dve dostanete prvotriedny luxusný tovar. Ak však k tomu pripočítate samotný fakt, že ste v Paríži a nejako ste sa tam museli dostať a tiež ste sa tam asi niekde aj ubytovali, mililuxusy sa okamžite premenia na kiloluxusy, ktoré si zasa až tak často dovoliť nemôžete.

Na moju veľkú radosť som však zistila, že pravé francúzske bagety a croissanty si môžem dopriať oveľa častejšie, ako som si doteraz myslela a nie je to vďaka enormnému nárastu obnosu na mojom účte. Pri všetkej skromnosti si ich však dopriať môžem minimálne tak často, ako sa konajú moje povinné pravidelné dvojmesačné kontroly u lekára v Bratislave. Tam som totiž objavila pravý poklad - skutočne nefalšovanú boulangerie, ktorá je súčasťou reštaurácie a kaviarne Chez Balzac. Croissanty, najmä tie mandľové, sú jednoducho úžasné, ale ani toto prídavné meno nevyjadruje dostatočne chuť a kvalitu ich bagiet, ktoré sú skrátka FANTASTIQUES! A to v pravom parížskom slova zmysle. Niet sa vlastne ani čo čudovať - tie najkvalitnejšie suroviny, akými bezpochybne múka z francúzskych šťastných mlynov je, a špičkové francúzsko-nemecké stroje sú zárukou, že dostanete luxusnú kvalitu. Ak sú vstupné náklady francúzske, inak tomu nemôže byť ani pri výstupných cenách výrobkov a preto ich treba merať mojou novou veličinou - v mililuxusoch. No verte mi, utratiť zopár euríčok za tie luxusné raňajky sa raz za čas vyplatí. Ak aj nebudete mať čas na pravé parížske raňajky na terase ich kaviarne, prinajmenšom si cestou okolo kúpte do ruky aspoň jednu zo spomínaných fantastických bagiet a urobte to presne tak, ako to robia Parížania - hneď po vyjdení z ich boulangerie si odlomia "crouton" - špičku bagety a vychutnajú si zvuk lámajúcej sa kôrky a chuť, ktorá ich prinúti pridať do kroku, aby si tento skvost mohli v pohodlí domova náležite a naplno vychutnať s niečím dobrým. Je to vlastne jediný príklad toho, keď Francúzi, pre ktorých je stolovanie takmer posvätným rituálom pri každom jedle, jedia na ulici a navyše pri chôdzi. 

A ja som sa opäť utvrdila v tom, že šťastie môže mať naozaj rôznu podobu. Trebárs aj podobu radosti z toho, že mi budú v Bratislave opäť brať krv:)

Na Orave dobre, na Orave zdravo...

23.10.2018

... spieva sa v známej ľudovej pesničke a ja môžem s hrdosťou Oravčanky konštatovať, že po dlhej dobe je to opäť pravda. Orava je krásny región, ktorý inšpiroval celú plejádu spisovateľov, básnikov, maliarov i hudobníkov - skrátka umelecké duše, ktoré citlivo vnímali krásu prírody, duše ľudí tvrdo pracujúcich na malých políčkach a rázovitosť ich života. Minulé storočie však s modernizáciou vymazalo čaro tradície a premenilo tento región na zabudnutý a pomaly sa rozvíjajúci kút Slovenska, len horko-ťažko dobiehajúci zvyšok sveta a čo šikovnejší ľudia, to brali nohy na plecia hľadať uplatnenie svojho talentu častokrát ďaleko za krásnymi oravskými horami. Posledné desaťročie našťastie prináša nový vietor aj do oravských kotlín, kde ľudia znovu objavujú čarovné zákutia ticha, hríbov a dychberúcich výhľadov na prírodu, ktorá sa stáva vzácnosťou najvyššej ceny v urbanisticky znečistenom svete. Ak k zážitku, ktorý vám pripraví matka príroda bezplatne a v ktoromkoľvek ročnom období, pridáte aj zážitok gurmánsky, tak môžete návrat ku koreňom a tradícii povýšiť na zážitok so šľachtickým rodokmeňom. 

Skvelým príkladom je renovácia kaštieľa Kubínyi vo Vyšnom Kubíne, ktorej súčasťou je aj vybudovanie a poskytovanie kvalitných služieb v podobe štýlového ubytovania a reštaurácie. Tradícia a minulosť na vás dýcha na každom kroku a predsa je oblečená do moderného kabáta, takže spĺňa aj tie najvyššie nároky dnešného človeka zhýčkaného komfortom. Reštaurácia sa nachádza v krásnom prostredí, ktoré vytvára inšpiratívny priestor, kde cez presklenú stenu hľadíte na Vyšnokubínske skalky a majestátny Choč, presne tak, ako kedysi Hviezdoslav, ktorý sa tu narodil. Aj na jedálnom lístku nájdete tradičné suroviny pripravené moderným spôsobom a spojené do nových chutí. Na výber máte síce len pár jedál, ale tie sú pripravené precízne a prekvapia chuťovými kombináciami. Spojenie lososa a ginu, bravčovej teriny s pistáciami a čatní ako predjedlo, či húb a gaštanov s krémovým rizotom a parmezánom ako hlavné jedlo alebo crème brûlée či Pavlova ako dezert dáva tušiť, že šéfkuchár bol na skusoch v zahraniční. Avšak bochník domáceho chleba a našľahané maslo na úvod ma presvedčili, že svoje zahraničné skúsenosti dokáže pretaviť do moderného jedla s úctou k lokálnym tradíciám a surovinám. Dôkazom sú jedlá zakladajúce sa na bravčovom bôčiku, kačke a vyšnokubínskych pstruhoch, obohatené o netradičné prílohy ako je bulgur alebo quinoa, pripravené s tradičnými jablkami, chrenom, cviklou, tekvicou či cmarom. Obavy z bláznivých chuťových kombinácií vystriedal vnútorný pokoj a pohoda už pri prvom súste. Dokonalú harmóniu moderného a tradičného, sezónneho a lokálneho, umocní aj prístup obsluhy a kvalitná vínna karta. Dezert bol už len krásnym zakončením večera, ktorý síce v tme schoval krásu prírody, na ktorú sú Oravci takí hrdí, ale ponechal krásu v duši, ktorá nabádala k umeleckým prejavom. Hviezdoslav by dozaista napísal pár ťažko zapamäteľných veršov, Janko Matuška by možno prepracoval slová národnej hymny, Kukučín by určite napísal aspoň krátku poviedku a Mária Medvecká by mala pred očami predlohu na nový obraz... Ja som sa uspokojila s vedomím, že sa tu určite musím vrátiť a zistiť, ako budú chutiť iné ročné obdobia v lone oravskej prírody a kolíske národom velebených umelcov.

"Jen pro ten dnešní den..."

30.09.2018

... spieva Oldřich Nový v známej českej komédii z roku 1939 "Kristián". Mám rada nostalgiu čiernobielych filmov s Adinou Mandlovou a Oldřichom Novým, Lídou Bárovou a Hugo Haasom, v ktorých sa elegantní páni s dokonale uhladeným účesom a gavalierskym správaním (Ruku líbám milostivá) dvoria upraveným dámam v dokonale padnúcich kostýmikoch, mierne zvlnenými vlasmi a jemnými spôsobmi. Noblesa prvej republiky na vás dýchne z filmov pre pamätníkov, dobových fotografií alebo rozprávania prastarých rodičov, ale určite aj vtedy, ak siahnete po prvorepublikových kuchárskych knihách a pripravíte si podľa nich tradičné česko-moravsko-sliezke recepty, vytiahnete obrus a servis po babičke, slávnostne prestriete stôl, spôsobne k nemu zasadnete a možno aj oprášite starý gramofón, z ktorého môže znieť spomínaná kultová pieseň.  

S blížiacim sa stým výročím založenia prvej československej republiky som sa aj ja s rodinou rozhodla naladiť na českú nostalgickú vlnu a pripravili sme si malé prvorepublikové hodovanie (aj so servisom po babičke). Na stole prestretom podľa Masarykovej kuchyne nechýbali valašské frgále, moravské koláče a české buchty, pražská šunka s "houskami" a teplou kávou na raňajky, pečená kačka, moravský vrabec, kapusta a knedľa, hubový kuba a bramboráky na obed a pomyselnou "tečkou" boli dnes už takmer zabudnuté rakvičky so šľahačkou.

Starosvetské koláče bohato plnené "povidly", orechami, makom a tvarohom a štedro posypané sladkou maslovou posýpkou alebo cukrom - to je to pravé pečivo na raňajky v štýle prvorepublikovej kuchyne. Dodajú vám energiu na to, aby ste zvládli prípravu obeda o niekoľkých chodoch, kde tým hlavným je pečené mäsko, najlepšie v nejakej vtáčej podobe. Buď to bude priamo kačka alebo hus, ale pre milovníkov bravčovinky sú tu "moravské vrabce" (vták ako vták). Tradičnou prílohou je dusená kapusta a neodmysliteľná knedľa, avšak "bramboráky" (zemiakové placky) a slaný hubový koláč potešia ako malé predjedlo alebo slaná bodka. Bez digestívu a kávy s dezertom by prvoreblikovému obedu stále niečo chýbalo, a tou najlepšou voľbou pre nostalgický dezert sú krehké koláčiky zo žĺtkového cesta známe ako rakvičky kvôli ich tvaru a dutému vnútru, kde si namiesto mŕtveho tela dajte radšej kopec šľahačky.

Takto bohato prestretý stôl však nebol samozrejmosťou v ťažkých povojnových časoch prvej republiky, naopak gazdinky museli veľmi starostlivo zvažovať koľko a čoho primiešajú do receptu, aby im suroviny vystačili na celý týždeň a možno práve preto tieto "z núdze cnosť" získali takú obľubu u ľudí a stali sa základom tradičnej českej a moravskej kuchyne. A tak možno "jen pro ten dnešní den" môžete aj vy oprášiť staré recepty a riad a preniesť sa do doby, kedy páni boli zdvorilí elegáni a chic dámy sa radi nechali balamutiť krásnymi rečami, hoci vedeli svoje:) Prvá republika slávi storočnicu a to je už dosť dobrý dôvod na dobrý obed...

Francúzsko v Bratislave

15.09.2018

Pri nedávnej návšteve Bratislavy som sa akoby zázrakom ocitla uprostred Paríža, v tej najokúzľujúcejšej reštaurácii, akú si len viete predstaviť. Parížska noblesa, francúzska rafinovanosť a šarm, to všetko nájdete v bratislavskej reštaurácii "Chez Balzac", kde čas plynie tak typicky po francúzsky - pomaly a vy môžete plnými dúškami vychutnávať gurmánske slasti, ktoré vám tu naservírujú.

Reštaurácia je zatiaľ otvorená len čiastočne - ponúka priestory na rôzne eventy a malú kaviareň na terase pod stromami. V blízkej budúcnosti otvorí vlastnú pekáreň a nakoniec aj kuchyňu, v ktorej sa budú pripravovať vyberané jedlá. Zatiaľ môžete ochutnať niekoľko šalátov pripravených z kvalitných surovín, syry alebo fantastický raclette pripravovaný nad sviečkami, zapíjať to skvelým šampanským alebo francúzskym vínom podľa vlastného výberu alebo na odporúčanie pána majiteľa, ktorý je zosobnením nadšenca milujúceho francúzsku kultúru a gastronómiu, frankofila a zároveň hrdého Slováka. Jeho záujem o hostí vychádza z precíznosti a etikety, ale zároveň je prejavom skutočného nadšenia pre to, čo robí. Sám nás s hrdosťou previedol rodiacou sa reštauráciou, dychvyrážajúcou sálou Versailles, kde je všetko premyslené do najmenšieho detailu tak, aby noblesa, prepych a výnimočnosť miesta podčiarkli gurmánsky zážitok. Perfekcionizmus sa prejavuje aj v obsluhe - zdvorilosť, ochota, úprimnosť a milé slovo sympatického čašníka s bohatými skúsenosťami zo zahraničia premenia jedlo na zážitok, ktorý vám dlho ostane v pamäti.  Ak sa k tomu ešte pridá servírovanie 12-mesiacov zrejúceho syra Comté holandskou mačetou, pamäťová stopa bude nezmazateľná. Rozhodne tu neplánujte návštevu, ak máte málo času alebo dôležité pracovné povinnosti, pretože po prvé - na čas tu jednoducho vďaka silným zmyslovým zážitkom zabudnete a po druhé sa vám nebude chcieť odísť a budete musieť odolávať pokušeniu zrušiť alebo aspoň odložiť  na neurčito všetky pracovné úlohy. Ak však hľadáte miesto, kde sa budete môcť dotknúť luxusu, kde budete vítaní s otvorenou náručou a distingvovane obsluhovaní a kde samozrejme potešíte svoje chuťové poháriky tým najlepším, čo Francúzsko môže ponúknuť, potom vás určite čakajú u Balzaca.

Už sa neviem dočkať otvorenia ich pekárne, pretože v rovnaký deň ráno som zažila aj márnu naháňačku za croissantami, ktoré naozaj zbožňujem a preto som chcela využiť príležitosť a ochutnať tie naozaj francúzske z bratislavskej pekárne a cukrárne "Le Miam", známou nielen svojimi croissantami, ale aj úžasnými a delikátnymi francúzskymi zákuskami. Žiaľ, pol hodinu po otvorení mali v ponuke len pár zvyšných koláčikov z predchádzajúceho dňa, ale ani jeden croissant, na ktoré by som musela čakať ďalšiu hodinu a pol. Tá predstava sa môjmu žalúdku nepozdávala, keďže už od včasného rána musel byť na lačno kvôli odberom krvi a už bol najvyšší čas dopriať mu zaslúženú dávku múky a masla ako odmenu za stratenú krv. Našťastie sa v blízkosti nachádzala kaviareň, o ktorej sa na sociálnych sieťach šíria samé dobré chýry a vraj je zdrojom tých najlepších teplých croissantov v Bratislave. Reč je o "Vespa caffetteria" na rohu Moskovskej a Záhradníckej v širšom centre Bratislavy, v ktorej sa o stolík možno budete musieť pobiť, lebo je tam stále plno a rušno. Skvelé je, že si môžete uchmatnúť stolík aj na chodníku a pozorovať budúcich medikov, ako idú na prednášky do budovy lekárskej fakulty oproti a vy si pritom budete vychutnávať skutočne výnimočne dobrú kávu a pri troške šťastia aj onen oslavovaný teplý croissant. O pol deviatej ráno už totiž nemali ani jeden. Nám sa ešte po jednom ušlo a na rozdiel od kávy, jeho chuť mi dych nevyrazila, ale ani neurazila. Bol teplý, chrumkavý, trošku málo sladký a mal len jemne maslovú chuť, ktorú prebíjala neurčitá pachuť. Ale hlad a šunka a syr vo vnútri zahladili tieto drobné nedostatky a tak predstava francúzskych raňajok pri maličkom stolíku na úzkom chodníku tejto kaviarne nebola len zdaním, ale celkom príjemnou skutočnosťou. V každom prípade budem netrpezlivo čakať na Balzacovu pekáreň a príležitosť opäť zažiť Francúzsko v Bratislave.

Čáry-máry ... (v)oilà

Čáry-máry v Martine

03.06.2018

Nedávno som sa presvedčila, že kúzla sa nevyskytujú len v knihách o Harry Poterovi alebo na kúzelníckych vystúpeniach v cirkuse, ale môžeme sa s nimi stretnúť aj na potulkách po slovenských mestách. Prvé čáry-máry som zažila v Martine, v kaviarni a reštaurácii s rovnakým menom. Už na prvý pohľad sa líši svojím industriálnym a predsa útulným interiérom, na ktorého dizajne si dali skutočne záležať a premysleli ho do najmenších a veľmi vtipných detailov. Osloví najmä mladšiu generáciu svetobežníkov, ktorá tvorí najpočetnejšiu klientelu. Stretnúť tu môžete študentov pracujúcich na notebookoch, ktorí tu píšu seminárne práce, energiou nabitých mladých mužov, ktorí sa tu stretávajú pred alebo po práci, odhodlaných podnikateľov, ktorí si tu dávajú pracovné stretnutia s obchodnými partnermi, alebo len náhodných okoloidúcich, ktorých zaujmú netradičné drevené hojdačky na terase tejto kaviarne a zmes rôznych svetových jazykov, ktorá tu zaznieva z úst spokojných klientov. Okrem skvelej kávy zo žilinskej pražiarne Verticcio spokojnosť vyvoláva chuťový zážitok z naozaj bohatej ponuky raňajok, ale aj skvelých dezertov, z ktorých vybrať si je vskutku ťažké, pretože ich výber je obrovský a pri ich príprave zrejme siahli po mágii najvyššej kategórie. Jednoznačne musíte okoštovať medovo-karamelovú tortu a dokonalú Parížsku tortu, ktorej jeden kúsok vám stačiť určite nebude. Ovocné, čokoládové, kysnuté - všetky absolútne lákavé a 100% domáce. Rozhodovanie vám uľahčí príjemná obsluha, ktorá vám odporučí ten najvhodnejší dezert k nápoju, ktorý ste si vybrali, ale aj k preferenciám vašich chuťových buniek. Susediaca reštaurácia zaujme najmä odvážnejších klientov, pretože ponúka netradičné menu kombinujúce rôzne chute, ktoré akoby povyťahovali náhodne z kúzelného klobúka, okúzli vás však najmä lahodná vôňa a originálne servírovanie. 

Akýsi hókus-pókus funguje aj v Trenčíne, pretože ma unavené nohy priviedli bez akejkoľvek navigácie priamo na miesto, kde sa im dostalo odpočinku a pritom ma preniesli do Talianska vďaka remeselnej zmrzline a pravým semifredo dezertom v kaviarni a zmrzlinárni Oilà. Okrem toho, že zmrzlina skutočne chutí ako tá talianska, naberajú vám ju vždy čistou naberačkou, takže nemusíte ochutnať všetky druhy zmrzliny, ktorú si tam dali zákazníci pred vami, ako sa to bohužiaľ stáva v iných slovenských stánkoch so zmrzlinou. Ak vás neosloví ponuka mrazených dezertov v tradičných talianskych príchutiach, určite neodoláte domácim ovocným nanukom. Hoci ponúkajú aj taliansku kávu, odporúčam sa radšej v Trenčíne, ktorý akoby sa stal novým slovenským hlavným mestom kávičkárov, vybrať do niektorej z desiatok kaviarní a pražiarní, na ktoré narazíte nech sa vydáte ktorýmkoľvek smerom. Aj tu budete počuť zmes rôznych jazykov, ktoré tu prichádzajú spolu s desiatkami turistov, vyberajte však podľa intuície, vône, či originálneho názvu (ako napríklad Ogodo), alebo nechajte svoje nohy, nech vás zanesú tam, kde im bude najlepšie. Mimochodom, chcelo by nejaké zaklínadlo alebo čarovný plášť, pomocou ktorých by som sa na miesta, kde mi chutí, dostala kedykoľvek a bez veľkého chodenia... 

Spiaca Ruženka

Interiér burgerbaru "Na blbom mieste"

21.05.2018

Presne tento prívlastok najlepšie vystihuje atmosféru v meste Ružomberok po šiestej hodine večer. S Ruženkou má spoločné nielen ruže v mene, ale aj všetky znaky dlhého storočného spánku. Po šiestej hodine večernej na uliciach nestretnete ani živáčika (aby som ostala v rozprávkovej tematike), iba kde tu jemne zúfalého cezpoľného návštevníka, ktorý by sa rád po túre v neďalekom Vlkolínci alebo Malinom Brde osviežil a vystrel svoje unavené hnáty. V rozprávkach sa často opakuje symbolika čísla tri a to je presne číslo, ktoré vystihuje počet našich pokusov o nájdenie otvoreného rýchleho občerstvenia po 18:00 počas pracovného dňa. Do tretice sme našli otvorený burgerbar so zaujímavým, ale naozaj výstižným názvom "Na blbom mieste". Hoci na blbo zašitom mieste, ale aspoň otvorený aj večer, navyše so zaujímavou a fakt bohatou ponukou burgrov (aj pre vegetariánov a náročných) a naozaj skvelými hranolkami obalenými v kajenskom korení. Na Ruženku si však spomeniete aj tu a to vďaka na fastfood netradične ladenému, kvetmi obsypanému interiéru. Našťastie časníci neboli zaspatí, ale milí a ochotní, hoci oproti počtu návštevníkov hrali výraznú prevahu.

Apropo - hranolky. Ak by ste prišli do Ružomberku pred inkriminovanou hodinou, môžete si v "Homefries" na Mostovej ulici pochutnať na domácich hranolkách, ktoré robia na mieste z čerstvých a starostlivo vyberaných odrôd zemiakov. Pražené na dvakrát, štedré porcie, milá obsluha, netradičné pútače v podobe výrazných červených sudov na ulici - to všetko vyzerá ako atribúty úspešného biznisu, avšak počas obeda, kedy sme tam zavítali, pôsobil nedostatok hostí uspávajúco nielen na nás, ale i na zamestnancov, ktorí nemali do čoho pichnúť. Je teda aj pochopiteľné, že zatvárajú tak skoro a cez víkend radšej neotvárajú vôbec. 

Na prebratie by bodla možno káva a nemusíte ísť ani ďaleko. Hneď vedľa máte slávnu čokoládovňu a kaviareň "Choco Passé", hoci ich cappuccino vám rozhodne preberajúci kofeínový efekt nezabezpečí. Práve naopak - dostanete veľkú šálku teplého mlieka (ideálne pred spánkom) s jemnulinkou príchuťou inak dobrej talianskej kávy Bazzara, navyše niektoré čašníčky vytvárajú dojem, že si toto uspávacie cappuccino dopriali hneď dvakrát. Rozhodne tu však majú niečo, čo vás postaví na nohy a nabije energiou - dokonalú kubánsku a gaštanovú tortu, ručne robené pralinky z pravej belgickej čokolády a ako životabudič odporúčam novinku - orechové hrudky. Toľko orechov v tak jemnej čokoláde vás nenechá zaspať, hoci oči budete mať od slasti zatvorené ako spomínaná Ruženka. Avšak pozor, v nedeľu zatvárajú už o 17:00!

Podobne ako v tej rozprávke, keď tu niekedy večer zavíta princ v podobe zaujímavého filmu, koncertu, či iného kultúrneho alebo športového podujatia, mesto sa zo spánku preberie, avšak lokály ostávajú, na pár výnimiek, zatvorené.... Pšššt, potichu, aby sme ich nezobudili a nenarušili tento nezvyčajný urbanistický pokoj:)

Trnavská všehochuť

13.05.2018

O Trnave sa hovorí, že je to, vďaka veľkému počtu kostolov a chrámov, slovenský Rím. Paralelu s večným mestom však nájdeme aj v počte kaviarní a pizzérií, ale najmä v podobnosti miestnych s obyvateľmi Ríma - hluční, ukričaní, sebavedomí, nevrlí a jemne agresívni. Návšteva Trnavy mi pripomenula príhodu v Ríme, keď nás z jednej reštaurácie vyhodila ukričaná majiteľka len preto, lebo sme si všetci neobjednali kompletné trojchodové menu. V Trnave nás síce nikto odnikiaľ nevyhodil, hoci pani predavačka v pekárstve Istria s pravým chorvátskym pečivom mala k tomu naozaj blízko, ale pocit hluku a trmy-vrmy bol porovnateľný s tým z Ríma. Takáto pravá rímska hlučná atmosféra na vás rozhodne čaká v legendárnej kaviarni Thalmeiner na Trojičnom námestí, ktorá v posledných rokoch prešla zmenou majiteľa a moderným faceliftom týkajúceho sa ponuky všetkého, čo je teraz "in" - brunchu, avokádových a lososových sendičov, cheesecakov a domácich limonád. Paradoxne hluk a zhon v tejto kaviarni nemá na svedomí niekoľko desiatok hostí, ale samotní čašníci, ktorí trieskajú tácničkami, šálkami, nádobami a lyžičkami nielen o pult, kde pripravujú objednávky, ale aj o stoly hostí a pritom vám zásadne postavia pred nos to, čo si objednal váš sused bez toho, aby sa slušne spýtali, komu čo patrí. Následná výmena šálok, tanierikov a pohárikov nie je, vzhľadom na maličké stolíky, veľmi jednoduchá, ale aspoň máte možnosť pričuchnúť k výberu vašich spolustolovníkov. To sme sa už chvalabohu prehupli do tej príjemnejšej časti našej návštevy tejto kaviarne, kedy sme mali možnosť konzumovať naozaj skvelé koláče, trošku nezvyčajné sendviče a piť veľmi silnú kávu, ktorá bude chutiť len milovníkom výrazne kyslej kávy. Avšak dostať na stôl to, čo si chcete objednať, nie je v tejto kaviarni také jednoduché, ako by človek predpokladal. Čašník, ktorý akoby mal vrtuľu v zadku, s vami pri objednávaní komunikuje tak rýchlo, že máte pocit, akoby vás ani nepustil k slovu a objednal niečo sám a to všetko tak bleskovo, že máte pritom dojem, akoby ani nebol pri stole a vám sa to len zdalo. Zneistení, či ste mu stihli nadiktovať, všetko, čo ste chceli a tak ako ste chceli, napäto čakáte na to, čo vám prinesie na stôl. Teda lepšie povedané tresne na stôl, alebo dokonca iba strčí do ruky. Nie je preto prekvapujúce, že sa mi v ruke ocitol tanierik s niečím, čo som nechcela a navyše sa mi po tom pomedzi pažítku prechádzala muška z jednej strany na druhú. Chvíľku trvalo, kým sme opäť zaujali pozornosť čašníka a zjednali nápravu, pričom sme sledovali, ako sa ostatní čašníci snažia vybaviť tú spústu objednávok prichádzajúcich z každej strany, zatiaľ čo vaša dávno pripravená káva márne čaká, kým ju niekto odnesie k vášmu stolu.

Trošku v strese a o pekných pár eur ľahší sme sa vybrali do trnavských uličiek nadýchať sa histórie a v tieni starých budov újsť pred horúčavou a hlukom. Čo čert nechcel, narazili sme na 6. ročník mestského trhu známeho ako Trnavský rýnek. Hluk a trma-vrma ako vyšitá, násobená bláznivým prelínaním sa vôní zo stoviek stánkov s tradičnými i úplne netradičnými dobrotami. Párance, šparheltové dolky, pastrami, bezlepkové, špaldové i veggie burgre, buritos, japonské špeciality, domáce paštéty, džemy, limonády, káva, levanduľa a všade, všade dlhé rady. V niektorých však stálo za to stáť, napríklad pred stánkom Lulus, ktorý mal takmer vypredané už na obed, ponúkajúcim miniverzie tartaletiek, makroniek a cheesecakov tak krásne ozdobených, že človeku bolo ľúto ich zjesť a pred stánkom Trhance ako párance, ktorý obliehali celé rodiny celé hodiny.

Horúčava a hluk nás však primäli poobzerať sa po inom mieste, ktoré je v Trnave tiež legendárne - kaviarni Synagóga, ktorej názov plne vystihuje priestor, kde ju nájdete - v bývalej synagóge. Netradičné priestory skutočne vytvárajú zónu pokoja a príjemného chladu v letných horúčavách, avšak rovnako pokojná, chladná a pomalá je aj obsluha. Musíte byť dosť vynaliezaví, aby ste upútali jej pozornosť a dostatočne trpezliví, aby ste v kľude počkali na svoju objednávku. Ak sa však nikde neponáhľate, vychutnajte si (čakajúc na obsluhu) inšpiratívny interiér čias dávno minulých a ak budete mať ešte viac času a počkáte aj na vybavenie objednávky, tak aj výbornú kávu a lákavo vyzerajúce koláčiky.

 Trnava nepochybne skrýva množstvo krásnych zákutí, kde si môžete oddýchnuť a určite tu žijú aj milí a láskaví ľudia, ale zrejme musíte preč od hlučného davu, dlhých radov a Tripadvisorom odporúčaných lokálov a trochu blúdiac objaviť niečo nerímske, bokom v nenápadnej uličke. Možno natrafíte aj na môj tajný poklad, ktorý som v Trnave objavila - cukráreň pána Manfreda Hublera, ktorý sa cukrárčine učil priamo vo Viedni a musím povedať, že bol zrejme skvelým študentom. Nech si v malej nenápadnej cukrárničke vyberiete niečo z viedenskej klasiky, akou je Sacherova torta (absolútne šťavnatá a krásne čokoládová) alebo karamelový kardinál (dokonalý do poslednej omrvinky) alebo z maďarského zlatého cukrárenského fondu, napríklad krémeš (s tak nadýchanou šľahačkou a tak vanilkovým krémom, že nebudete chcieť už nikdy iný), či Dobošovu kocku (s mäkulinkým piškótom a jemným kakaovým krémom), verte mi, budete sa vznášať na obláčiku spomienok na tie najdokonalejšie zákusky, aké ste kedy ochutnali. Navyše cez presklenú stenu môžete pozorovať ich prípravu, presne ako v slávnej viedeňskej cukrárni Demel a určite zabudnete na trnavsko-rímsku trmu-vrmu o pár ulíc ďalej. Slovenský Rím má určite čo ponúknuť každému, ale podobne ako jeho taliansky menovec, to najkrajšie zrejme odhalí len vyvoleným....

Guilty pleasure

Pútač hotela Park v Dolnom Kubíne

08.05.2018

Guilty pleasure v doslovnom preklade znamená "potešenie s pocitom viny" a označuje sa ním zážitok alebo skúsenosť, ktoré vám prinášajú pocit veľkého blaha, ale nie sú zadarmo. Buď zaplatíte za ne veľa, veľa peniažkov alebo vás stoja hodiny a hodiny cvičenia, aby ste spálili prijaté kalórie. V každom prípade ide o niečo výnimočné, čo si nemôžete dopriať každý deň, ale keď už ten deň nastane, ste pripravení užiť si toto potešenie plnými dúškami, aby ste umlčali výčitky svedomia i pocit viny. Z času na čas padne každému vhod byť chvíľu hýčkaný a nemyslieť na finančné, ani zdravotné prekážky a jednoducho si užiť život, o akom možno tajne snívame, ale nežijeme. Takýto výnimočný deň je preto potrebné starostlivo naplánovať, aby vám nič nebránilo v prežití jeho výnimočnosti a jedinečnosti. Pre výnimočné chvíle luxusu a fyzickej i psychickej pohody je vhodné poobzerať sa po (v súčasnosti tak obľúbenom) "wellness". Tento anglický výraz sa používa pre opísanie pocitu, kedy sa cítite well - dobre. Mnohé hotely a penzióny ho majú v povinnej výbave, ale ako to už na Slovensku býva, treba byť ostražitý a nenaletieť marketingovému ťahu lákania návštevníkov. Pravý wellness zažijete napríklad na Zochovej chate pri Modre. Keď sa vám podarí uskrbliť nejaké peniažky (budete ich potrebovať naozaj dosť) a budete si chcieť luxusne oddýchnuť, toto je určite vhodné miesto. Wellness ponúka bazén, vírivku, sauny, masáže, záhradu s oddychovými zónami, kde budete len vy a príroda upravená tak, aby vás nerušil ani hmyz, ani vietor, ani hluk a k tomu nápoje, ktoré vám prinesú až k vášmu lehátku. Celkom určite si užijete chvíle výnimočnosti aj pri plávaní alebo v bublinkách vírivky, keď na vás cez presklenú stenu pozerajú závistlivé pohľady úbožiakov, ktorých zavreli do síce luxusného, ale zároveň školiaceho alebo pracovného salónika na poschodí a wellness ich čaká v lepšom prípade až neskoro večer, prípadne na krátku chvíľu na záver ich školiaceho alebo pracovného pobytu. Po exkluzívnej starostlivosti o vašu vonkajšiu telesnú schránku si užite i hýčkanie vašej tráviacej sústavy v hotelovej reštaurácii. Jej luxusný interiér a zástup pripravených čašníkov sú predzvesťou, že jedlo, ktoré tu ponúkajú bude tiež z kategórie výnimočných. Zaujímavo zostavené menu je doplnené o sezónnu ponuku, teraz na jar postavené na špargli a rebarbore. Porcie sú štedré, chuťovo vyvážené a ich profesionálna príprava a servírovanie bezpochyby navodí pocit blaha prevyšujúci výčitky, ktoré sa dostavia, keď vám prinesú účet. Musím uznať, že tu vedia, čo znamená "wellness" a robia všetko preto, aby ste ho skutočne zažili v tom najluxusnejšom balení.

Na druhej strane existujú na Slovensku miesta, ktoré vám sľubujú "wellness", ale nevedno prečo ponúkajú "wellmess" (poznámka - mess znamená v angličtine neporiadok a v určitých slovenských hoteloch bordel a to naozaj dobrý). V takom prípade sa z vašeho hriešneho potešenia stratí potešenie a ostane len pocit viny znásobený silnými výčitkami kvôli vyhodeným peniazom. Presne takto som sa cítila vo "wellnesse" hotela Park v Dolnom Kubíne. Sauna, bazén a vírivka sú samozrejme v ponuke, ale v nich aj ukričané a špliechajúce deti, ktoré si ponad vás prehadzujú loptu, pod oknami na terase fajčia náhodní hostia letnej záhrady, v ktorej kričia ďalšie deti. Útek do sauny nič nevyrieši, lebo tam nájdete pripitých a adekvátne hlučných chlapov, ktorí sa neprimerane potia a preto sa pravidelne chladia v už spomínanom bazéne, okolo ktorého pľujú do odtoku. Malé svetielko nádeje vám však stále svieti pri pomyslení na aspoň malý dezert v hotelovej kaviarni alebo reštaurácii, ktoré vám však zhasne okamžite po prinesení vami vybratého "jablkového tartetatin". Niekoľko dní staré zohriate lístkové cesto, na ktorom sú rozložené jablká z kompótu, bez akéhokoľvek náznaku karamelu a masla, ktoré by mali tvoriť absolútny základ tejto francúzskej klasiky. K tomu na tanieri červená studená machuľa asi z rozmixovaných mrazených malín a guľka sorbetu roztápajúceho sa rýchlosťou svetla zanechávajúceho na tanieri mazľavú sladkú vodu, v ktorej pláva horká kôra z limetky. Na naučenú otázku čašníka, či mi chutilo, napriek tomu, že videl takmer nedotknutý tanier, existovala jedine stručná odpoveď "NIE", ktorá ho evidentne vyviedla z miery a zmohol sa len na vykoktanie čohosi, čo malo byť vyjadrením jeho ľútosti. Hotel Park je podľa pútača miesto plné zážitkov, žiaľ zabudli upresniť charakter tých zážitkov, pretože namiesto "wellness" (pocitu, keď sa cítite dobre), zažijete pravý "wellmess" (dobrý bordel).

Pri výpočte mojich "guilty pleasure" však nesmiem zabudnúť na hotelové raňajky, na ktoré sa obzvlášť teším pri príležitostných krátkodobých pobytoch v hoteloch. Napriek relatívne vysokej cene (7-10 euro na osobu) a dvoj- až troj-násobne vyššiemu počtu prijatých kalórií oproti bežným raňajkám sa teším na to, že kvôli ich príprave nemusím vstávať o hodinu skôr pred mojimi rodinnými príslušníkmi, na možnosť výberu čerstvého pečiva (sladkého i slaného, cereálneho i bieleho), rôznych druhov syra, šunky, ovocia i zeleniny, čerstvých štiav a čajov, dobrej kávy a teplých raňajkových jedál, medzi ktorými nikdy (ani v hoteli Park) nechýba tradičná praženica a párky, ktoré si s potešením vychutnajú moje deti a doplnia to nejakou sladkou maškrtou a môj manžel, ktorý si pre istotu pridá aj klobásku alebo pečenú slaninku. Teším sa na pekne prestreté stoly, na to, že nemusím ani prstom pohnúť a len si naložiť to, na čo mám práve chuť a ak mi to nechutí, naložiť si niečo iné a vzhľadom na zaplatenú cenu to bez akýchkoľvek výčitiek svedomia zopakovať aj niekoľkokrát, pretože skutočné "guilty pleasure" vám poskytne také potešenie, ktoré vysoko prevyšuje pocit viny a dokonca naň úplne zabudnete, pričom si len užívate výnimočnosť danej chvíle.

Piknik v tráve ...

Nevyhnutná pikniková výbava

29.04.2018

Na otázku, kde mi chutí počas teplých, suchých a slnečných dní, mám jedinú odpoveď - v tráve. Ak nemám sedieť za stolom, tak potom jednoznačne na piknikovej deke. V súčasnosti sa síce do popredia dostal grilovací trend (grilovacia sezóna začala už vo všetkých letákoch), ale piknik má v sebe niečo, čo grilovačke chýba - noblesu a sviatočnosť. Som nadšeným fanúšikom piknikov, ktoré u mňa voči grilovaniu vyhrávajú 3:0.

Tak predovšetkým kvôli dymu. Pri grilovaní sa mu skrátka nevyhnete a to aj pri elektrických griloch, z ktorých stúpa dym z pripekajúcich sa grilovaných lahôdok. Oblečenie po grilovačke je na druhý deň nepoužiteľné a potrebujete aj poriadnu dávku aviváže, aby ste mu prinavrátili vôňu. Ak si po grilovaní dáte vaňu, budete potrebovať dobrý čistiaci prostriedok na odstránenie čiernej a mastnej špiny, ktorá po vás vo vani zostane po vypustení vody. Naproti tomu, na pikniku si naplno vychutnáte vôňu kvetov a zvuky okolitej prírody, ktorá sa tieto dni prebúdza naozaj intenzívne - všetko kvitne, pučí, bzučí a niekde aj bučí, najmä ak na lúkach preleziete (napriek zákazu) ohrady a ploty. 

Za druhé, tradičné grilovanie nenahráva veľmi zdravej strave. Steaky, rebierka, marinády, pivo a spústa karcinogénov, to je klasická ponuka vydarenej grilovačky. Na piknik si naopak môžete pribaliť stravu, ktorá plne zodpovedá vášmu zdravému životnému štýlu - ovocné a zeleninové šaláty, sendviče s domácimi nátierkami, ľahké dezerty bez topiacej sa čokolády a maslovej plnky, domáca limonáda. Mojou obľúbenou piknikovou klasikou sú grahamové sendviče s vajíčkom natvrdo a paradajkami alebo domáca pizza, či pizza štrúdľa, muffiny (na sladko i na slano), orechové alebo ovocné tartaletky z krehkého cesta a nesmie chýbať šampanské (väčšinou detské:). Navyše, do piknikového koša sa toho nevojde veľa a nikomu sa ani nechce v koši prevláčať kilá navyše, takže postave lahodiace množstvo dobrôt máte bezpečne a bez výčitiek pod kontrolou.

Do tretice - piknikovanie je ekologickejšie. Keďže sa pokrmy pri tradičnom pikniku nezvyknú servírovať na jednorázových plastových alebo papierových tanieroch a pohároch, ale na skutočnom riade, odpad sa minimalizuje, nehovoriac o podstatne vyššej kultúre stolovania. Pred očami mám slávne obrazy francúzskych impresionistov Maneta, Moneta či Renoira a ich elegantné dámy a pánov v oblekoch sediacich na dekách, ako si uvoľnene uzobkávajú z pestrej ponuky jedla a pomaly usrkávajú víno či šampanské. Podobná scéna sa objavuje snáď vo všetkých francúzskych romantických filmoch, zatiaľ čo v mnohých amerických filmoch (a aspoň v jednej časti seriálov rovnakej proveniencie) nesmie chýbať scéna odohrávajúca sa pri grilovaní hamburgerov v kraťasoch a tričku, s plechovkou piva v ruke.

Tento francúzsko-americký súboj jedenia na čerstvom vzduchu má u mňa jednoznačného víťaza, hoci chápem našincove nadšenie pre grilovanie, ktorého korene môžeme u nás nájsť v opekaní špekáčok na otvorenom ohni pionierskych táborákov. Len sme tomu dali nový šmrnc a podľa vzoru amerických barbecue obohatili sortiment opekaných potravín. Napriek tomu sa prikláňam k elegantnej verzii stolovania v prírode, ktoré je pre mňa spojením prechádzky a jedenia na čerstvom vzduchu, oboje prospešné pre naše zdravie. Navyše piknikovať môžem už od skorého rána. Na rozdiel od grilovania, raňajky v tráve sú snáď tým najčastejším romantickým klišé vo filmoch a románoch (viete si to predstaviť s grilovanou klobásou?). Ak sa vám ich podarí niekedy zažiť aj na vlastnej koži, verte mi, že budete chcieť mať rosu na nohách a horúcu šálku v rukách v chladivom rannom vzduchu voňajúcom po lete minimálne každé nedeľné ráno. Už sa neviem dočkať, kedy vytiahnem náš piknikový batoh, vyberiem miestečko s krásnou prírodnou scenériou v pozadí a spolu s deťmi alebo priateľmi si vychutnáme piknik v tráve ...

Comfort food

Slivkové gule s makom

22.4.2018

Zo všetkých moderných trendov v stravovaní a zdravom životnom štýle sa mi najviac páči práve trend "comfort food". Keď sa povie komfort, príde nám ako prvé na rozum pohodlie, ale toto anglické slovíčko má aj ďalšie významy - pohoda, spokojnosť, radosť. A práve tieto pocity má správne "comfort food" navodiť, má nás utešiť, uspokojiť, objať a, ako by povedali naši bratia Česi, ukojenšit, či po slovensky uchlácholiť. Nie je žiadnou novinkou, že jedlo je pre mnohých z nás spôsobom ako zahnať "depku". Ale častokrát to skončí spotrebovaním štyroch Horaliek, a po krátkom pocite blaha nasleduje bolenie žalúdka (kvôli stuženým tukom pochybného pôvodu - ó, Horalky, čo to s vami porobili?) a výčitky svedomia kvôli zbytočne prijatým kalóriám a "depka" nielenže nezmizne, ale rozšíri sa do netušených dimenzií. Comfort food vás naopak tej depresie, svetabôľu a smútku na duši zbaví bez všetkých vedľajších negatívnych účinkov. Čo je to teda za zázračné jedlo? Vo svojej podstate nejde o zázrak, ale o vyvolanie krásnych spomienok, ktoré sa vám s určitým jedlom spájajú a ktoré vám pripomenú okamihy, kedy ste boli štastní, kedy vás netrápili nezaplatené účty, choroby, ani strašiace pracovné termíny. Častokrát je to jedlo od vašej mamy, ktoré ste si prosili pripraviť na narodeniny, po návratoch domov z dlhých ciest, či pri iných výnimočných udalostiach. Alebo je to jedlo od vašej babičky, ktoré vám pripravovala cez bezstarostné prázdninové dni, či vždy, keď ste k nej zavítali cez víkend a v rodinnej pohode vychutnávali jej bábovku, či závin. Skrátka, je to jedlo, ktoré vás dokáže pohladiť, upokojiť, jedlo, ktorého konzumácia vás vracia v čase a ktorého príprava ho na druhej strane potrebuje dostatok. Možno nespĺňa moderné požiadavky na stravu "bez tuku, bez cukru a bez lepku", ale rozhodne chutí tak, že okamžite zabudnete na trápenia a sústredíte sa len na krásu okamihu.

U mňa je takýmto jedlom kakaovník od mojej mamy, ktorého aj malý kúsoček mi pripomenie sobotné večery, kedy sme spoločne so sestrami, po uprataní celého domu a splnení všetkých povinností, konečne mohli pozerať televízor. Spomínam si napríklad na historický seriál Covingtoncross, ktorého hlavní hrdinovia vždy všetko vyriešili s britským vtipom a odhodlaním a mne pritom tieklo po brade kakao s maslom a bolo mi fajn. So sobotami môjho detstva sa mi spája aj ďalšie jedlo, ktoré mi pripomína tento čas, kedy bolo možné utiecť vo svojej izbe do sveta "Anny zo Zeleného domu" alebo "Troch pátračov" a snívať ... Je to plnená paprika, ktorej sa u nás vždy pripravoval veľký hrniec a ktorej sa ten plný hrniec vďaka "dupliam" aj zjedol. Slivkové gule s makom mi zasa pripomenú slnečné jesenné poobedia, kedy som z usušených makovíc vysýpala voňavý mak alebo liezla na strom a oberala šťavnaté a sladučké slivky, ktoré som v skutočnosti viac jedla ako oberala a jedine predstava slivkových gúľ ma donútila zopár hodiť aj do misky. Všetky tieto jedlá mi dodnes pripomínajú šťastné detské okamihy a vďaka tomu mi dokážu zlepšiť náladu i celý deň. V poslednej dobe som si k upokojujúcim jedlám pridala aj sviečkovú od mamy s knedľou od svokry, ktovie, možno pod vplyvom ďalšieho moderného trendu "fúzie" rôznych kuchýň... Som zvedavá, či aj mojím deťom ostanú v pamäti krásne spomienky, ktoré si budú môcť kedykoľvek vyvolať nejakým jedlom. U syna by to mohlo byť "mäsko na koňaku" a u dcéry zrejme "mäsko na smotane" a najmä zemiaky na smotane, ktoré si odo mňa pýtajú vždy, keď majú nejaký sviatok. 

Je pravda, že niektoré reštaurácie nabehli na trend "ako od babičky", ale bolo by naivné očakávať, že sprofanovaná "babička" vám pripraví jedlo ako tá vaša. Iba ak by tá vaša mala v komore obrovské mraziace boxy, veľké fritovacie hrnce a ešte väčšiu zásobu trvanlivej Marlenky. Vedeli ste, že tieto moderné babičky kupujú mrazené halušky, šúľance, obalené rezne, ošúpané a nakrájané zemiaky a aj "pravú domácu" jablkovú štrúdľu stačí len rozmraziť? Pravdou je, že žiadna reštaurácia, kde varia "ako od babičky", vám nenahradí ani mamu, ani babičku, ktorým vďačíme za všetky tie krásne spomienky. O to úprimnejšie by sme im mali poďakovať a nemusíme ani čakať na blížiaci sa Deň matiek, veď pohladiť na duši nemusí len jedlo, ale aj úsmev či spomienka. Tak aké je to vaše comfort food?

Všetko je inak...

Kvetinový interiér cukrárne Elisabeth Patisserie v Nitre

07.04.2018

To, čo vyzerá ako kvetinárstvo, je v skutočnosti tá najrelaxujúcejšia cukráreň, akú si viete predstaviť. To, čo vyzerá ako železiarstvo pred krachom, je zasa kávový raj a to, čo pripomína antidrakulovské "doupě" voňajúce cesnakom široko-ďaleko, je pekáreň, kde pečú skutočne skvelý domáci chlebík. Miest, ktoré vyzerajú úplne inak, aké naozaj sú, je v Nitre neúrekom.

Výklady cukrárne Elisabeth Patisserie, a po otvorení dverí aj jej interiér, pripomínajú svojimi pastelovými farbami a dekoráciou obchodík s kvetinami, avšak netreba sa nechať zmiasť a radšej si nájsť miesto v niektorej z pohodlných foteliek, pretože vás čaká nebo - nielen v ústach, ale aj v duši. Upokojujúca hudba a pohodlné sedenie nabáda na leňošenie a snívanie, ale bola by chyba nechať sa len unášať pohodou a neochutnať niektorý z dezertov, ktoré sú mimoriadne vydareným a neuveriteľne chutným napodobnením francúzskej cukrárskej klasiky, alebo si nevychutnať šálku lahodného napeneného cappuccina. Dezerty sú potešením pre mlsné jazýčky, ale aj pre oko - nesklamú milovníkov hriešne dobrých zákuskov a navyše sú precízne a s vkusom dekorované. "Čerešničkou na torte" je v tomto prípade malý kúsok bielej čokolády na každom koláčiku s menom cukrárne a aj ak nie ste fanúšikom bielej čokolády, táto vás dostane, pretože ani zďaleka nepripomína tie biele presladené masy predávané v obchodoch. Biela "pečiatka" tejto cukrárne je tak dobrá, že budete ochotní si objednať ďalší dezert len kvôli tomuto kúsku skvelej čokolády. A snáď aj kvôli tomu, aby ste si mohli ešte o chvíľku dlhšie vychutnávať pokoj, vôňu čerstvých kvetov na stole a úsmevy ústretového obsluhujúceho personálu, ktorých jedinou úlohou je hýčkať vás a nechať vás čo najdlhšie relaxovať.

O kúsok ďalej, vo Farskej ulici, v nelákavo vyzerajúcom a za ošarpanými stĺpmi zastrčenom obchodíku, vás čaká ďalšie milé prekvapenie. Intenzívna vôňa kávy vás nenechá na pochybách, že v tomto obchodíku nekúpite skrutky a klince, ako by sa pred dverami mohlo zdať, ale čerstvo praženú kávu rôznych chutí a proveniencií. Nie veľmi útulný a obyčajný  interiér ozvlášťňujú obrazy neobvyklých moderných umeleckých štýlov a napriek tomu vás čudný vizuálny dojem nebude nabádať k odchodu, práve naopak. Tá vôňa, jedinečnosť ponuky z lokálnej pražiarne "Čierna perla", široký výber spôsobu pripravenia šálky kávy práve podľa vašej nálady a chuti a erudované sympatické čašníčky, ktorých vedomosti o káve sú ohromujúce a ktoré sa ujmú a venujú bez náhlenia každému zákazníkovi, stoja za návštevu tejto originálnej nitrianskej kaviarne Rosetta. Je rajom pre fajnšmekrov a kávoznalcov a oblažujúcim prekvapením pre náhodných okoloidúcich. Navyše tam kúpite všetko potrebné na prípravu a pitie kávy u vás doma a, na moju veľkú radosť, aj rakúsku čokoládu značky Zotter, ktorej dobré meno sa oprávnene šíri už aj za naše hranice.

Do tretice ma v Nitre príjemne prekvapil ďalší malý obchodík na Štefánikovej triede, do ktorého som sa (ako zarytý odporca cesnaku a cibule) chvíľu musela nútiť vstúpiť kvôli prenikavej cesnakovej vôni, ktorá sa z neho šírila. A neľutujem - milá predavačka so sympatickým maďarským prízvukom nám ponúkla poctivý, na mieste pečený domáci chlebík, ktorého vôňa, (keď sme opustili cesnakovú arómu obchodíku) bola zárukou, že chlebík piekli skúsené ruky pekára. Žiaľ, tesne po obede sme v tomto obchodíku už nezohnali rožteky, ale zrejme len preto, že majú medzi miestnymi dobrú povesť. Veď nenadarmo sa o dobrom a obľúbenom tovare hovorí, že mizne ako teplé rožky. Nabudúce sa tu vyberiem hneď z rána, pretože som si istá, že do Nitry sa ešte vrátim - kvôli ďalším príjemným prekvapeniam a nečakaným odhaleniam. Nitra mi ukázala, že netreba posudzovať (a odsudzovať) veci a ľudí podľa obalu a prvého dojmu, pretože všetko môže byť inak - lepšie:)

Kaviarenský jazz

Cappuccino v kaviarni Aurelica v Liptovskom Mikuláši

25.02.2018

Priznám sa, že nemám rada jazz. Mám pocit, že každý člen jazzového hudobného telesa je sólista, ktorý si hrá svoju melódiu, vo svojom vlastnom rytme, každý s nadšením a oduševnením, ale výsledkom je hudobná disharmónia, hoci všetci zúčastnení majú nepochybne veľký hudobný talent. Samozrejme nájdu sa aj jazzoví umelci, ktorí svoj talent dokážu harmonicky zladiť s inými a potom je to radosť nielen pre nich, ale i pre poslucháča. Podobne vnímam aj slovenskú kaviarenskú scénu, ktorá zažíva v posledných rokoch veľký boom. Veľa nadšených sólistov, presvedčených o vlastnej genialite, ale harmonický zážitok v niektorej zo stovky malých kaviarničiek býva zriedkavý.

V zásade rozlišujem tri typy slovenských kaviarničiek. V prvom type sa vás obsluha, keď si objednáte kávu, spýta, či chcete nesku alebo zalievanú. Tu treba zobrať nohy na plecia a utekať kade-ľahšie. Rovnaký ústup treba zvoliť v kaviarničkách, kde ponúkajú sprofanové talianske kávy Lavazza alebo Segafredo pripravené v lacnom kávovare určenom na domáce použitie, servírované v šálkach s logom Popradskej kávy, keksíkom CBA a smotanou s logom niektorého potravinového reťazca, ktorý ju má práve v akciovej ponuke. Druhý typ predstavujú kaviarničky, ktorých pribúda ako húb po daždi. Ponúkajú kvalitnú kávu, taliansku alebo slovenskú, ktorú pripravujú viac-menej intuitívne, bez hlbších baristických znalostí a tak sa stáva, že niekedy cappuccino vyjde inokedy nie. Obsluha je milá, prostredie príjemné, koláčiky domáce, avšak sú to len jazzoví sólisti, chýba finálna harmónia a káva sa tak stáva len kulisou, hoci príjemnou, pri posedení s priateľkami. Najvzácnejší typ sú kaviarničky, kde je káva geniálnym sólistom harmonicky doplneným ďalšími skvelými hráčmi. Sú to kaviarničky, ktoré sú aj pražiarňami, kde káve rozumejú a dokonale poznajú nuansy jej prípravy. Podľa čoho ich možno spoznať? Prvým znakom je vôňa, ktorá vás sama naviguje k priestoru kaviarne, často mimo hlavných turistických trás. Druhým znakom je odborná podkutosť obsluhy, ktorá vie, akú kávu a akým spôsobom pripravujú a ktorá vie odporučiť pre vás tú najvhodnejšiu bez postranných úmyslov zbaviť sa kávy, ktorá nejde na odbyt. Tretím znakom je možnosť kúpiť si kávu, čerstvo upraženú priamo na mieste, no a nakoniec, môj súkromný indikátor kvalitnej kaviarne je biela šálka bez akéhokoľvek reklamného oznamu, prípadne s logom kávy, ktorú sami pražia. 

Verte mi, že prvý typ sa na Slovensku stále vyskytuje, nevedno prečo najčastejšie na železničných staniciach (nehovoriac o vlakoch samotných) a v nemocničných bufetoch. S druhým typom sa akoby vrece roztrhlo. Je veľa nadšencov, ktorí si chcú splniť sen o malej kaviarničke, investujú do drahých prístrojov, dizajnového interiéru a nákupu drahých a kvalitných kávových zŕn, ktoré sú sami o sebe výborné, ak však skončia v nesprávnych rukách neprofesionálnej obsluhy, ich dokonalá chuťová harmónia sa stratí pri zajedaní domácim koláčikom a stanú sa tým spomínaným sólistom, ktorého talent zanikne v jazzovej disharmónii. Zdá sa mi, že každé mesto má aspoň jednu takúto novootvorenú kaviarničku, ktorá sa buď časom stane obľúbeným miestom stretávania miestnych obyvateľov alebo zanikne v dôsledku otvorenia ďalšej podobnej kaviarničky.

Našťastie v každom slovenskom regióne nájdete kaviareň, ktorú poznajú nielen miestni, ale kvôli jej výnimočnosti ju vyhľadávajú i cezpoľní. Jednou z nich je kaviareň s pražiarňou Aurelica v Liptovskom Mikuláši. Je to miesto, ktoré okrem kávy ponúka niečo navyše. Príbeh. Príbeh mladých ľudí, ktorí milujú kávu. Príbeh kávy, ktorá je tu hýčkaná a jej príprava je dotiahnutá k dokonalosti. Príbeh zákazníkov, ktorí sú tu alfou a omegou. Zákazník si vyberá kávu podľa svojej chuti a nálady, vyberá si spôsob jej prípravy a miesto servírovania, zákazník je stredobodom záujmu majiteľov a určuje ich podnikateľské plány. Vôňa, ktorá vás ovanie pri otvorení dverí, vám nedovolí cúvnuť a prinúti vás vybrať si miesto v nekonvenčne zariadenom interiéri malej kaviarne schovanej pred zrakmi nepovolaných a naopak ukrytej v tichu a pokoji pre fajnšmekrov a znalcov, ktorí nechcú byť pri svojom kávovom rituáli rušení. Hneď po usadení vám na stôl prinesú fľašu s vodou a spýtajú sa, aký máte deň. Poradia, odporučia, pochvália, skrátka pohladia na duši i na jazyku. Ponúknu koláčik od Aďky z Komjatnej, ktorej obľúbenosť narastá kozmickou rýchlosťou a oprávnene. Poskytnú priestor na súkromný rozhovor, ale neustále sledujú, či nemôžu splniť vaše ďalšie želanie. Všetci dokonalí sólisti sa tu spájajú v harmonický jazzový koncert a vám sa nechce odísť. Na cestu si teda kúpite aspoň balíček skvelej, práve upraženej kávy, a odchádzate s predsavzatím, že pri najbližšej ceste do Liptovského Mikuláša sa tu určite zastavíte.

Na záver tejto kávovej hudobnej témy sa mi vynárajú slová piesne od božského Káju: "Kávu si osladím o trochu víc, svý bendžo naladím a pak už nic." Pri dobrej káve vám naozaj nič iné netreba, ani to bendžo, hoci trochu dobrej hudby neuškodí...

Vražda v Orient Exprese

Kapučíno à la ŽSR

3.2.2018

Veľmi rada cestujem vlakom. Pravidelný rytmus vlaku ma ukľudňuje a môžem si v ňom vychutnať čítanie, ktoré mi v iných dopravných prostriedkoch spôsobuje nevoľnosť. Vo vlaku môžem pozorovať krajinu za oknami i ľudí okolo mňa, hoci v poslednej dobe ich takmer všetkých spája magická príťažlivosť malého displeja mobilu alebo notebooku. Takže zostáva to čítanie a prečo nie čítanie, ktorého dej sa odohráva vo vlaku a to dokonca v tom najluxusnejšom vlaku všetkých čias - v Orient Exprese. Možno pod vplyvom posledného filmového spracovania tejto slávnej detektívky od Agathy Christie, v ktorom zavraždia môjho obľúbeného Johnyho Deppa, som si zaumienila vychutnať si najbližšiu cestu vlakom v jedálenskom vozni a užiť si tak trošku prepychu a noblesy, keďže v slávnom Orient Exprese (v skutočnom, nielen tom filmovom) vám servírujú šampanské a vyberané jedlá pripravené kuchárom s minimálne jednou michelinskou hviezdičkou. Nečakala som samozrejme, že ma v jedálenskom vozni železníc Slovenskej republiky budú vítať s pohárom šampanského, ale nečakala som ani, že sa ma tam pokúsia otráviť.

Po tom, ako som sa predrala pomedzi kufre a tašky cestujúcich k jedálenskému vozňu, ostala som zaskočená obmedzeným výberom miesta pri troch malých stolíkoch. Jeden bol obsadený, druhý bol takmer v kuchyni a tak som si vybrala zostávajúci stolík hneď pri dverách, ktoré sa nevedno prečo stále otvárali - zrejme pokazená fotobunka. Prostredie jedálenského vozňa nebolo veľmi prívetivé - fľakaté sedačky, špinavé okná, obzobané podpivníky - ale vďaka milej obsluhe, ktorá pravdupovediac nemala veľa práce a tak sa mi so širokým úsmevom intenzívne venovala, som si dodala odvahu a otvorila menu. Ponuka zodpovedala vybaveniu kuchyne, ktorému vládli fritézy, mikrovlnka a mraznička. Vyprážané alebo zohrievané mrazené polotovary ma veru nelákali a tak som nazrela do kolonky "Dezerty". Žiadne milé prekvapenie sa nekonalo - tri druhy trvanlivej Marlenky. A čo ponúka kolonka "Studená kuchyňa"? Dva druhy balenej bagety od tradičnej benzínkovej značky "Grotto" - šunková a debrecínska. Vyzeralo to, že ostanem hladná, ale odzbrojená úsmevom milého čašníka som si objednala aspoň kapučíno, aby som neurazila. Netušila som, že mi prinesie štvrť litra mlieka jemne ochuteného kávovou arómou značky Segafredo so spadnutou riedkou mliečnou penou zasypanou škoricou, na ktorú som alergická.  Ani pri najlepšej vôli som si ho nedokázala vychutnať a to ani po odstránení škorice a ďakovala som prozreteľnosti, ktorá mi vnukla myšlienku zobrať si na cestu svoje vlastné jedlo a nápoje. Po zaplatení účtu, ktorý by kľudne mohol byť vystavený v nejakom prestížnom štvorhviezdičkovom hoteli, som sa pokorne a vďačná, že som to prežila, vrátila na svoje miesto a vybalila si chlebík a čaj. U spolucestujúcich som však vyvolala pohoršenie, nie tým chlebíkom, ale zápachom, ktorý som mnou prišiel, keďže som smrdela ako hranolky vyprážané v prepálenom oleji, ktoré si v skutočnosti spolu s pivom objednal ten druhý zákazník v jedálenskom vozni sediaci pri najlepšom stolíku.

Napriek sklamaniu, ktoré som zažila v našom IC vlaku, neprestávam dúfať, že raz sa mi dostane toho potešenia byť pasažierom vo vlaku, kde sa bez obáv z otravy alebo žlčníkového záchvatu najem a užijem si cestu vlakom so všetkým, čo k tomu podľa mňa patrí. Zatiaľ budem snívať s knihou od Agathy a svojou "sváčou". 

Štedré, chutné a slovenské

08.01.2018

Štedré vianočné stoly pomaly striedajú tie plesové a fašiangové, médiá sú plné návodov na zbavenie sa štedrých kíl a reagujú tak na naše nie vždy rozumné a trošku nadnesené novoročné ozdravné predsavzatia. A tak môžeme čítať o rôznych superpotravinách, ktoré nás nielen zbavia kíl, ale i stresu, vírusov a zaručene predĺžia náš život - chia, quinoa, acai, sója, mangold, kurkuma.... Avšak pravdupovediac tak ako som si nie istá ich výslovnosťou, nie som presvedčená ani o ich zázračných účinkoch, ktoré by museli odolať niekoľko tisíckilometrovej ceste a špecifikám našej tráviacej sústavy štedro dotovanej konzervačnými látkami a stabilizátormi vo všetkých bežných potravinách poctivo zabalených v plastoch. Objavila som však článok, ktorý ma potešil a jeho autorovi ďakujem za podnetnú inšpiráciu na zamyslenie. Vďaka nemu som si uvedomila, že naši predkovia už dávno objavili zázračnú silu niektorých potravín a ich konzumovanie aj počas Vianoc malo svoje opodstanenie. Kyslá kapusta, orechy, med, cesnak - štedré na vitamíny a telu prospešné látky a zároveň chutné. Už len predstava ich spoločnej vône evokuje pomaly prichádzajúci štedrý večer a Vianoce a navodzuje pocit vnútornej pohody a pokoja, ktoré si na Vianociach najviac ceníme. Ak k nim pridáme bryndzu, cviklu, chren, ľan, šošovicu, cícer, zázvor alebo ostružiny dostaneme zoznam slovenských superpotravín, ktoré môžu svojim obsahom ľahko konkurovať zahraničným potravinovým zázrakom a nemajú pritom za sebou cestu cez pol planéty, ani chemické ošetrenie, aby ju zvládli. Zároveň dostaneme odpoveď na naše novoročné predsavzatia týkajúce sa ochoty urobiť niečo pre svoje telo, pretože konzumáciou týchto slovenských superpotravín svojmu telu určite prospejeme a prispejeme aj k ozdraveniu slovenskej ekonomiky (aspoň malý kúsoček, na väčšiu pomoc by sme museli zavolať na pomoc nie superpotraviny, ale superhrdinov z amerických komiksov). 

Keď si tak retrospektívne spomeniem na tie moje tohtoročné Vianoce, zisťujem, že boli superštedré, superchutné a superslovenské - pečené zemiaky so surovou kyslou kapustou zo súdka mojich rodičov, oplátky napečené mojou mamou s medom z oravských lúk, koláče plné orechov z Trenčína, hovädzinka z mladého oravského býčka, cviklový šalát s chrenom, či slepačia polievka plná zeleniny s domácimi rezancami - jednoducho zdravé, lahodné a domáce a preto v Novom roku v tomto štedrom a zdravom hodovaní mienim pokračovať...

Absurdné a predsa krásne

Pravá talianska pizza a zmrzlina pod snehom

03.12.2017

Kedysi som bola nadšená literárnym absurdnom francúzskych existencialistov J.-P. Sartra, A. Camusa alebo B. Viana a vtedy som netušila, že rovnako absurdné situácie môže človek počas svojho života skutočne zažiť. Stalo sa mi to nedávno v Turčianskych Tepliciach. Chvíľami som sa cítila ako Maruška v rozprávke o 12 mesiačikoch, keď som si uprostred decembra v miestnej cukrárni pochutnávala na skutočne výnimočnej talianskej zmrzline a hoci vonku poriadne mrzlo, ja som opäť zažívala letnú dovolenku v Taliansku. Ak by vám predsa len bola trochu zima na zmrzlinu, potom sa radšej zahrejte skvelým cappuccinom s krásne hustou penou a rozhodne si k nemu dajte ikonický koláč tejto cukrárne "taliansky krémeš", kvôli ktorému sa tu budete chcieť vracať nech je vonku mráz alebo letná horúčava. Tento gurmánsky skvost vám ponúknu v pizzérii a cukrárni Mimosa v centre Turčianskych Teplíc, len pár krokov od Aquaparku s termálnou vodou, vďaka ktorej si môžete vychutnať plávanie vo vonkajšom plaveckom bazéne aj pri mínusových teplotách. Kvôli veľkému teplotnému rozdielu vody a vzduchu budete úplne ponorení do hmly, z ktorej sa občas vynorí postava plavčíka v červených oteplovačkách, prešívanej zimnej bunde, čiapke a rukaviciach. Postava, ktorú budete chvíľami považovať za jeho parťáka, je v skutočnosti snehuliak postavený z nefalšovaného slovenského snehu na brehu bazéna, tiež oblečený v červenej zimnej bunde. Tento absurdný obrázok skvelo doplnia notoricky známe vianočné piesne znejúce z ampliónov pri bazéne a vám bude v tej horúcej liečivej vode krásne.

Turčianske Teplice ponúkajú aj iné absurdné a pritom krásne zážitky. Hoteliérstvo v tejto časti Slovenska zaostalo za akýmikoľvek svetovými trendami a urputne sa drží modelu poctivej socialistickej rekreácie - strava, ako zo závodnej jedálne (na raňajkových "švédskych" stoloch nesmú chýbať párky s horčicou a rožkom a makovník, na obed vás neminie sviečková s kúskom tvrdej hovädziny a na večeru zasa pečené kurča s kašou ozdobenou kúskom červenej kápie), organizované liečebné procedúry, poobedné zastavenie v cukrárni Romanca na kúpeľné oblátky, kde vás obslúži dokonalá kópia "Ženy za pultom" a nesmieme zabudnúť na večerné hudobné večierky v hale hotela, kde kúpeľní hostia nadšene tancujú na piesne Roba Kazíka a celú plejádu chorvátskych piesní. Hoci toto všetko poznáme z budovateľských filmov a minulého storočia, v Turčianskych Tepliciach je to aktuálna ponuka. Akokoľvek absurdne to môže znieť, pohľad na spokojných slovenských dôchodcov, ktorí opäť prežívajú svoju mladosť a naplno si užívajú vzájomnú spoločnosť, vo vás vyvolá krásne pocity a spomienky. 

Napriek očividnej retro prevahe turistickej ponuky v meste natrafíte aj na jemný závan modernej doby, napríklad v kaviarni a bare "Cube", ktorá má moderný dizajn interiéru i služieb, ponúka výbornú kávu z vlastného praženia, chutné malé sendviče a láka trefným reklamným sloganom "Život je príliš krátky na zlú kávu". Tu sa mi chce veriť tomu, že Turiec raz dokáže využiť svoj fantastický potenciál a plnohodnotne premeniť svoje šance na krásne a nie absurdné zážitky svojich návštevníkov.

Kde je jedlo umením ...

Morčacie prsia prekladané ovocím, s mätovo-medovou šťavou

26.11.2017

Nájsť takú reštauráciu, kde si nielen pochutíte a dobre sa najete, a zároveň nakŕmite svoju umeleckú dušu, nie je až také nemožné. Príkladom je reštaurácia Afrodita v Čereňanoch, kde sa varí a umelecky pracuje pod taktovkou šéfkuchára Mariána Fila, ovenčeného desiatkami prestížnych ocenení. Prvotriedna kvalita surovín je zaručená vlastným chovom a pestovaním. Varí sa len z toho, čo je z miestnych zdrojov a vlastnej výroby. Ryby, hydina, zverina, hovädzina, či bravčovina, vajcia, dokonca aj múka, maslo, mlieko a huby - to všetko nemá za sebou viac ako pár metrov pri presune zo svojho prirodzeného prostredia do kuchyne reštaurácie, čo je prvým predpokladom dokonalého gurmánskeho zážitku. Ten je však v tejto reštaurácii  povýšený na skutočné umenie. Podávanie pokrmov na tanieri pripomína krásne obrazy so zátiším od popredných holandských majstrov štetca. Servírovanie jedla pripomína zasa zohratý baletný moskovský súbor - čašníci sa v premyslenej choreografii striedajú pri vašom stole, odsúvajú a zasúvajú stoličky pri akomkoľvek vašom pohybe (takže ani návšteva toaliet nezostane nepovšimnutá), v absolútnej harmónii pripomínajúcej vystúpenie akvabel odkryjú poklopy na tanieroch všetkých stolujúcich naraz a priam neuveriteľne bravúrne vymieňajú a doplňajú príbory, taniere a poháre podľa vami vybratého jedla a nápoja. Na svoje si prídu nielen oči ale i uši vďaka nevtieravej a s náležitou starostlivosťou vybratej hudbe, ktorá navodzuje priam budhistický duševný pokoj. S umením kuzelníka vám šéfkuchár osobne bude priamo pred očami flambovať steak, údiť divinu, filetovať rybu a porcovať raka alebo krájať ešte teplý, práve a len pre vás upečený chlieb. Každý jeho pohyb vás uchváti a presvedčí o dokonale zvládnutej mágii kuchárskeho remesla. No a čerešničkou na umeleckom Olympe je architektúra samotného priestoru starého kaštieľa, ktorý si zachoval autentickú historickú atmosféru vďaka citlivej rekonštrukcii svojich priestorov a záhrady.

Niet divu, že reštaurácia sa už niekoľko rokov umiestňuje na popredných priečkach rebríčka TREND TOP Reštaurácie a hotely, v ktorom nezávislí hodnotitelia formou mystery shoppingu (tajomného nakupovania inkognito) z pomedzi 200 hodnotených zariadení vyberajú tie najlepšie, pričom hodnotia kvalitu jedla a servisu, trendy v gastronómii a prostredie, v akom hosť stoluje. V roku 2017 prvá priečka patrí práve Afrodite a preto vás pri vašej návšteve určite neprekvapí, ak budete obedovať s nejakou slávnou osobnosťou alebo celebritou pri vedľajšom stole. Reštauráciu navštívilo už sedem zahraničných prezidentov, holandská kráľovná, nórsky kráľ a mnohí naši poprední predstavitelia politického, spoločenského a kultúrneho života. Najúžasnejšie však je, že sa ku mne, malému bezvýznamnému slovenskému návštevníkovi, správali rovnako ako ku kráľovnej - veď nie v každej reštaurácii vás čašníci oslovujú "Madam", sám šéfkuchár sa osobne zaujíma, či vám skutočne chutí a pri odchode vám podrží kabát a ukloní sa. Skrátka táto reštaurácia ponúka výnimočný umelecký zážitok s plnohodnotným gastronomickým zadosťučinením pre všetkých, ktorí sa odhodlajú vydať na bočné slovenské cesty, keďže Čereňany sú tak trošku od ruky a mimo hlavných trás. Je to však jediná nevýhoda tohto výnimočného miesta, kde mi nielen chutí, ale nasýti sa aj moje umelecké, hoci skryté a dobre utajené, ja...  

Vyčkaj novembra, ako čas husi ...

Pečené husacie stehno s tradičnými prílohami z kuchyne mojej maminky

19.11.2017

Keby som bola kačka, hus alebo morka, celkom určite by som nemala rada koniec roka. Ak by ma nezmárnili a nezjedli v novembri, určite by som prišla o muža v decembri. Svätomartinská husacia tradícia v Čechách, slovenské husacie a kačacie hody s lokšami a kapustou, Deň vďakyvzdania (nazývaný tiež Deň moriek) v USA a blížiace sa vianočné sviatky tradične spájané s moriakom vo Veľkej Británii - jednoducho koniec roka týmto vtákom nepraje. Keďže ale patrím k tým príslušníkov ľudskej rasy, ktorí milujú tmavé a chutné mäsko tejto hydiny, náležite sa na neskoré jesenné dni teším. Korene tohto hydinového masakru siahajú ďaleko do histórie, keďže isté historické udalosti dali vzniknúť niekoľkým legendám. V Čechách sa traduje, že svätý Martin nemal veľmi dobrý vzťah k husiam. Vraj ho rušili pri kázňach a tak dnes za to pykajú na pekáčoch. Iná legenda tvrdí, že ho prezradili, keď sa zo skromnosti ukrýval pred biskupskou voľbou v husníku. V každom prípade tradícia svätomartinskej pečenej husaciny pretrvala v Čechách až do súčasnosti a teší sa veľkej obľube a snáď nie je reštaurácia, kde by vám upečenú hus "se zelím, knedlíkem a pivem" v týchto dňoch neponúkli. Na Slovensku sa husacie hody spájajú najmä so špecializovanými reštauráciami tzv." husacinárňami" v obciach pod Malými Karpatami, z ktorých naznámejšie sú Slovenský Grob, Chorvátsky Grob, Svätý Jur a Limbach, kde vás čakajú hody v tom pravom slova zmysle. Ako predjedlo husacia pečienka, hlavný chod hus pečená v tradičnom hlinenom pekáči so zemiakovými lokšami a na zápitok burčiak alebo kvalitné miestne vínko. V súčasnosti však môžete na Slovensku ochutnať husacinu, prípadne kačacinu úplne všade, tradícia - netradícia. Na husacie a kačacie hody vás lákajú hotely, penzióny, ale aj treťotriedne reštaurácie a snáď aj benzínové pumpy. Nedajú sa zahanbiť ani školské jedálne, hoci pečená hus, ktorú som v jednej z nich mala možnosť ochutnať, si to vytrpela aj po smrti - na kosť vysušená, tvrdá, bez chuti s rozmočenou knedľou a zapáchajúcou kyslou kapustou - to si naozaj nezaslúžila. Po tomto zážitku ma neprekvapila ani aktuálna jesenná ponuka  v jednej slovenskej "pravej talianskej pizérii", ktorá snáď z úcty k husiam, ktorú tieto vtáky požívajú v Taliansku, keďže podľa legendy zachránili Rím, servíruje radšej pečené kačky a ako inak s cestovinami a gnochmi. 

V USA je pre morky kritický štvrtý novembrový štvrtok, kedy sa tradične, už od roku 1621, oslavuje americký Deň vďakyvzdania. Vtedy prví osadníci s miestnymi Indiánmi v Plymouthe ďakovali za úrodu a prežitie a od roku 1863 je tento deň celonárodným štátnym sviatkom. Dnes sa stretávajú pri spoločnom stole celé rodiny, aby poďakovali za uplynulý rok a toto rodinné stretnutie sa nezaobíde bez pečeného moriaka so zemiakovým pyré a brusnicovou omáčkou. Jeden moriak má však v tento deň každý rok kusisko šťastia - dostane milosť od samotného amerického prezidenta a na okamih sa stane mediálnou hviezdou. Stretnúť sa s tým terajším, ktohovie či by mu predsa len nebolo lepšie na pekáči... 

Nech už táto hydina padne za obeť ktorejkoľvek tradícii, ak sa poctivo pripraví, je to neskutočná pochúťka. A pritom stačí málo - soľ, rasca, nechať cez noc odležať, potrieť mliekom a pomaly, naozaj veľmi pomaly, piecť v dobrom pekáči, občas otočiť, občas poliať vypečenou masťou... Čas pečenia sa rovná času tešenia a vôňa pečeného mäska vás potroške pripraví na pôžitkárske chute. Tých niekoľko hodín, kedy sa hydina premieňa na krehký a šťavnatý pokrm, môžete využiť na prípravu príloh podľa svojej chute alebo regionálnej príslušnosti. Neuškodí ani pohár dobrého moku, veď tretia novembrová sobota je predsa každoročne dňom, kedy môžete prvý krát ochutnať aj tohoročné červené víno z Burgundska - slávne "Beaujolais". Je ľahké, kyslasté, svieže, skvelo sa hodí práve k tmavému hydinovému mäsu a je dostupné aj na Slovensku. Keď nakoniec zasadnete k stolu a ochutnáte túto hydinovú dobrotu, slová vďaky budú úplne po americky vychádzať z úst sami od seba - vďaky za to, že si môžete toto skvelé jedlo dopriať, že si ho môžete vychutnať a že sa o pôžitok z jeho chuti môžete s niekým podeliť. Neostáva iné, len poďakovať sa aj za to, že nie som hus ...

Slow food po oravsky

Strapačky s kyslou kapustou a oravskou slaninkou

Slow Food znamená "pomalé jedlo" a je to aj názov hnutia, ktoré vzniklo ako reakcia na  fastfoodový boom a globalizáciu gastronómie, "vďaka" ktorej môžeme v supermarketoch kúpiť všetko, všade a kedykoľvek. Cieľom hnutia je spomaliť ľudí pri stravovaní a primäť ich o ňom viac premýšľať. Rýchle a uniformne jednotné fastfoodové reštaurácie ponúkajúce na celom svete rovnako vyzerajúce, voňajúce a (ne)chutiace expresne pripravené jedlá servírované v papieri a plaste sú v absolútnom protiklade ku snahe Slow Food hnutia vrátiť sa ku tradičnej kultúre stolovania spojenej s pomalým vychutnávaním si jedla s rodinou alebo priateľmi, ktoré je pripravené z typických miestnych surovín a podľa možno už aj zabudnutých tradičných receptov. Hnutie vzniklo v roku 1986 v Taliansku z iniciatívy Carla Petriniho, ktorý sa rozhodol chrániť talianske regionálne potraviny, dobré jedlo a pôžitok z neho a upozorniť ľudí na potrebu spomaliť životné tempo. Jeho aktivity si rýchlo získali prívržencov a rozrástli sa na celosvetové hnutie, ktoré dnes presadzuje tri základné princípy: dobré, teda kvalitné, chutné a zdravé jedlo, ktorého príprava nepoškodzuje životné prostredie a je cenovo výhodné pre konzumentov aj producentov. Aj na Slovensku (v Bratislave, Banskej Bystrici a Poprade) máme tri oficiálne lokálne konvíviá tohto hnutia, ktoré sa podieľajú na šírení jeho myšlienok, ale aj aktívne organizujú rôzne podujatia ako sú Dobré trhy, zabíjačky, degustačné večere, gastro a komunitné festivaly, odporúčajú slowfoodové reštaurácie a producentov, podporujú projekt Archa Chutí, ktorý katalogizuje a chráni tradičné lokálne produkty pred zánikom a zabudnutím. Ak sa chcete zúčastniť nejakého zaujímavého gastronomického podujatia, stačí sa pozrieť na ich internetové stránky a budete vedieť, kde bude jedlo pomalé a teda dobré...

Tradičná slovenská kuchyňa je priam ideálnym slowfoodovým príkladom. Napríklad príprava takého jedla, akým sú strapačky s kyslou kapustou a oravskou slaninkou naozaj nie je rýchla - očistiť zemiaky, nastrúhať zemiaky, vymiešať cesto, dať zovrieť vodu, nahádzať strapačky, udusiť kapustu, opražiť slaninku - to chce svoj čas a čas chce aj ich trávenie:) Ja pochádzam z Oravy a to je región, ktorý disponuje, okrem mnohých prírodných krás, aj bohatým dedičstvom receptov našich starých mám, ktoré dokázali, napriek jednoduchým a na množstvo chudobným surovinám, pripraviť vychýrené chuťové špeciality. Orava je predsa región zemiakov, korbáčikov, ovčieho syra, oravskej slaninky a tak sa naša rodina rozhodla pripraviť si malý rodinný slowfoodový festival priamo doma a celý víkend variť len z lokálnych surovín, pričom základom všetkých jedál boli zemiaky. Nakúpili sme teda vrecko zemiakov, slivky, cviklu a kvasenú kapustu, zohnali domáce vajíčka, slaninku, dobrý mak, maslo a smotanu a pripravili jedlá podľa overených receptov: šúľance s makom, strapačky s kapustou, zemiakové placky, pečené zemiakové chlebíky, slivkové knedle zo zemiakového cesta, ale nechýbali ani francúzske zemiaky či zapečené zemiaky so smotanou. Všetci sme sa podľa svojich schopností a možností podieľali na príprave, všetci sme spoločne stolovali a vychutnávali jedlo, veľa sa smiali, rozprávali a spomínali a čas plynul akosi mimo nás. Myslím, že takto strávený víkend s rodinou alebo priateľmi, plný dobrého domáceho jedla nie je len v súlade s moderným trendom hnutia Slow food, ale najmä úžasný spôsob ako preklenúť smútok upršaných jesenných dní a je tiež jednoznačnou odpoveďou na otázku "Kde mi chutí?" - predsa DOMA!

Desiatovo

Chutná desiata z "Praclíka" - syrový croissant so       šunkou, syrom a čerstvou zeleninkou

08.10.2017

Prázdniny sa definitívne skončili, školský rok je v plnom prúde a s povinnosťami našich ratolestí pribúdajú aj povinnosti mamičiek postarať sa o ich plné brušká, kým sú v škole. Po počiatočnom septembrovom entuziazme a predsavzatí o zdravých, chutných a originálnych desiatach, entuziazmus vo víre ostatných povinností vyprcháva, inšpirácie sa minuli a mamičky (či oteckovia) siahajú čoraz častejšie po najrýchlejšom riešení - dajú deťom peniaze, nech si niečo kúpia v školských bufetoch, nehovoriac o tom, že na svoje desiate do práce rodičia už vôbec nemajú ani čas, ani pomyslenie. Oproti minulým rokom sa v tomto nič nezmenilo, avšak jedna vec predsa - zmizli mliečne bary, kde ste si kedysi mohli zdravú a chutnú desiatu ľahko zaobstarať. Našťastie i tu nám pomaly svitá na lepšie staršie časy a koncept stravovacích zariadení, ktoré sa zameriavajú výlučne na uspokojenie malého desiatového hladu, sa začína vracať. Gastronómia však oproti obdobiu mliečnych barov pokročila a tak i tu môžeme pocítiť originálny vplyv moderných stravovacích trendov.

Príkladom takéhoto desiatového konceptu je Praclík, ktorý nájdete na piatich miestach v Bratislave a budeme dúfať, že sa im podarí otvoriť svoje prevádzky i v ďalších mestách. V Praclíku nájdete široký výber obloženého pečiva, ktorý reaguje na súčasné trendy a preto ponúka pečivo klasické biele, ale i tmavé, špaldové, či tekvicové, obloženie klasické (šunka, syr, filé, fašírka), ale aj fúziu s talianskou kuchyňou (prosciuto, mozzarela, sušené paradajky). Samoobslužné predajne vám umožnia rýchlo si zostaviť vašu desiatu, keď si do predpripravených desiatových sáčkov s nápojom, ovocím a sladkosťou už iba vložíte čerstvo pripravenú žemľu alebo bagetu podľa vašej chuti a nálady. Pečivo je dopĺňané počas celého dňa, môžete dokonca sledovať jeho prípravu a vzhľadom na celodennú otváraciu dobu Praclík ponúka nielen originálnu desiatu za výhodnú cenu, ale i raňajky, ľahký obed či rýchlu večeru. Ich heslo "Čerstvo, chutne a rýchlo" plnia do bodky a otázku "Čo na desiatu?" zodpovedia nám zaneprázdneným rodičom, či uponáhľaným študentom so šarmom a chutným vkusom.

Rovnako nás v desiatovom gastrobiznise zaujalo i Pomazánkovo na Obchodnej ulici v Bratislave, ďalší zaujímavý nápad premenený na jedinečný a nezvyčajný, pritom nenápadný pomazánkový bar, ktorý ponúka presne to, čo by ste podľa názvu očakávali - poctivé a neskutočne lahodné a jemné pomazánky na chrumkavom a voňavom chlebíku. Každý deň (okrem víkendov) máte na výber z tradičných slovenských pomazánok - vajíčková, oškvarková, bryndzová, cesnaková, rybacia (tuniaková s kôprom)- jedna lepšia ako druhá, alebo možno nájdete odvahu na nejakú netradičnú chuť - repovú, či sardinkovú s kokosom. Pomazánky vám rovno natrú na chlebík a vy si môžete vybrať z troch posypov (pažítka, paradajky alebo oškvarená slaninka) a načapovať teplý čajík do ľubovôle - všetko pripravené na mieste a nepochybne s láskou, lebo všetko chutí viac ako výnimočne - skoro ako desiate od maminky. Ak nemáte čas vychutnať si túto skvelú desiatu (či raňajky alebo olovrant) na mieste, ochotne vám ju zabalia so sebou. Pomazánkovo vás skrátka vráti do detstva prostredníctvom chutí, ktoré k nemu patria a nie sú to len pomazánky na domácom chlebíku. Počas dňa sem môžete zájsť na chutnú teplú polievku, krupicovú kašu či domáceho pribináčika alebo úžasný makový koláč, pričom zakaždým môžete čakať malé chuťové prekvapenie podľa aktuálnej sezóny a ponuky lokálnych dodávateľov. Pomazánkovo je dôkazom, že v jednoduchosti je krása a pre chuťový pôžitok nie je potrebné ohúriť noblesným interiérom a nezrozumiteľným menu luxusnej reštaurácie. 

Obe miesta sú originálnou a určite zdravšou alternatívou fast foodu a kebabu a vďaka poctivému a zodpovednému prístupu, kedy vám výsledný produkt pripravia od samého začiatku priamo na mieste (na rozdiel od vybalených, vypražených alebo zohriatych polotovarov) sú aj sympatické svojou atmosférou a vôňou, ktorá vám pripomenie, že aj malý hlad si zaslúži chutné uspokojenie...

Slovenské paradoxy

Burger "Klopačka" v Španej Doline

02.09.2017

Slovensko je krajina, ktorá vie okúzliť a šokovať zároveň. Na jednej strane objavíte malebné zákutia a za okamih zažijete niečo netušené a prekvapivé. 

Paradox prvý: Káva z auta chutí lepšie ako v reštaurácii. Takúto skúsenosť sme nadobudli v Slovenskej Ľupči, kde sme sa pokusne vybrali navštíviť čiastočne zrekonštruovaný hrad. Hrad i hradný areál nás doslova očaril - nečakali sme tak skvelo prevedenú obnovu, s citom pre detail i atmosféru, ani takú romantickú, ba až rozprávkovú náladu, ktorú v nás počas návštevy prebudili miestne legendy a príbehy, a už vôbec nie takú perfektnú kávu a horúcu čokoládu, ktorú sme si kúpili po skončení prehliadky na parkovisku pred hradom v malom mobilnom autíčku. Tomu šéfovala mladá slečna - baristka, ktorá dokázala aj v týchto "poľných" podmienkach profesionálne pripraviť neskutočne lahodné capuccino i caffé latte s takou nadýchanou mliečnou penou, že sa nám hrad a jeho okolie zdalo ešte čarovnejšie. A dobre sme urobili, že sme sa na kávu zastavili pri hrade, lebo v centre obce sme nenašli otvorené žiadne iné zariadenie tohto typu, dokonca aj reštauráciu otvárajú len na objednávku, pričom paradoxne pozabudli nechať na seba nejaký kontakt. To zasa reštaurácia Pod Lipami v Ľubochni, kde cez pracovné dni prúdia stovky pacientov z celého Slovenska do Národného endokrinologického ústavu,  by otvorená radšej nemala byť ani na objednávku, ani vôbec. Po tom, ako pacienti pol hodinu stoja v rade na registráciu, ďalšiu polhodinu v rade na odber krvi nalačno a hladní sú tak, že by pojedli aj klince, húfne prahnú po šálke dobrej kávy alebo čaju a výdatných raňajkách. Ani jedno, ani druhé v spomínanej reštaurácii, ktorá je otvorená už od 7:00, paradoxne nedostanete. Kávu aj raňajky si objednať samozrejme môžete, aj vám ich prinesú, po ochutnaní by ste však asi uprednostnili tie klince. Ešteže na chodbách NEÚ majú kávomaty a blízko sú potraviny CBA. Rozdiel v chuti kávy nepocítite (tá z automatu je o viac ako polovicu lacnejšia) a reštauračná praženica vám určite nestojí za tráviace ťažkosti, takže lupačka z obchodu je jasnou voľbou...

Paradox druhý: Na Liptove turistom ponúkajú paellu a chobotnice. Neuveriteľné? V Korytnici, kedysi preslávených, dnes zdevastovaných kúpeľoch s unikátnou minerálnou vodou, ktorá účinne pomáha pri všakovakých tráviacich ťažkostiach a problémoch krvotvorby, máte túto možnosť. V reštaurácii penziónu U Svätopluka, ktorý sa nachádza v budove bývalej pošty a ktorú odkúpil a tak trošku bezhlavo zrekonštruoval istý Chorvát, si môžete vybrať z 8 druhov paelly a pizze, možete vyskúšať rôzne tapas či cruji, ochutnať sépiu, mušle a krevety... Liptovský syr či bryndzové halušky však v jedálnom lístku budete hľadať márne. O čerstvosti všetkých tých morských príšer veľmi presvedčená nie som, predsa len to liptovské podnebie im asi príliš nesvedčí, ešteže si môžete zadarmo načapovať tú skvelú liečivú vodu v jednom z piatich sprístupnených prameňov, ktorá vám s trávením tohto nezvyčajného liptovského menu zaručene pomôže... Celkom inak sa k tradíciám a odkazu našich predkov postavili v jedinečne zachovanej slovenskej banskej obci Špania Dolina. Krása obce uprostred hôr, ktorá si stále a vedome zachováva svoj banský ráz, vás chytí za srdce. Pozoruhodný kostol, tradičné domy baníkov, klopačka, štôlne, múzeum čipky či banský orloj jednoducho nadchnú našincov i cudzincov. Navyše v reštaurácii penziónu Klopačka si zgustnete na pravom baníckom menu, ktoré je založené na lokálnych a typicky slovenských potravinách - zemiačiky, cibuľka, kapusta, syr, bryndza, slaninka, mak, slivkový lekvár... Slané či sladké, v každom prípade slovenské a navyše ochutené slovenskou pohostinnosťou miestnych obyvateľov. A paradoxne to funguje!

Kúzlo malých miest

"Mlsná Emma" v Pezinku

21.08.2017

Mám rada výlety do malých slovenských miest. Všade je blízko, zaujímavosti a pamätihodnosti pekne pokope bez davov turistov, parkovacie miesto nájdete bez problémov a miestni obyvatelia sú vľúdni a ochotní pomôcť a poradiť v duchu dávnej tradície potomkov mešťanov hrdých na svoje mesto. Na námestí, alebo v jeho tesnej blízkosti, ma navyše zvykne milo prekvapiť nejaká útulná kaviareň alebo reštaurácia s pozoruhodnou ponukou, nevtieravým a vkusným interiérom alebo zaujímavým názvom, ktorý ma ihneď priláka dnu. Tak ako "Mlsná Emma" vo vinohradníckom Pezinku. Originálne spojenie čokoládovne a predajnej galérie ponúka mlsanie na umeleckej úrovni. Nielenže ste obklopení umením v pravom slova zmysle v podobe nevšedných vystavených umeleckých diel, ktoré si môžete zakúpiť, umením je aj subtílne servírovanie výnimočne dobrej horúcej čokolády a vychýrenej kávy Ebenica z Modry, ktorá je pojmom medzi kávičkármi nielen na Slovensku, ale aj vo svete, kde získala prestížne ocenenia. Ak budete mať cestu do Modry, rozhodne by ste nemali vynechať návštevu ich pražiarne, ktorej súčasťou je aj coffee shop, kde vám nielen poradia s výberom, ale samozrejme aj dajú ochutnať túto znamenitú kávu. V ponuke "Mlsnej Emmy" sú aj slávne pezinské pralinky ILLUI, ktoré jednoducho nemajú v slovenskom kontexte konkurenciu. Ja sama ich prirovnávam k legendárnym pralinkám parížskeho čokolatiéra Pierra Hermé, ktorým sa podobajú tak jemnosťou plnky a kvalitnej čokolády, ako aj jedinečnou kombináciou chutí. Bolo by hriechom neochutnať ich, rovnako ako "Emmine" koláče stvorené na mlsanie, navyše zdravé, keďže majú aj bezlepkové a pritom stále lahodné varianty. Letnou vychytávkou je určite ľadová čokoláda, ktorá vás osvieži v prázdninových horúčavách a neprídete pritom o čokoládový pôžitok. 

V Malackách, kde je skutočne všetko blízko, len pár krokov od letného kúpaliska, nájdete nenápadnú kaviareň "Kralikova café&cakes". O čo nenápadnejšia je zvonku, o to pozoruhodnejšia je zvnútra. Nápaditý a útulný interiér, kde sa hneď cítite príjemne ako na návšteve u blízkych priateľov, prvotriedna ponuka a bezchybná príprava kávy Green Plantation z Komárna a priam božské dezerty vám zaručia pocit blaha, kvôli ktorému sa do Malaciek budete chcieť vrátiť. Pri podrobnejšom skúmaní ponukového lístka som navyše zistila, že toto miesto môžete navštíviť aj s tzv. bio priateľmi, ktorí uprednostňujú moderné trendy v stravovaní. Všetky kávy vám pripravia aj v bezkofeínovej verzii s bezlaktózovým rastlinným mliekom (mandľové, kokosové alebo kešu) a osladia kokosovým cukrom. Pre deti pripravia raw kakavko a babycinno (napenené mlieko s príchuťou), pre šoférov podávajú domáci ľadový čaj, čerstvé limonády či obľúbené smoothie alebo ľadovcovú a kokosovú vodu (!) a pre nešoférov majú v ponuke lokálne odrody vína z malých rodinných vinárstiev. Nápis na stene "Nový vietor v Malackách" je zrejme pravdivý. Mňa tento vietor okúzlil a budem tajne dúfam, že raz dofúka až do môjho malého rodného mesta na Orave.

Turistom na jeden deň

Zmrzlina od Arthura na Laurinskej

13.08.2017

Štatistiky uvádzajú, že zahraniční turisti strávia v našom hlavnom meste v priemere jeden deň. Ráno vystúpia z lode alebo autobusu a celý deň trávia návštevou známych bratislavských pamiatok a túlaním sa po uličkách Starého mesta. Nielen pamiatkami je však turista živý a počas toho jedného dňa musí čo to zjesť, najlepšie niečo typicky slovenské. Rozhodla som sa vyskúšať si život jednodňového turistu na vlastnej koži a zistiť, kde by im v Bratislave mohlo chutiť.

Deň treba začať raňajkami, ideálne v blízkosti niektorej z povinných turistických zastávok. Skvelou voľbou sa mi preto zdala kaviareň s ľubozvučným slovenským menom "U Guľky" na Židovskej ulici pod Bratislavským hradom, presne oproti Dómu svätého Martina, ktorá ponúka už od 7:30 vo svojom raňajkovom menu sendvič alebo croissanty s kávou alebo čajom, ale tiež vianočku s kakaom. Keď som však prichádzala na danú adresu, po pol ôsmej z kaviarne vyšlo útle žieňa, zamklo dvere, nasadlo do svojho béžového miniautíčka a bolo preč. Moje obavy sa potvrdili - dvere zamknuté, na nich žiadny oznam o zatvorení prevádzky, cez okno som videla vyložené stoly a prázdne regále. Na vianočku s kakaukom som mohla zabudnúť. Našťastie len pár krokov odtiaľ na Rybnom námestí nájdete "Moods", kde vás nenechajú umrieť hladom. Už od 7:00 ponúkajú skvelý ražný chlebík s klasickými nátierkami (bryndzová, vajíčková, oškvarková), obložené chlebíčky na maslovom podklade, vajíčka na fúru spôsobov, bábovku, jogurty, zdravé cereálie, ale ulahodia aj medzinárodnou ponukou pravých anglických raňajok či krehkých francúzskych croissantov. To všetko doplnené výbornou kávou a s výhľadom na Bratislavský hrad a most SNP.

Posilnení raňajkami sa môžete vydať spoznávať krásy Bratislavy. Ja som sa rozhodla pre Prírodovednú expozíciu Slovenského národného múzea, ktorá ma príjemne prekvapila vysoko kvalifikovane a pútavo urobenou expozíciou, kde sa nudiť nebudete. Dozviete sa napríklad, že slovo mamut znamená zemný krt, čo mi prišlo veľmi zábavné, keď som stála pred obrovským vypchatým mamutom a predstavila som si ho, ako si ryje chodby pod zemou... Na druhej strane by sa mohol uplatniť pri vŕtaní tunelov a pomôcť tak dokončiť slovenskú diaľnicu... V tejto futuristickej predstave som pokračovala výstupom na vyhliadkovú plošinu na moste SNP, známu ako UFO. Bratislavu máte ako na dlani a v žiadnej reštaurácii nebudete mať taký výhľad. Bolo však načase vrátiť sa na zem a primerane finančným možnostiam nájsť iné miesto na obed. Vďaka strategickému rozmiestneniu pobočiek po celej Bratislave ponúka "Regal Burger"  turistom na rôznych miestach, okrem iného, aj hamburger v slovenskom duchu s ovčím syrom, jablkami, cviklou a chrenovou majonézou a hranolky zo zemiakov v šupke. Dokonalá harmónia týchto slovenských chutí, kvalita surovín od lokálnych dodávateľov, precíznosť ich prípravy a srdečná obsluha sú dôvodom, prečo určite nebudete sklamaní.

Perfektnou sladkou bodkou za obedom počas horúcich letných dní je zmrzlina, ktorej ponuka je v Bratislave vskutku bohatá. Ak chcete tú najlepšiu a máte veľa času, staňte si do nekonečného radu pred "Kouna". Ak máte času menej a uspokojíte sa s druhou najlepšou, choďte k "Arthurovi". Cestu k nemu nájdete tak, že budete sledovať, odkiaľ chodia ľudia s čiernymi kornútkami a fialovou zmrzlinou (kornútky sú z kakaa a zmrzlina z levandule). Nový rozmer zmrzliny, ktorý sľubujú, tu skutočne aj dostanete. Ich nugátová jednoducho nemá konkurenciu.

Deň sa chýli ku koncu a po odškrtnutí všetkých pamiatok na zozname a prechodených podrážkach padne každému vhod ukončiť ho originálne - v "Buchtárni" na Hurbanovom námestí, len pár krokov od Michalskej brány. Buchty na pare so sladkými i slanými náplňami vám tu pripravia dvaja mladí, sympatickí nadšenci slovenskej kuchyne. Každú nakroja na malé kúsky, aby vami vybratá posýpka a štedrá porcia rozpusteného masla vošla až do vnútra. Na cestu si určite dajte zabaliť neodolateľné pečené buchty, ktoré chutia ako od starej mamy, až na to, že ich pripravujú títo šarmantne vtipní chalani.

Keďže ja mám môj zoznam pamiatok už dávno vyškrtaný, poobedie som strávila v športovom duchu v hyper modernom športovom komplexe "X-Bionic Sphere" v neďalekom Šamoríne, ktorý spĺňa kritériá najvyššieho štandardu svetových športovísk. Ultra moderné technológie vo všetkých halách a obrovské priestory vám umožnia športovať ako profesionálnom. Vo fitness zóne nájdete toľko stacionárnych bicyklov, že by tam pokojne mohol naraz trénovať celý pelotón Tour de France a parametre bazénov v aqua zóne vyhovejú aj tomu najnáročnejšiemu plavcovi. Areál je vybavený dostatočnou ubytovacou kapacitou v luxusnom hoteli, ale oplatí sa vrátiť späť, lebo cestou do Bratislavy, v Rovinke, sa musíte určite zastaviť na tie najlepšie langoše od Irenky. Hoci pani Irenka je trošku svojská a niekedy nevrlá, jej langoše a kuracie krídelká sú povestné a po športových výkonoch určite stoja za zastavenie. Pozor, aby ste to neminuli, bola by to večná škoda:)

Na záver môžem s kľudom konštatovať, že byť turistom na jeden deň v Bratislave má svoje chutné čaro...

Bratislavský street food

Palacinka z Petite Creperie (vajíčko, šunka a úžasný cviklový dip)

30.4.2017

Hneď na začiatok, musím upozorniť, že nejde o fast food. Po prvé - v žiadnom prípade nie je fast, keďže na svoje jedlo môžete čakať aj pol hodinu a po druhé - nemá nič spoločné s mrazenými, cez pol sveta transportovanými a v plaste balenými hmotami v tvare hranoliek alebo hamburgerov medzinárodných unifikovaných reťazcov, ktoré sú jedným zo symbolov globalizácie a nezdravej stravy. Bratislavský street food, po vzore ostatných metropol, ponúka chutné, malé a pritom plnohodnotné jedlo do ruky, pripravené z kvalitných surovín, podľa vášho priania, gastronomickými nadšencami, ktorým záleží na spokojnosti svojich zákazníkov.

Takýmto príkaldom je Regal Burger na Palackého ulici, kde máte záruku čerstvosti a kvality mäsa i ostatných surovín, z ktorých pripravujú svoje menu a nemusíte sa báť vypýtať si hamburger podľa svojej chuti. Ochota personálu je nekonečná a chuť jedla výnimočná. Nadšenci street foodu určite nesmú obísť Orbis Street Food na Laurinskej, kde dostanete tie najchrumkavejšie hranolky pripravené zo skutočných zemiakov originálnou belgickou metódou dvojitého praženia. K hranolkám si môžete vybrať niektorú zo širokej ponuky omáčok, ale skvelo chutia aj samé, len jemne osolené. Vďaka ponuke aj iných jedál z rôznych kútov sveta, tu zaženiete aj väčší hlad a uspokojíte svoje chuťové poháriky bez toho, aby ste zbytočne zaťažili svoje trávenie nekvalitným tukom alebo umelými dochucovadlami. Do tretice chcem spomenúť malý podnik, ktorý je mojou srdcovkou a pre mňa jednoznačným bratislavským favoritom v tejto kategórii - Petite Creperie na Vysokej ulici. Palacinky tak krehké, tak lahodné, naplnené len tým najlepším, nenájdete inde na Slovensku. Či už na sladko alebo na slano (najmä tie s cviklovým dipom) nesklamú vaše očakávania. Nespochybniteľná inšpirácia francúzskym originálom, doplnená o poctivosť pri príprave a lásku pri obsluhe - to všetko vysvetľuje narastajúci záujem a preto sa obrňte trpezlivosťou pri čakaní na vašu porciu. Avšak keď sa do nej zahryznete, zabudnete na čakanie a začnete rozmýšľať, kedy prídete zas.

Hoci ponuka jedál v týchto podnikoch je rozsahom obmedzená a sezónne obmieňaná, ešte sa nestalo, aby ma sklamala. Posúďte sami:)

Očakávané i nečakané bratislavské chute

23.4.2017

 Moja posledná návšteva Bratislavy mala delikátny dôvod - bolestivé lekárske vyšetrenie, ktoré som sa snažila vykompenzovať niečím delikatesným, napríklad chutnými raňajkami v Moods bakery and coffee na Hviezdoslavovom námestí, kde sa rada vraciam na chutnú a dobre pripravenú kávu a chrumkavé, až hriešne maslové croissanty, ktoré ma na chvíľočku prenesú do môjho milovaného Francúzska... Tak ako to má tento podnik v názve - pečivom a kávou si spravíte náladu aj keď, alebo najmä ak vás počas dňa čaká niečo nepríjemné. I tentokrát sa to podarilo - croissanty ešte teplé, káva voňavá, takže nakoniec to vyšetrenie až také bolestivé nebolo. Musím spomenúť aj fantastický tmavý chlebík, ktorý tam pečú a ktorý si dávam zabaliť - stačí k nemu len maslo, syr, zeleninka a ďalšie skvelé raňajky sú hotové... V ten istý deň som zažila aj nečakané a o to chutnejšie prekvapenie tam, kde by sme ho možno bežne nečakali - v nemocničnom bufete na Kramároch, hneď pri vchode do fakultnej nemocnice. Objavila som tam skvelé bagety - čerstvé, chrumkavé, plnené šunkou alebo syrom a hlavne poctivým maslom - žiadna majonéza, dochucovadlá, ani dopekané mrazené pečivo. Na dlhú cestu do vlaku, ktorá má čakala, som si nemohla predstaviť nič lepšie. Nabudúce určite vyskúšam niečo ďalšie z lákavo vyzerajúceho sortimentu, i keď budem musieť preklenúť ľadovú stenu neochoty nervóznej obsluhy. Za tie bagety to ale stojí, hoci je škoda, že mnohé miesta, kde mi chutí, navštevujem len výnimočne a to kvôli nepríjemnej obsluhe, ako napríklad v bratislavskej kaviarni Mondieu. Má pre mňa všetky predpoklady pre skvelé miesto na raňajky - dobrá káva, poctivé croissanty, francúzska atmosféra a prostredie, napriek tomu váham vinou arogantného prístupu obsluhy, na ktorý som ešte do minulej jesene nezabudla...