Jeseň tradične prináša stavy jemného smútku a melanchólie. A vďakabohu za to, pretože po rozšafnom lete si aj telo i duša zaslúžia stíšenie a jesenné dni sú na to ako stvorené. Navyše existuje spôsob, ako si jesenný splín dokonca vychutnať. Tento rok to u mňa bude jednoznačne vďaka americkej kuchyni. Pred rokom som totiž prežila úžasnú jeseň v USA, ktorá pripomínala divokú country párty plnú šťastia a neuveriteľného tempa zážitkov a o čo úžasnejšia tá party bola, o to clivejšie mi bude túto jeseň. Spomienky na krásnu minuloročnú americkú jeseň mi v hlave preladia hudobný žáner. Tento rok mi v ušiach namiesto country bude znieť blues. Má baladický obsah a pomalé tempo, ktoré sa hodí k melancholickému rozjímaniu, čo plne korešponduje s ďalším významom tohto anglického výrazu, ktorým sa označuje smutný stav duše. Ja sa však rozhodne nenechám týmto stavom priviesť k slzám a vezmem svoje pocity pevne do vlastných rúk.

Hviezdou jesenných rán budú bezpochyby donuty. Tie americké boli obrovské a mali obrovský obsah cukru, ale boli nadýchané a mäkké vo vnútri a chrumkavé na povrchu, za čo mohla výborná poleva, často doplnená o oriešky, čerstvé ovocie alebo iné jedlé drobnosti. Na Slovensku sa mi podarilo nájsť mini súrodencov týchto amerických – boli trojnásobne menšie, primerane sladké, ale rovnako nadýchané s polevami od výmyslu sveta. Presne takéto americké donuty vám ponúknu v banskobystrickej SpezaX Caffé, kde si môžete čerstvo vypražené minidonuty vyskladať podľa svojich predstáv – vyberiete si polevu, posýpku, ovocie alebo sladkosti a máte svoje ranné donuty na mieru. Ak nie na donuty, tak vás tam určite zlákam na bubble wafle, originálne milkshaky alebo výberovú kávu, a jednoznačne neodoláte ani ich skvelej horúcej čokoláde. Čo viac si priať na prekonanie chladného jesenného rána? Možno tak ešte malý experiment so slanými donutami, ktorý môžete vyskúšať v sieti donutérií La Donuteria, jej pobočku nájdete takmer v každom slovenskom meste. Ja som si v Amerike zamilovala kombináciu vajíčka, syra a opraženej slaninky a ak to skombinujete s čerstvo vypraženým donutom, máte o výdatný kalorický príjem, ale i skvelú chuť postarané. Dodatočné kalórie sa ale vlastne zídu pri chladných jesenných dňoch, kedy vás bude hriať nielen vlastné teplo vďaka väčšiemu kalorickému príjmu, ale aj príjemný pociť, ktorý zažijete pri ochutnaní tejto americkej raňajkovej klasiky. 

Jesenné víkendové rána je ideálne stráviť aj v spoločnosti nadýchaných amerických palaciniek, tzv. pancakes, ktoré sú oproti tým našim hrubšie, sýtejšie, ale o nič horšejšie. Musíte ich samozrejme servírovať poukladané na seba, štedro poliate javorovým sirupom a na vrchu ozdobené drobným ovocím so šlahačkou. Ak navyše nájdete vo svojom okolí niekoho, kto ich pre vás pripraví a donesie do postele, je 100% isté, že budete túto jeseň milovať.

S kratšími dňami sa chuť na sladké zvyšuje v nepriamej úmere a v USA to s cukrom myslia naozaj vážne. Tony sacharidov v tekvicových muffinách i cupcakoch, jablkách v karamele, cookies, scones, čokoládou naprataných brownies, cheesecakoch, apple pie, red velvet cakes, ktoré sú absolútnou klasikou a v originálnej americkej verzii aj extra sladkou. No nie je však všetko cukor, čo sa bliští vo výkladoch amerických kaviarní a cukrární. Mojím jesenným americkým hrdinom sa minulú jeseň stal obrátený ananásový koláč, ktorý pripomína francúzsky obrátený jablkový koláč Tarte Tatin, len má jemnejšie cesto a namiesto jabĺk kolieska ananásu. Je jemne kyslastý, voňajúci po masle a krásne vláčny ...

Po masle vonia, aj chutí, ďalšia americká klasika, tzv. poundcake (polkilový koláč) a pritom je to snáď ten najjednoduchší koláč na svete – 4 ingrediencie v rovnakom pomere (1 pound = 453 g presne, zaokrúhlené na pol kila): múka, vajcia, cukor, maslo – zmiešať, vyliať do formy (najlepšie na biskupský chlebíček alebo bábovku) a nechať rúru, nech urobí, čo má. Jesenné víkendy sú rozhodne ako stvorené pre pečenie. Vychutnať si pečenie i konzumovanie napríklad takého pekanového koláča so šálkou teplého čaju, je odskúšaná terapia proti smútku a navyše bez výčitiek voči zdravému stravovaniu. Pekanové orechy majú totiž vysoký obsah zdravých tukov, bielkovín, vlákniny a celé priehrštie tých správnych živín: mangán, meď, tiamín, horčík, zinok, fosfor, železo i draslík vďaka čomu zlepšujú zdravie srdca i funkciu mozgu. Pekany pre nás objavili domorodí americkí indiáni a slovo pekan v ich reči znamenalo „orech, ktorý potrebuje kameň na rozlúsknutie“. A súčasní vedci pri tom lúskaní zistili, že sú prírodným pokladom účinným pri chudnutí vďaka zdravým tukom, ktoré môžu pomôcť spomaliť vyprázdňovanie žalúdka, čo predlžuje pocit sýtosti. Vedecké štúdie dokázali aj to, že pravidelný príjem pekanov je spojený so zníženým prírastkom hmotnosti a zníženým rizikom nadváhy. Tieto zázračné orechy sú navyše nabité antioxidantami, vďaka čomu chránia pred oxidačným stresom a zápalom. Pekany znižujú aj príznaky PMS a pomáhajú pri liečbe cukrovky, takže akákoľvek pekanová pochúťka nielenže zaženie jesennú pochmúrnosť, ale ešte aj prispeje k pocitu dokonalého zdravia.

Nech sa nám však z toľkého sladkého neurobí zle, navrhujem urobiť si na večeru inú americkú klasiku – hamburger. Lenže z toho fastfoodového zo zmrazených polotovarov, si urobíme slow food verziu – teda hamburger, ktorého príprava bude pomalá a precízna a ktorého konzumácia bude mať rovnaké atribúty. Základom je kvalitné hovädzie mäso, ktoré si doma namelieme, jemne osolíme a necháme chvíľu odstáť. Vymiešame cesto na vlastné žemličky a kým cesto na ne kysne, očistíme zemiaky a nakrájame ich na hranolky. Necháme ich postáť v studenej vode, aby zostali chrumkavé aj po upečení. Z vykysnutého cesta vytvarujeme žemličky, posypeme sézamom a upečieme. Z mäsa vytvarujeme malé bochníky a upečieme na panvici. Hranolky vyberieme, osušíme a vypražíme na oleji. Upečené žemličky prekrojíme, naplníme upečeným mäsom, plátkom syra a ľubovoľnou zeleninou, prípadne nejakou omáčkou a podávame s hranolkami upečenými do zlata. Takýto hamburger vás nenechá ani pomyslieť na jesenný splín, pretože pri jeho príprave vám naň proste nezostane čas a na splín nebude miesto ani pri finálnej konzumácii. Samé domáce dobroty, pripravené vlastnými rukami vo vlastnej kuchyni, spojené do chuťovej harmónie vám navždy zmenia pohľad na toto zamerikanizové nezdravé jedlo fastfoodových reťazcov, pretože toto jedlo nemusí byť ani fast, ani nezdravé. 

Moja tohtoročná jeseň bude mať farby americkej vlajky, a vaša jeseň môže byť tiež krásne farebná. Niekomu pomôže prechádzka v lese, inému hudba, kniha alebo dobré jedlo, prípadne všetko dokopy, v každom prípade to môže byť jeseň, na ktorú budete o rok radi spomínať.

Ako milovník pečiva v akejkoľvek jeho podobe si ho dokážem vychutnať na raňajky, na obed i na večeru. Podľa dietológov sú niektoré druhy vhodnejšie na ráno, iné pred spaním, niektoré vám však urobia dobre v ktorúkoľvek dennú hodinu. Medzi takéto univerzálne pečivo, z ktorého si pripravíte malý i veľký gurmánsky zážitok kedykoľvek počas dňa, patrí nepochybne TOAST. Moje chuťové bunky zaplesajú vždy, keď sa s ním stretnú, ale nezaprú sa ani moje jazykové bunky, ktoré na plesanie občas dôvod nemajú. Podobne ako ma vie vytočiť príšerne skomolená výslovnosť „kroasánu" (croissant), aj pri tomto ikonickom pečive sa mi pri jeho nesprávnej výslovnosti otvára nožík vo vrecku. Tentokrát treba za správnou výslovnosťou zabrúsiť na anglické pobrežie, pretože Anglicko je považované za kolísku toastu, ktorý sa správne vyslovuje „toust“. V Čechách si to už vyriešili a prispôsobili si správnej výslovnosti aj pravopis a preto na českých baleniach a v receptoch nájdete toto pečivo označené ako „toust“, čo samozrejme nenechá nikoho na pochybách, ako to treba prečítať. V slovníkoch spisovnej slovenčiny však stále figuruje jeho pôvodný anglický pravopis „toast“ a keďže, žiaľ, neplatí štúrovské píš ako počuješ a čítaj ako vidíš, tu a tam začujete našinca povedať „toast“. Slovníky samozrejme uvádzajú aj správnu výslovnosť, ale kto by sa už pozeral do slovníka, keď si chce jednoducho len kúpiť alebo v kaviarni na raňajky alebo ľahký obed objednať túto dobrotu. Z jazykového hľadiska sa však v oných slovníkoch uvádza ešte jedna dôležitá informácia, a to, že toto prevzaté a zatiaľ nie úplne poslovenčené slovo, sa skloňuje podľa vzoru dub, čo samozrejme pri jeho objednávaní na našom území môže zohrať kľúčovú rolu, zatiaľ čo v pôvodnom anglickom prostredí to nehrá rolu vôbec žiadnu, keďže tam sa toasty neskloňujú, ale skôr toastujú a to v rámci tradičných anglických raňajok každé ráno.

Tradičnou anglickou raňajkovou verziou sú toasty s maslom, vajíčkom na mäkko a pomarančovou marmeládou, ale medzi klasiku už patrí aj avokádový toast, často tiež doplnený o vajíčko (v poslednej dobe fičí vajce benedikt). Sladko-slaným hybridom je obľúbená „modrá hruška“, kedy sa toast podáva so syrom s modrou plesňou, hruškou a vlašskými orechami, to celé jemne pokvapkané medom. Táto hybridná verzia funguje dobre s akýmkoľvek iným syrom a akýmkoľvek iným ovocím a orechami – napríklad Lučina s hroznom a pekanovými orechami chutí tiež výborne. Medzi čisto sladkými chuťami nesklame PBB – arašidové maslo s banánom alebo slávna nutella doplnená pre ozdobu (i pocit zdravšej verzie) o sezónne ovocie.

Vďaka televízii sa do histórie zapíše aj tzv. „Tubby toast“. Pôvodná, dnes už ikonická relácia popkultúry pre deti, z dielne BBC, vysielaná od 1997 do 2001, priniesla na svetlo sveta nielen 4 farebné postavičky z anténkami na hlavách, ktoré rozprávajú jazykom určeným tým najmenším a dospelým sa preto ich rozhovory môžu zdať primitívne (čo tak vtipne parodovali českí komici Richard Genzer a Michal Suchánek pod názvom „Teleblbís“). V takmer každej epizóde sa však objaví aj časť, kedy je „čas na tubby toast“ a zo špeciálneho toastovača prilietajú priamo na taniere do tmava opečené usmiate toasty. Verte či nie, ale stálo ma nemalé úsilie, aby som vyhovela požiadavke môjho vtedy 3-ročného syna, ktorý sa každé ráno, rovnako primitívnym jazykom, domáhal svojho tubby toastu, na ktorého prípravu dnes (na moje veľké prekvapenie) nájdete stovky návodov na food blogoch, youtube a sociálnych sieťach. Pred 15 rokmi som si však musela poradiť s tým čo bolo a zachránila ma Nutella, vďaka ktorej bol toast tmavý (a pritom nie spečený) a maslo, z ktorého som vyčarovala onen úsmev. A verte či nie, i dnes, keď môj už dospelý syn príde raz za čas z vysokoškolského internátu na víkend domov, pripravujem mu na raňajky tubby toast - s Nutellou a maslom:)

Hoci sa toast považuje za anglický vynález, za jeho jazykovými koreňmi je treba zájsť do latinčiny (tostum = horieť) a za jeho koreňmi gastronomickými ešte ďalej - dokonca na úplne iný kontinent a do úplne inej kultúry, pretože to bola už stará egyptská civilizácia, ktorá dokázateľne pripravovala pokrm založený na opečení chleba na horúcich kameňoch, aby dlhšie vydržal. Odtiaľ viedla samozrejme dlhá cesta k vyskakovaciemu toastovaciemu stroju z roku 1919, ktorý je dnes súčasťou skoro každej kuchyne (podľa jedného prieskumu ho vlastní až 80 % amerických domácností), z ktorého vyskakujú do zlata opečené kúsky bieleho chleba (ak si správne nastavíte teplotu), štvorcového tvaru, jemne sladkastej chuti a zvyčajne vopred pravidelne nakrájaného a pekne zabaleného, pripraveného na okamžité použitie a pečenie. Existujú samozrejme aj zdravšie celozrnné tmavšie verzie, ale pre zjednodušenie zostaňme pri klasike, stále však platí, že „toast“ označuje opečený plátok pečiva, ktorý sa potom natiera alebo obkladá, či ďalej zapeká, na rozdiel od sendviča, na ktorého prípravu sa síce tiež používa toastový chlieb, ale ten sa vopred neopeká a rôzne náplne natreté na jednom plátku pečiva sú vždy prikryté druhým plátkom. Akýmsi hybridom medzi nimi je slávny Club sendvič, ktorý sa po prvý krát objavil v pánskom klube neďaleko New Yorku v roku 1903, na ktorého prípravu sa používajú 2 alebo 3 plátky opečeného toastového pečiva, potretého majonézou, obložené šalátom, paradajkou a kuracím mäsom, spojených dokopy do obrovského sendviča, ktorý je doteraz obľúbeným ľahkým obedom nielen v pánskych kluboch.

Zjednodušene povedané, toast je opečené biele pečivo, obložené sladkými alebo slanými dobrotami. Toasty môžu však mať aj oveľa sofistikovanejšiu podobu. Tzv. bostock toast vás zaručene privedie do chuťového neba. Jedná sa o plátky toastového chleba, potretého kyslastým džemom, zapečené s „frangipane“, čo je maslovo-mandľová náplň, ktorú môžete doplniť o ľubovoľné sezónne ovocie podľa chuti. Za toto spojenie opečeného toastu, jemne sladkých mandlí, masla a ovocia podľa chuti vás vaša rodina bude jednoducho milovať. Rovnaký druh gurmánskej lásky sa vám určite podarí vytvoriť aj s „deravým“ toastom, kedy do toastového pečiva vykrojíte ľubovoľný tvar (srdiečko nikdy nesklame), do neho vyklopíte vajíčko a na panvici tak pripravíte tvarované volského oko zapečené v chrumkavom toaste.

Bez panvice sa nezaobídete ani pri príprave ďalšej toastovej klasiky pôvodom z Francúzska -Croque Monsieur (v doslovnom preklade chrumkavý pán), ktorého základom, okrem opečeného toastového chleba, je syr, šunka a bešamel. Za jeho vznik vraj môžu nejakí robotníci, ktorí si zabudli na radiátore sendvič so šunkou a syrom, ktorý sa krásne roztopil a pečivo vysušilo do chrumkava. Isté je, že prvý Croque Monsieur sa objavil na menu jednej parížskej reštaurácie v roku 1910 a odvtedy je povinnou súčasťou menu každého francúzskeho bistra. Od roku 1960 sa, zrejme pod vplyvom zrovnoprávnenia mužov a žien v spoločnosti, objavuje aj Croque Madame (chrumkavá pani) s vajíčkom navrchu, ktoré má pripomínať dámsky klobúk. V súčasnosti existujú po celom svete pod rôznymi názvami rôzne verzie tohto francúzskeho chrumkavého pána (Welshrarebit – welšský zajac, holandský tosti, americký Monte Cristo, katalánsky bikiny toast) a nájdete aj vegetariánsku verziu Croque Mademoiselle (chrumkavá slečna), či dokonca verziu hawai, prirodzene s ananásom.

Nemenej slávny spolupatriot je toast známy ako french toast (francúzsky toast), pri príprave ktorého sa toastové pečivo pred opečením namáča v mlieku zmiešaným s vajíčkom. Recept poznali už starovekí Rimania, ktorí takto zachraňovali staré pečivo. Možno práve odtiaľ pochádza aj francúzske pomenovanie tohto toastu „pain perdu“ - stratený chlieb, pretože inak by ten starý chlieb bol stratený. Alebo je to stratený chlieb možno preto, že to pečivo sa pri príprave naozaj celkom stráca v mlieku. Štandardne sa francúzsky toast pripravuje na sladko, kedy do mlieka pridáte trošku cukru a podávate zľahka pocukrovaný alebo s nejakou chutnou sladkou prílohou akou je rôzne ovocie, zmrzlina, či sirup, na Novom Zélande sú to napríklad banány so škoricou a javorovým sirupom. Toastový chlieb namočený v mlieku s vajíčkom však môže byť pripravený aj na slano, napríklad Škóti ho pripravujú s klobásou, v Anglicku si vajíčkový chlieb „eggy bread“ doprajú s kečupom, v Španielsku do mlieka prilejú trošku alkoholu vo forme vína a v kreolskej kuchyni mlieko vylepšujú s whiskey. Verzií je neúrekom, v Amerike existuje dokonca deň francúzskeho toastu (French toast day), ktorý pripadá na 28. novembra, a som si istá, že vo výpočte chutných verzií francúzskeho toastu sa nestratí ani náš chlieb vo vajíčku – obľúbené víkendové raňajky alebo rýchla večera mnohých slovenských domácností. 

Na prípravu toastových dobrôt sa často používa okrem štvorcového bieleho toastového pečiva aj klasický chlieb, čo nás vedie k ďalšej klasike a tou je hrianka s cesnakom, ktorá je nádherným slovenským príkladom "toastového" receptu, pretože spĺňa toastové kritériá opečeného pečiva, ktoré už nie je najčerstvejšie a treba ho zachrániť pred vyhodením. Od našej hrianky je to len na skok k jej talianskej sestre, dnes tak obľúbenej bruschette, čo je opečený chlieb s cesnakom, olivovým olejom a paradajkami alebo ich menšej verzii crostini, na prípravu ktorých sa používajú kúsky staršej bagety. Keď už sme sa dostali do Talianska, tak si na koniec výpočtu zaujímavých tipov na prípravu toastu dajme Pizza toast, ktorý je extra rýchlou a menšou verziou pizze, kedy dáte plátok toastového chleba zapiecť s čímkoľvek, čo máte radi na pizzi a o rýchlu večeru je postarané.

Ak som začínala tento príspevok vŕtaním sa v slovníku, na jeho závere sa do neho idem vrátiť, pretože v slovníku sa dočítate, že slovíčko „toast“ má ešte jeden význam – zdravica, prípitok. Na vysvetlenie prečo sa významovo spájajú v jednom slove chlieb a prípitok existuje zaujímavá teória, ktorá hovorí, že do vína určeného na pripitie sa zvykol vhodiť kúsok chleba, aby vsiakol kyslosť a vylepšil chuť vína. Existuje aj iná teória, ktorá zasa vysvetľuje vznik samotného prípitku – pri štrnganí sa zvyklo z pohárov trošku vyliať a premiešal sa tak obsah pohárov pripíjajúcich si osôb, čo zvýšilo ich bezpečnosť, lebo mohli mať istotu, že obsah ich pohárov nebol otrávený a tzv. toastmasters (majstri prípitku) vystopovali túto tradíciu až do čias starovekého Ríma. Títo majstri sa okrem skúmania historických koreňov pripíjania venujú aj tomu s čím a ako si treba pripiť a faktom je, že každý národ má svoje vlastné postupy a tradície. Väčšinou sa pripíja so šampanským alebo vínom, ale existujú aj národy, ktoré uprednostňujú tvrdší alkohol (napr. vodku). Niektoré národy pritom stoja, iné sedia, udržujú očný kontakt alebo naopak sa mu vyhýbajú, pripíjajú si na začiatku, uprostred alebo na konci jedla, niekde sa štrngá, inde zasa nie, niekde sa pritom proklamuje na zdravie, niekde na život a niekde slová prípitku znamenajú jednoducho „vyprázdni svoj pohár“. Či už tak alebo onak, po každom poriadnom prípitku, v súlade s tradíciami daného národa, ktoré odporúčam si vopred naštudovať, nech na seba neprivoláte zlé sily a hnev spolustolujúcich, určite neuškodí ako zájedok ani jeho opečená prvovýznamová podoba zo slovníka. Keď sa to tak vezme, tie jazykové slovníky sú vskutku nečakane inšpiratívnym zdrojom chutných tipov pre naše chuťové bunky – koniec-koncov nie nadarmo má samotné slovo „jazyk“ tiež dva významy, ktoré spájajú dokopy jeho dve základné funkcie – orgán chuti i prostriedok na dorozumievanie sa. Som presvedčená, že dnešný jazykový pojem sme si dokonale ozrejmili a neostáva nič iné ako si pripiť na bohatosť nášho jazyka a pripraviť niektorý z "toastových" receptov:)

Čo ste nevedeli o zemiakoch... a ani nepotrebovali vedieť:)

16.4.2023

Celé to začalo vášnivou posadnutosťou touto potravinou u jedného člena mojej rodiny, ktorého keď sa spýtate, čo chce jesť alebo čo má rád, dá vám jedinú odpoveď – zemiaky. A keďže som mala pred sebou zrazu nečakané dva mesiace jarných prázdnin a fúru voľného času, mohla som si dovoliť časť z neho venovať úplne nepotrebnému kulinársko-jazykovo-historicko-umeleckému prieskumu tejto obľúbenej hľuzy, z ktorého nakoniec vzišli nielen zaujímavé, hoci úplne nepotrebné fakty, ale najmä niekoľko mimoriadne chutných zemiakových večerí, za ktoré sa mi dostalo pochvaly od vyššie zmieneného člena rodiny – mojej dcéry, čo už rozhodne za nepotrebné nepovažujem...

Neviem, ako ďaleko siaha vaša láska k histórii, ale história zemiakov sa začala písať už pred 7000 rokmi v Peru, kde predstavovali základnú zložku potravy slávnych Inkov, pričom pôvodné peruánske druhy (väčšina z 200 vtedy známych bola v podobe sladkých batátov) sa dnes rozrástli na neuveriteľný počet 5000 vyšľachtených druhov zemiakov a z toho 3500 pochádza priamo z Peru. V Lime sa dokonca nachádza najväčšia banka zemiakových odrôd na svete, ktorá chráni, skúma a uchováva túto potravinu. Každoročne v máji sa v Peru slávi 30. mája zemiakový sviatok – Národný deň zemiakov, kedy sa konajú po celej krajine degustácie, súťaže a koncerty na počesť tejto potraviny, čo mi pripomína naše každoročné oravské „Párnickô švábkobraňá“ na konci leta – podujatie, na ktorom hrajú hlavnú rolu práve zemiaky, či už ako základná surovina rôznych dobrôt, či už ako účastník rôznych súťaží – v kvalite ich samotných alebo ako športové náčinie rôznych zábavných hodov, behov a skokov, to všetko sprevádzané miestnou hudobnou produkciou a zalievané alkoholom. Na jeseň oslavujú zemiaky aj na Kysuciach, kde sa pripravujú zemiakové posúchy s hubami, oškvarkami alebo kapustou, známe ako polesníky alebo podplanúšky a koniec septembra patrí zemiakom aj v Spojených štátoch, kde si v reštauráciách ľudia užívajú zemiakové párty so zapečenými zemiakmi v podobe veľkolepých šou, ako to už Američania vedia, no a v novembri sa bez sladkých zemiakov nezaobíde ani ich ďalší veľký sviatok - Deň vďakyvzdania.

Do Európy sa ale zemiaky dostali až v 16. storočí so španielskymi moreplavcami dychtiacimi po objavovaní nových zemí a kontinentov. Na Slovensku sa prvá zmienka o zemiakoch dochovala zo 17. storočia a spája sa s menom legendami opradeného Cypriána z Červeného Kláštora, ale šíriť po slovenských políčkach sa začali až v 18. storočí a na naozaj masové pestovanie si museli počkať až do začiatku 19. storočia, kedy sa k nim prostý ľud ako na spásu obrátil pri neúrode obilia. Ideálne podmienky našli na severe, kde im prirodzene vyhovovali klimatické predpoklady pripomínajúce tie ich z vysokohorských peruánskych Ánd a ani nevedno ako sa z tejto exotickej rastliny stal rýchlo „druhý chlieb“ slovenského ľudu, bez ktorého si dnes náš jedálniček už nedokážeme predstaviť. Dôkazom je množstvo regionálnych zemiakových špecialít v podobe polievok, prívarkov, halušiek, kaší, či rôznych sladkých jedál. Ich rozmanitosť je obdivuhodná, avšak ich ľubozvučné názvy vám zoberú dych a cudzinca

(a častokrát i našinca) pri ich čítaní pekne vytrápia: záhorské džgance a erteple, kysucké pučky, tekovská fučka, hontianske gombovce, pohorelské alebo gemerské guľky, oravské strapačky, novohradské dupčiaky, spišské džatky a pirohy či nalešníky, šúľance, gruľovník, kuľaša, ciberej či gója, čo (ako som pri svojom nepotrebnom prieskume zistila) sú zemiaky s ryžou zapečené v črevách. Vynaliezavosť pri využití zemiakov v slovenských kuchyniach a pri pomenovávaní kulinárskych výtvorov je obdivuhodná, avšak vlastná nielen Slovákom. Po celom svete sa jeho obyvatelia činia pri spracovávaní tejto potraviny, ktorú vedci považujú dokonca za superpotravinu, pretože vďaka svojmu zloženiu dokážu zabezpečiť telu potrebné látky pre prežitie. Obsahujú vitamín C, mangán, vitamíny skupiny B, draslík, fosfor a zinok – vskutku ideály koktejl, ktorý by pomohol zvládnuť ľudskému telu aj extrémne podmienky či obdobie hladomoru. Zároveň obsahujú vlákninu, ktorá podporuje trávenie a sacharidy, ktoré sú zdrojom energie, vďaka čomu sú zemiaky ľahko stráviteľnou, ale výživnou diétnou potravinou – samozrejme v závislosti od toho, čo k nim pridáte alebo ako ich tepelne upravíte. A pridáva sa k nim veru všeličo. V našich zemepisných šírkach najmä kapusta, slanina, údené mäso, múka, mlieko alebo mak a tvaroh. Vo svete sa zdá, že si každá krajina vytvorila to svoje národné zemiakové jedlo a tak súčasný zemiakový gastronomický repertoár sa zdá byť nevšedne pestrý. Zemiaky sú v nich pečené, varené v šupke, varené očistené a nakrájané na kocky, vyprážané, gratinované, opečené na panvici, zapečené v rúre, popučené alebo spracované na zemiakové cesto, ktoré sa ďalej varí, vypráža, opeká, zapeká.... Všetky tieto spôsoby úpravy umožnili vznik niektorých ikonických zemiakových jedál spomedzi ktorých musím spomenúť aspoň niektoré: zemiaky dauphinoise (gratinované so smotanou), savojské tartiflette (zapečené so slaninou, cibuľou a syrom reblochon), slovenské francúzske zemiaky (ktoré Francúzi vôbec nepoznajú), švajčiarske rösti/české bramboráky alebo židovské latkes (zemiakové placky), hranolky (o ktorých pôvod sa sporia Francúzi a Belgičania), kanadské poutine (hranolky s hustou omáčkou a syrom), britské fish and chips (hranolky s rybou v cestíčku), lokše (pôvodom z Maďarska, dnes obľúbené najmä na južnom Slovensku a Morave a inde vo svete úplne neznáme), zemiakový šalát (náš majonézový i ten z Nice známy ako Niçoise zložený zo zemiakov, čerstvej zeleniny, tuniaka, vajca a olív), anglický shepherd’s pie (mleté mäso so zapečenou zemiakovou kašou), írske colcannon (kaša s kapustou), krokety (francúzsky vynález zo 17. storočia), talianske gnocchi, poľské pirohy, španielska tortilla a patatas bravas (pikantné vyprážané zemiakové kocky), turecký kumpir (plnené pečené zemiaky v šupke), indické zemiakové karí, Maru Bhajia (kultová záležitosť v Keni – zemiakové kocky obalené v múke a vypražené v oleji podávané s kokosovou omáčkou), .... Vyzerá to tak, že by sme sa mohli vydať na cestu okolo sveta a pritom jesť len zemiaky, lebo sa s nimi stretneme v rôznej podobe v kuchyniach každého kontinentu. K tejto multikultúrnej zemiakovej nádielke musím pridať aj jeden jedinečný dezert, ktorý vzdáva hold tejto potravine, „Kremnické krumple“, a ktoré síce v sebe neobsahujú ani kúsok zemiaku, dokonale však imitujú jeho tvar. Jedná sa skutočne o unikát dodnes sa vyrábaný podľa tradičnej receptúry v unikátnych priestoroch historickej cukrárskej výrobne v Kremnici, kde v roku 2019, po viac ako sto rokoch od vzniku pôvodnej Atkáryho cukrárenskej výrobne (1911), bola obnovená dobová výroba tejto cukrovinky, ktorej základ tvoria piškóty spájané dvoma druhmi krémov obalené v orechovo-cukrovom ceste a kakau a ručne  vytvarované do podoby zemiaku. Alojz Atkáry tak povýšil zemiak na cukrárske umenie a ja si nenechám nikdy ujsť príležitosť ho v tejto podobe ochutnať...

À propos umenie.... Verte či nie, ale zemiak sa stal inšpiráciou aj skutočných umelcov a to umelcov naozaj zvučných mien. Vedeli ste, že slávny Vincent Van Gogh namaľoval obraz „The Potato Eaters“ (Jedáci zemiakov)? Sú na ňom piati ľudia sediaci večer okolo stola jediaci zemiaky zo spoločnej misky – niektorí vidličkou, iní rukami. Aj slávny španielsky surrealistický maliar Joan Miró namaľoval obraz „Potato“ (Zemiak), pri ňom vám však bude treba veľa predstavivosti, aby ste na obraze identifikovali základ vášho vianočného šalátu. Zemiaky, ako dôležitá rekvizita, vstúpili aj do deja niektorých známych filmov, a z nich by som určite spomenula „Marťana“, z ktorého si už navždy budeme pamätať Matta Damona ako pestovateľa zemiakov na Marse, vďaka čomu svoj nútený pobyt tam aj prežil. Jeho zemiaková diéta sa stala kultovou záležitosťou aj vďaka spôsobu, akým si ju „vychutnával“ – s kečupom. Milšími a najmä vtipnejšími filmovými zemiakmi boli Pán Krumplihlava a jeho manželka v obľúbenom animovanom filme „Toy Story.“

Ani literatúra nezostala bokom a venuje sa tejto potravine v prekvapivom množstve, čo sa podujal overiť podobný blázon ako ja skúmajúci nepotrebné veci, Evan Odell, ktorý vo svojom výskume z roku 2019, týkajúceho sa výskytu zemiakovej témy v knihách, zistil, že žánrovo sa najčastejšie vyskytujú v literatúre pre deti a mládež a v literatúre týkajúcej sa životného štýlu, pričom za vrchol zemiakovej literatúry je považované dielo Redcliffa Salamana z roku 1949, ktorý sa zemiakom venoval 768 stranách svojej knihy „História a sociálny vplyv zemiaka“ (The History and Social Influence of the Potato).

Zaujímavé zistenia priniesol aj môj jazykový prieskum, pri ktorom som na internete narazila na stránky, kde nájdete, ako sa povedia niektoré najpoužívanejšie slová ako „ďakujem“ a „dobrý deň“ aj s výslovnosťou v takmer všetkých svetových jazykoch a zemiaky k takýmto dôležitým slovám evidentne patria, pretože boli na každom takomto zozname a tak som zistila, že ich pomenovanie v rôznych jazykoch môžeme rozdeliť do niekoľkých menších skupín – slová, ktoré ich pomenúvajú, začínajúce na „P“, zrejme podľa pôvodného pomenovania zemiakov, ktoré im dali Inkovia, „papas“ (patata, pataca, potet, poteta, potatis, ...), slová začínajúce na písmeno „K“ (katoffel, krumpir, kartul, kentand, kartol, cartof, kamdža...), slová začínajúce na „B“ (brambor, burgonya, bulvé, buntata), slová, ktoré obsahujú alebo sa začínajú na „Z“ (zemiak, ziemniak, viazi vo swahilčine, izambane v jazyku zulu). Na Hawaii sa k zemiakom dostanete pod názvom „uala“, ale najromantickejšie pomenovanie majú podľa mňa vo francúzskom jazyku - „pomme de terre“ – jablko zeme a možno práve preto si ho vybrali aj pri tvorení jazyka esperanto a nechali sa inšpirovať pre slovíčko „terpomon“.

Vybavená týmito nepotrebnými teoretickými vedomosťami som pristúpila k praktickej stránke výskumu a rozhodla sa vyskúšať rôzne recepty a postupy pri premene zemiakov z hľuzy vykopanej z hliny na delikátnu pochúťku, ktorá by obstála v náročnom degustačnom teste mojej dcéry.

Odvážne som sa teda pustila do kuracieho zemiakového karí, ktoré sa vlastne varilo samo – kuracie mäso so zemiakmi zaliate vývarom a kokosovým mliekom sa takmer dve hodiny redukovalo na miernom ohni a podávalo s ryžou. Ako ďalšie som skúšala recepty vyžadujúce rúru, aby som vyskúšala slávne gratinovanie a zapekanie, pričom k zemiakom bolo treba pridať smotanu (veeeľa smotany) a/alebo syr (veeeľa syra). Rúru som použila aj pri pečení slaného zemiakového koláča, ktorého základom bola zemiaková kaša, a tá sa použila aj pri príprave slaných zemiakových bochníkov. Vyskúšala som aj klasické varené zemiaky nakrájané na kocky a následne obalené v strúhanke a opečené na panvici so slaninkou a na rad prišlo aj zemiakové cesto, z ktorého som pripravila plnené zemiakové gule v sladkej aj slanej verzii, kedy som gule plnila minimozzarelkami a podávala s opečenou slaninou a parmezánovou strúhankou. Pri tomto zemiakovom kulinárskom ošiali som v priebehu 1 týždňa spotrebovala viac ako 5 kilo zemiakov, kilo syra, tucet vajec a množstvo ďalších ingrediencií. Priznávam, že som si varenie/gratinovanie/zapekanie/opekanie/pučenie zemiakov užila a čestne priznávam, že som si užila aj ich konzumovanie, hoci pri ich servírovaní som vždy s napätím čakala na prvé sústo mojej dcéry a jej hodnotenie výsledku. Niektoré prešli s hodnotením „môže byť“, iné si vyslúžili „ešte niekedy môžeš urobiť“ a pár „kedy to najbližšie urobíš?“. Týždňový zemiakový maratón nemá teda víťaza v podobe jedného konkrétneho jedla, ale určite v podobe jednej konkrétnej, na prvý pohľad bežnej a obyčajnej potraviny, zemiaku, ktorý sa dá pripraviť snáď na tisíc spôsobov a predstavuje stávku na istotu nielen pri varení u nás doma, ale aj pri cestovaní po celom svete. Vďaka patrí Inkom, aj keď je treba podotknúť, že Inkov môžeme viniť aj za naše prehrešky voči zdravej strave, keď si večer otvoríme vrecúško čipsov alebo neodoláme mámivej vôni vyprážaných hranoliek v McDonald’s:)

V každom prípade vám vrelo odporúčam vyskúšať niektoré z netradičných zemiakových pokrmov a spestriť tak svoje haluškové zemiakové návyky a možno sa vám pri tom vybaví aj niektorý z vyššie uvedených nepotrebných a zároveň istým spôsobom fascinujúcich zemiakových faktov...

Vianočné bingo

28.12.2022

Vianočné bingo je pôvodne hra, ktorú zvykneme hrať s mojimi deťmi počas vianočného obdobia. Vyrobíme si špeciálne bingo z tradičných klišé z amerických vianočných filmov, v ktorých sa s urputnou pravidelnosťou objavujú rovnaké a ľahkopredvídateľné vianočné scény : bozk pod imelom, šálka horúcej čokolády, kupovanie a zdobenie stromčeka, spoločné rozsvietenie toho mestského, pečenie tradičných sušienok, škaredé vianočné svetre, oheň v krbe, vianočný večierok... a vždy prítomný vianočný zázrak, ktorý hlavným hrdinom vyrieši všetky problémy. Pri pozeraní tejto vianočnej romantiky, pri ktorej, po úvodnom zoznámení sa s hlavnými hrdinami, vopred viete, ako to dopadne (šťastne samozrejme vďaka vianočnému zázraku), sa bavíme tým, že vyškrtávame položky binga a súťažíme o to, kto ako prvý utrafí všetky gýčové scénky, bez ktorých si za veľkou mlákou adventný čas už nevedia predstaviť. V posledných rokoch sa prvý film podobného charakteru zvykne objaviť na televíznej obrazovke alebo v ponuke streamovacích spoločností zároveň s prvými vianočnými kolekciami a ozdobami v supermarketoch, ktoré neodbytne vystriedajú na ďalšie dva mesiace dušičkové vence, a tak času zahrať si túto hru je až-až.

Aby som bola úprimná, nie som o nič lepšia, pretože moje Vianoce začínajú len o kúsok neskôr ako začne zelený Alzák deklarovať, že má dosť darčekov pre každého a nevynechám snáď žiadnu adventnú aktivitu, ktorá sa nachádza v našom filmárskom bingu. Rovnaké bingo totiž hrám aj s osudom a netrpezlivo čakám, v akej podobe a v akom poradí sa jeho položky objavia, aj keď si tie americké trošku prispôsobujem slovanským zvyklostiam. Inak to ani nejde, ak chcem mať doma živého kapra, na ktorého sme zatiaľ ani v jednom americkom filme nenarazili. Určite je to však jedna z položiek, ktoré v mojom vianočnom bingu nesmú chýbať, pretože na vyprážaného kapra so zemiakovým šalátom sa teším celý rok. Napriek aktivistom, ktorí sa úporne snažia o vybavenie večného života tomuto gurmánskemu symbolu Vianoc, my si ho každoročne kupujeme živého, aby som sa s ním aspoň na chvíľu porozprávala o jeho vznešenom vianočnom osude, a tiež aby som ho uistila, že jeho obeť bude vysoko ocenená, keď ho budeme pomaly prežúvať pri sviatočnom stole, aby sme si vychutnali jeho neopakovateľnú chuť a tiež aby nám v krku neostala nejaká jeho kostička.

Moje myšlienky sa začínajú obliekať do vianočnej nálady presne 11.11. Páčia sa mi tie jednotky v dátume a prikladám im magický význam šťastia. Presne od tohto dátumu sa moja duša naplní detským šťastím a nádherným očakávaním dní plných svetielok a štedrých radostí. V tento deň každoročne očakávam príchod Martina na bielom koni, ale globálne otepľovanie mi tohto posla zimy odopiera na čoraz dlhšie obdobie. Sklamanie z neprítomnosti snehu sa podarí prehlušiť vďaka tradícii, ktorú sa svätému Martinovi zatiaľ úspešne darí dodržiavať – tej o pečenej husi. A tak sa úprimne každoročne teším na originálne kreatívne variácie na pečenú hus alebo kačku z rúk šefkuchárov okolitých reštaurácií. Tento rok som si vychutnala pečenú kačku s dusenou kapustou a karlovarskou knedľou v Yell cuisine v Ružomberku, dokonalú konfitovanú kačku s lokšou v dolnokubínskej Maríne a do tretice kačku s pečenými figami, tekvicovým pyré a pomarančovou omáčkou vo vyšnokubínskom kaštieli Kubínyi.

Pomedzi ochutnávanie svätomartinských vtákov sa intenzívne venujem výberu a nákupom darčekov, aby posledný kuriér zazvonil pred dverami ešte pred posledným novembrovým dňom, nech tie decembrové môžem naplno venovať adventným radovánkam. Tie bývajú každý rok rovnaké a predsa zakaždým iné. Nikdy neviem v akej podobe a kedy ma prekvapia tradičné adventné aktivity, ale ich repertoár je nemenný. Teším na kupovanie živého stromčeka, ktorého vôňa naplní náš dom síce až 23.12. (dovtedy odpočíva zabalený vo vedre s vodou, ktorú mu pravidelne kontrolujem), ale idem ho kúpiť hneď, ako pristaví prvý predajca svoju maringotku pri niektorom z nákupných centier. Pri výbere musí preskočiť medzi mnou a stromom povestná iskra a zrodiť sa láska na prvý pohľad, aj keď to niekedy znamená, že si domov odnášame ten najškaredší, pretože mi ho je ľúto a chcem mu poskytnúť možnosť byť tým najžiarivejším a najozdobenejším stromom na okolí. Aby bola vianočná stromčeková ilúzia dokonalosti úplná, pri jeho zdobení 23.12. musia byť pustené Tri oriešky pre Popolušku, ktoré sú pre mňa synonymom dokonalých Vianoc, a nachystaná miska s niečím dobrým – napríklad vianočným pečivom.

To začínam pripravovať vždy prvý adventný víkend a postupne počas 4 adventných nedieľ skúšam lákavé recepty z časopisov (Apetit a spol.), pretože každoročne som odhodlaná inovovať tradičné vianočné pečivo novinkami podľa aktuálnych cukrárskych a stravovacích trendov, ale pri predstave, že by počas Vianoc chýbali na stole naše milované tradičné koláče, na ktoré si pamätám ešte od detstva a ktorých sa jednoducho nedokážem vzdať, pre novinky som vyčlenila práve adventné víkendy. Toto predčasné vianočné pečenie má, okrem toho, že môžem odskúšať novinky a uchovať priestor pre klasiku na vianočnom stole, ešte jednu výhodu – celý advent nimi môžem obdarúvať ostatných, ktorí možno na adventnú pohodu nemajú toľko času. Vďaka koláčikom im však pripomeniem, že sa blížia dni pohody a oni sa na chvíľu zastavia, aby si uvarili čaj alebo kávu a pochutnali na sladkých dobrotách. Každý víkend sa nesie v znamení jednej hlavnej ingrediencie a z nej pripravím aspoň dva – tri druhy „cukroví“, krásne ho zabalím a po víkende s dobrým pocitom rozdávam a predlžujem tým svoju radosť z chutných a trendy koláčikov.

K Adventu sladkosti skrátka patria a to obzvlášť v deň plný sladkostí, deň sv. Mikuláša, kedy väčšine populácie hrozí glykemický šok. Na Mikuláša sa vždy veľmi teším, pretože výnimočne si dovolím zhrešiť  chrumkavým langošom, ktorého poctivou prípravou je známy dolnokubínsky fastfood „Zlatý langoš“. Na Mikuláša ale, podobne ako drvivá väčšina obyvateľov, tiež podľahnem čokoládovému ošiaľu a otváram plnú krabicu tých najlepších čokoládových praliniek s vlašskými orechami, aké si len dokážete predstaviť, od Chocolate Patrik z Rožňavy, ktorým naozaj neviem odolať a stojí to naozaj veľké úsilie nezjesť ich naraz všetky.

Ku mojej adventnej klasike patrí aj návšteva kina s cieľom zhliadnuť nejakú vianočnú novinku so zastávkou na šálke horúcej čokolády alebo punču, prípadne niečoho originálnejšieho, ako tento rok, kedy som vyskúšala horúci nápoj s názvom „London fog“ (Londýnska hmla), čo je vlastne kapučíno, ale nie z kávy lež z čierneho čaju, štedro posypaný škoricou a doplnený o marshmallow. Tento Vianocami voňajúci nápoj nás dokonale pripravil na českú vianočnú komédiu „Vianočný príbeh“, ktorá patrí k tým podarenejším a určite si ju rada pozriem aj o rok vďaka výnimočnému hereckému obsadeniu a hrejivej ľudskosti.

Moje vianočné bingo by nebolo úplné ani bez tých amerických filmových gýčovitých a notoricky sa opakujúcich aktivít – rozsvietenie stromčeka, vianočný večierok, adventný koncert a vianočné trhy, ktoré sme tento rok navštívili v Brne. Okrem povestnej brnenskej pohody tu vládla i atmosféra obžerstva, pretože odolať lákavej ponuke jednoducho nebolo možné. Moravské bramboráky, uzené, turbomušt, hriešne dobrá káva, frgále a trdelníky boli dopĺňané aj ohurujúcou ponukou zahraničných kuchýň, z ktorej som ochutnala pravé americké pancakes a len tak-tak som odolala doširoka voňajúcej belgickej horúcej čokoláde. To všetko ste mohli intenzívne zalievať rôznymi druhmi alkoholických nápojov vydestilovaných snáď z každého druhu ovocia a tak o dobrú náladu nebola naozaj núdza. Veď čo treba obyčajnému človeku ku šťastiu – kus dobrého žvanca a poctivú pálenku. Poteší ale aj drobný darček, ktorý ste si tu naozaj mali z čoho vyberať – poctiví českí a moravskí remeselníci tu mali svoje čestné zastúpenie a tak ste na prázdno určite neodišli. My sme odišli s vykrajovačkami v tvare šarkana a mačiek, ktoré boli zárukou, že tohtoročné medovníčky budú naozaj originálne:)

Záver Adventu patrí snáď najkrajšej vianočnej aktivite – pečeniu s mojou mamou a dcérou. Už štvrtá generácia našej rodiny sa zapája do vianočného pečenia a verím tak, že v budúcnosti bude táto tradícia pokračovať, hoci niektorí ju nazývajú skôr šialenstvom a úprimne, ani sa im nečudujem, veď každý rok upečieme 15-20 druhov koláčov. Tento rok sme tomu všetkému ale dali zaujímavý a nespochybniteľný matematický rámec, ku ktorému nás inšpirovala požiadavka mojej sestry, aby sme napiekli len 4 druhy. Ako jej vyhovieť a neprísť pritom o ten pôžitok, keď sa vám krabice plnia  ďalším a ďalším druhom „cukroví“? Oriešok vylúskla moja dcéra, ktorá rozdelila všetky druhy na 4 základné druhy – suché pečivo, suché pečivo s plnkou, rezy a novinky. A tak sme s chuťou a odhodlaním uhájiť svoju tradíciu naplnili tieto 4 druhy konkrétnymi poddruhmi a tak i tento rok, napriek kvantitatívnemu obmedzeniu, došlo na vanilkové rožky, išelské tortičky, kokosové ježe, šuhajdy, bokačio rezy, žĺtkové rezy, medové trubičky a medové kolieska, kokosové rožteky a kokosové kvetinky, košíčky Opitý izidor, kokosové rezy, štafetky, orechové veže, griláž, margotkové sušienky, zlepované kávové sušienky a  linecké pečivo. Milujem ten proces výberu receptov, miesenia a chladenia cesta, plnenia a postupného dokončievania jedného druhu za druhým, milujem tú vôňu a pohodu, ktorá tu vládne, pretože skrátka milujem pečenie a je úžasné vidieť, čo dokáže pár ľudských rúk.

Aj tento Advent sa mi podarilo vyškrtnúť z vianočného binga všetko do bodky a prežiť tak tento jedinečný čas krásne a s radosťou v srdci. Keď nakoniec prídu samotné Vianoce, je to už len povestná čerešnička na torte a so spomienkami na všetky adventné zážitky pozerám staré rozprávky, ujedám dobroty a hrám s deťmi vianočné bingo. Vianoce u nás nie sú len o tých pár dňoch, kedy sa to všetko vlastne zbehne strašne rýchlo. Je to najmä to nádherné obdobie pred nimi, kedy si ten pocit šťastia lásky a radosti rozložím na niekoľko týždňov, užívam a vychutnávam naplno a šírim tú vianočnú nádheru všade okolo. Niektorí si síce ťukajú na čelo, že na Ježiška som už dosť stará, ale kašlem na nich, pretože je to moje nadšené nastavenie mysle, ktorá skrátka miluje Vianoce a vďaka ktorému si koncom roka môžem premieňať na skutočnosť prianie mnohých o tom, aby Vianoce boli každý deň...